Náboženstvo: vec osobná, no nie súkromná

Rovnako to platí aj s platom či návštevami psychiatrickej ambulancie.

Vyhľadávanie nezhôd a prikladanie polienok do už aj tak často horúcich debát pri sviatočných návštevách nie je len nepraktické, ale ani nič cnostné. Veď práve to rozvíja tak krvopotne udržiavanú a krehkú jednotu. A práve jednota je to, čo mal Kristus na mysli, keď povedal: „… aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“ (Jn 17,21)

A s našou vierou je to čím ďalej tým podobnejšie. Byť kresťanom už nie je žiadna spoločenská či kultúrna výhoda. Nikomu šéf nezdvihne plat, ak sa pri pracovnom obede prežehná. Nikto neurobí lepší biznis, ak navštevuje nedeľné bohoslužby. Nikto si nezíska obdiv tým, že verí v nepoškvrnené počatie Panny Márie. A tak radšej o svojej viere mlčíme, prípadne ju zredukujeme na malý ozdobný krížik schovaný pod najspodnejšou vrstvou svojho oblečenia. Urobiť z viery úplne súkromnú vec však nie je celkom najprospešnejšie riešenie.

To je vlastne niečo, čo som sa naučil od ateistu a k čomu sa dostaneme o chvíľu.