Vojna o nadstavbu. Ako rozumieť konfliktu medzi západnou a strednou Európou

Vojna o takzvanej nadstavbe je bojom o kontrolu nad zdrojmi, ktoré sa za posledných 30 rokov vybudovali v našej časti Európy a narástli do takej miery, že sa stali dôležitou témou v západnej hre. Píše Marek Cichocki.

V západných médiách dominujú dva obrazy Poľska, obzvlášť to vidieť v prípade médií v Nemecku, ktoré sa ako náš vplyvný západný sused a súčasne európsky strážnik v záležitostiach Poľska neustále snaží držať prst na tepe.

Z jednej strany dominuje tón pozitívneho úžasu nad tým, ako dobre sa – napriek pandémii – darí v Poľsku ekonomike aj spoločnosti. Z druhej strany sa kreslí obraz krajiny bez občianskych slobôd a plurality médií, krajiny, kde sú prenasledované menšiny a vládne sa takmer autoritárskym spôsobom. Tento druhý obraz Poľska by bol ešte černejší, nebyť orbánovského Maďarska, ktoré má v týchto nedemokratických tendenciách v našej časti Európy vyhradené prvé miesto.

Tie dva obrazy Poľska si odporujú iba zdanlivo. Ako vedia marxisti, koncepty základne a nadstavby spolu úzko súvisia. Platí to najmä dnes, v kontexte silnejúcej vojny kultúr v Európe a súčasne rastúcej konkurencie v zápase o zdroje a miesto v hierarchii medzinárodného spoločenstva. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj vzťah základne a nadstavby. Veľmi sa to hodí na pochopenie súčasnej situácie v strednej Európe.

Ide o to, že vojna o takzvanej nadstavbe je predovšetkým bojom o kontrolu nad zdrojmi, ktoré sa za posledných 30 rokov vybudovali v našej časti Európy a narástli do takej miery, že sa stali dôležitou témou (presnejšie tarifou) v západnej hre.

Sú, samozrejme, aj ľudia, ktorí považujú kultúrnu vojnu v nadstavbe za cieľ sám o sebe. Veria, že bojujú za „prekrásny nový svet“, za vskutku pravdivé myšlienky a hodnoty. Potvrdením tejto viery je v našich časoch rastúca úloha aktivistov, ktorí vystupujú v mene nových ideológií. Dnes sa aktivistami stávajú umelci, sudcovia, vedci, novinári… aktivistom môžeš byť aj ty.

Za týmto „divadlom nadstavby“ ale na konci stojí dosť brutálna politika a boj o kontrolu nad zdrojmi. Dobrí politici musia preto rozumieť hranici, ktorá oddeľuje ideologický aktivizmus od politiky. Politika, koniec koncov, nie je iba o vytváraní priaznivých podmienok pre spoločenský a hospodársky rozvoj – v rovnakej miere ide aj o to, aby sa vytvorené zdroje nestali korisťou vonkajších aktérov.

Text pôvodne vyšiel v Teologii Politycznej a denníku Rzeczpospolita. Vychádza v spolupráci s Teologiou Politycznou. Článok vyjadruje osobný názor autora.