Deti nie sú majetok štátu a Drucker urobil krok vpred. Problém zostáva nedoriešený

Minister Tomáš Drucker je už istý čas pod tlakom, aby zastavil šírenie ideológií v školskom prostredí. Nedávna trenčianska „dúhová kauza“ veci len akcelerovala. Ak sa otvoria dvere jednej ideológii, okamžite to vyvolá reakciu a objaví sa ideológia ďalšia. Preto treba na dvere základných a stredných škôl zavesiť stopku pre ideológie všetky. Dúhové, klimatické, aj tie staré a dožívajúce.

Treba oceniť ochotu ministra školstva Druckera opraviť pôvodný návrh, ktorý prešiel prvým čítaním.

Drucker pôvodne navrhol zmenu zákona, ktorá mala zaviesť pravidlo, že „ak sa škola rozhodne vzdelávať nad rámec školského vzdelávacieho programu, bude musieť postupovať buď so súhlasom rady školy a pedagogickej rady, alebo so súhlasom rodičov“. Alternatívne.

Teraz je meter prísnejší, a vzdelávanie nad rámec školského vzdelávacieho programu si má vyžadovať súhlas všetkých – školy, aj rodičov.

Jeden problém sa tým rieši. Druhý však zostáva.

Ako už správne poukázal Michal Čop, v skutočnosti sa škodlivé ideológie môžu už dnes šíriť nielen nad rámec štátneho vzdelávacieho programu, ale aj v jeho rámci, napríklad pod hlavičkou „ľudských práv“.

Tak ako sa komunizmus šíril pod hlavičkou boja s chudobou a sociálnou nespravodlivosťou, tak sa dnes dúhová agenda šíri pod označením boja za ľudské práva. Problém s ideologickým riešením je, že komunizmus chudobu uvalil takmer na všetkých, progresívci v mene obhajoby práv naopak práva potláčajú. Útok, ako to opäť poznáme z dejín, smeruje hneď od počiatku na náboženskú slobodu (kresťanské cirkvi), základné spoločenské inštitúcie (tentokrát manželstvo muža a ženy) a tak ďalej.

Kompromis s požiadavkami ideológov neexistuje. Krok za krokom pokračuje demontáž ako sa striedajú farby na dúhových a transideologických vlajkách.

Hlavný spor teda spočíva v otázke, aké sú práva a povinnosti rodičov vo vzdelávaní o citlivých hodnotových otázkach a ako ich náležite právne zakotviť. Ako zastaviť plazivý vplyv ideológie pred školskou bránou, respektíve ako zabrániť, aby sa škola nezneužívala na šírenie ideológie, ale naopak bola miestom odovzdávania poznania a kultúry, ktoré moc ideológie oslabujú.

Prvý predpoklad súvisí s ochranou demokracie.

Ako občania a rodičia svojich detí sa na určitých veciach zhodneme, na iných nie. A z tých, na ktorých sa nezhodneme, považujeme viaceré z nich za veľmi dôležité. Niektorí rodičia budú napríklad považovať uvádzanie svojich detí do tém sexuality už od predpubertálneho veku za prospešné, iní nie.

Nie je však úlohou štátu a ním regulovaných škôl, aby autoritatívne odpovedali na túto otázku. Tá totiž patrí do výlučnej kompetencie rodičov. A demokratický štát by to mal, na rozdiel od štátu totalitného, plne rešpektovať.

Školy, kde by boli etické problémy proti vôli rodičov a zásadám morálky outsourcované na mimovládky a influencerov, pripomínajú skôr totalitnú ako autenticky demokratickú koncepciu hodnotovej výchovy. Škola nesmie obchádzať rodičov pri výchove v citlivých hodnotových otázkach. Na hodnotovo kontroverzné vzdelávacie aktivity je vždy bezpodmienečne potrebné vyžadovať súhlas rodičov. Nesmie to byť len len jednou z možností, ako to predpokladal pôvodný návrh.

Škola (rozumej štát) by si tak mohol za relatívne ľahko splniteľných podmienok nelegitímne uzurpovať výlučné práva a povinnosti vo výchove.

Deti by následne boli v istom zmysle akoby „majetok štátu“. Hovorilo by sa tým nepriamo, že štát vie lepšie ako rodičia, ako má vyzerať výchova detí v tejto oblasti.

Do „dokonalosti“ túto predstavu doviedli nacistický a komunistický režim v dvadsiatom storočí, keď pomerne systematicky a účinne „kradli mysle a srdcia“ detí nielen v školskom, ale aj v mimoškolskom prostredí. Asi netreba osobitne predstavovať Hitlerjugend či pioniersku organizáciu.

Oslava založenia nacistickej III. ríše v 5. základnej škole na Alte Jakobstraße. Zdroj: Wikipedia

Je treba si uvedomiť, že takýto návrh ohrozuje práva na výchovu všetkých rodičov, nielen konzervatívnych, ale aj liberálne či inak zmýšľajúcich. Chrániť právo rodičov na hodnotovú výchovu detí by preto nemala byť stranícka či inak negatívne polarizujúca téma, ale skôr téma, ktorá spája všetkých demokraticky zmýšľajúcich rodičov.

Napokon, na britských aj iných západných školách sa takýto informovaný súhlas automaticky vyžaduje, nie je to žiadna „konzervatívna agenda“.

Lenže druhý a Druckerom stále neriešený problém sa týka zneužitia školy, aj keby niekto eticky spornú tému považoval za súčasť školského či štátneho vzdelávacieho programu.

Veď prečo by tá istá mimovládka s tou istou diskusiou mala byť donútená čeliť sprísnenému režimu schvaľovania, ak ju škola označí za „nad rámec“ a zároveň žiadnemu sprísnenému režimu, ak by bola tá istá látka označená za súčasť štátneho vzdelávacieho programu, lebo ľudské práva.

Preto by mal platiť jednoduchý princíp: Ak sa škola rozhodne vzdelávať v rámci či nad rámec štátneho vzdelávacieho programu v citlivých hodnotových otázkach, v zásade v oblasti sexuálnej etiky, môže tak robiť len na základe informovaného súhlasu rodičov.

A ak niektoré organizácie si takéto diskusie predstavujú tak, ako to ukazuje toto video, potom by mali mať celoplošnú stopku na všetky školy.