Čo majú spoločné veriaci a neveriaci?

Kráčajúc si tak centrom Bratislavy, v jedno sobotné popoludnie som sa s priateľom vracal z bizarnej konferencie. Na konferencii boli bradatí chlapi oblečení v tmavých plášťoch, s čiernymi klobúkmi na hlave, žijúci a kážuci prísnu askézu. V hluku električiek, vravy turistov pijúcich pivo v šliapacom výčape a pobehujúcich detí oslavujúcich slnečný deň voľna zhodnotil naše stretnutie s asketikmi: „To bude teda sranda, keď sa nakoniec ukáže, že Boh neexistuje.“

Vo svete sa zdá, že jedna jediná debata sa nikdy nekončí, a nielenže nekončí, ale je stále aktuálna. Je to debata, v ktorej stoja proti sebe dve tvrdenia: „Boh existuje!“ voči tvrdeniu „Boh neexistuje!“ A tak človek, ľudské myslenie a ľudská kultúra neustále oscilujú medzi týmito dvomi tvrdeniami.

Je jasné, že tento spor nemôže byť vyriešený niečím vonkajším – vedou, filozofiou, letmi do vesmíru a tak ďalej. Paradoxne, neustále máme možnosť čítať medzi riadkami študovaných vedcov, že v našej dobe veda údajne dokázala, že Boh neexistuje. Tá istá veda v 13. storočí dokázala, že Boh existuje, a stredovekým filozofom sa zdalo, že táto téma je uzavretá a viac o nej netreba diskutovať.

Bez ohľadu na to, ako ďaleko sa v dejinách posunieme, všade vidíme obety Bohu a počujeme slová žalmistu: „Blázon si v srdci hovorí: ‚Boha niet.‘“ (Ž 52,1) Jedna vec by sa mala zdať každému očividná: tento spor nikdy nebol a nemôže byť vyriešený žiadnymi dôkazmi! Znamená to však, že je nepodstatný a že by mal byť jednoducho opustený?