Víkendové čítanie: Najšťastnejší ľudia na zemi

Prinášame ukážku zo strhujúceho životného príbehu Demosa Shakariana, obyčajného potomka prisťahovalcov z arménskej dedinky Kara Kala do USA. Boli to ľudia, ktorí po príchode Rusov do ich dediny prežili obrátenie. Nasledovalo pár zázrakov a jedno proroctvo, ktorým im Boh hovoril, aby sa odsťahovali do USA. Niektorí uverili a odišli, iní nie. Tí, čo ostali, neprežili genocídu Arménov Turkami. Boh im zasľúbil úspechy v novej krajine, čo sa aj začalo postupne napĺňať. Demos sa ako dieťa novej generácie v krajine plnej možností začal sám presviedčať o Božej moci, keď sa jedno ráno zobudil bez sluchovej chyby. Vtedy Demos sľúbil Bohu, že už nikdy nebude pochybovať o Božej moci.

Kniha Najšťastnejší ľudia na zemi opisuje rozvoj farmy Shakarianovcov i to, ako sa postupne s Božou pomocou stali najväčšími producentmi mlieka. 

POSOLSTVO SPOZA VRCHOV

Raz v noci sme sa s Rose vracali domov ulicami Los Angeles, a tu som náhle pocítil vnuknutie, aby som odbočil z diaľnice a prešiel okolo domu, kde žil môj starý otec Demos, keď prvýkrát prišiel do Ameriky. Po štyridsiatich dvoch rokoch manželstva bola Rose natoľko zvyknutá na takéto impulzy, že hoci bola jedna hodina v noci, nepovedala vôbec nič, keď som odbočil do štvrte zvanej „Los Angeles Flats“. Hranatý štukový dom však na Boston Street 119 už dávno nestál. Chvíľu sme sedeli v aute a pozerali sa dokola na novú štátnu zástavbu, ktorá nahradila pôvodnú štvrť. Potom som auto otočil a vrátili sme sa na obchvat.

No spomienky na starého otca ma v onú teplú kalifornskú noc už neopustili. Bolo mi jasné, prečo som musel urobiť tú zachádzku – kvôli proroctvu, ktoré sme obaja v ten večer počuli. Vracali sme sa zo stretnutia Obchodníkov plného Evanjelia v Beverly Hills, kde niekto v mene Božom predpovedal, že na mnohých miestach sveta, vrátane Spojených štátov amerických, onedlho nastane veľké prenasledovanie kresťanov. Čo by sme mali na základe takýchto slov urobiť? A čo mala urobiť moja rodina asi pred sto rokmi, keď u nich zaznelo čosi podobné? Pretože takéto proroctvo bolo vyrieknuté aj vtedy. Všetko, čo sa odvtedy udialo v živote môjho starého otca, a potom aj udalosti v živote môjho otca a udalosti v mojom vlastnom živote, boli výsledkom toho, že oni to proroctvo vzali vážne.

Keď som odbočil na príjazd k nášmu domu v Downey, boli dve hodiny ráno, no na spánok bolo príliš pekne. Všetko sa kúpalo v žiari mesačného svitu a ja k Roseinmu zúfalstvu, ktorá šla hneď do postele, som si ako nočná sova pritiahol k oknu obývačky naše staré kreslo. Sedel som tam v tme, hľadel som pred seba a myseľ mi zablúdila do rokov minulých.

Starého otca Demosa som nikdy nepoznal – zomrel skôr než som sa narodil – no príbehy o ňom som počul aspoň tisíckrát. Každý detail mi bol taký známy, že ma teraz pohľad ponad pomarančovníky lesknúce sa vo svetle mesiaca, preniesol akoby do inej krajiny, kdesi ďaleko do minulosti. Pre Arménca to nie je nič nezvyčajné. My sme ľudia Starého zákona a v našich mysliach je minulosť a prítomnosť tak prepletená, že to, čo sa dialo pred sto, tisíc alebo dvetisíc rokmi, je pre nás také reálne ako dnešný dátum. Našu malú dedinku Kara Kala mi popísali toľkokrát, že som ju teraz takmer videl na skalnatom úpätí hory Ararat – práve tej, o ktorej sa v Biblii píše, že na nej pristála Noemova archa. Zavrel som oči a videl som kamenný domec, stajne a chlievy, usadlosť s jednou izbou na bývanie, kde žil môj starý otec Demos. V tom dome sa narodilo všetkých jeho päť dcér – no nemal ani jediného syna. To však bola medzi Arméncami práve taká hanba, ako medzi starovekými Izraelitmi. Predstavil som si ho, ako každú nedeľu ráno kráča so svojimi piatimi malými dievčatami na zhromaždenie. Hoci väčšina Arméncov patrí k pravoslávnym, moja rodina, ako aj mnohí ďalší v Kara Kale, boli presbyteriáni. Videl som ho, ako schádza cez dedinu do domu, kde sa v to nedeľné ráno stretla ich cirkev, s hlavou vztýčenou navzdory svojej pohane.

Práve pre túto jeho veľkú ťažobu ma vždy prekvapovalo, že starý otec nedokázal bez predsudkov prijať to zvláštne posolstvo, ktoré k nim prenikalo spoza vrchov už takmer päťdesiat rokov. Prinášali ho Rusi, a hoci ich mal starý otec celkom rád, bol príliš uvážlivý na to, aby proste uveril ich rozprávaniam o zázrakoch. Prichádzali v dlhých karavánach vozov prikrytých plachtami. Boli oblečení rovnako ako naši ľudia – v dlhých farebných tunikách, prepásaní šnúrami so strapcami, ženatí muži s dlhými bradami.

Arménci sa s nimi ľahko dohovorili, pretože väčšina našich ľudí vie aj po rusky. Načúvali ich príbehom o tom, čo Rusi nazývali „vyliatie Ducha Svätého“ na stovky tisíc ruských pravoslávnych kresťanov. Rusi prichádzali ako ľudia prinášajúci dary; dary Ducha, o ktoré sa chceli podeliť. Akoby som ešte dnes počul rozhovor starého otca so starou mamou neskoro do noci po jednej z takých návštev. „Jeden musí uznať,“ povedal starý otec, „že všetko, o čom Rusi hovoria, je v Písme.“

„Chcem povedať, že uzdravenie v Biblii je. Takisto aj hovorenie v jazykoch. Ako aj proroctvá. Ide len o to, že celá tá vec neznie akosi… arménsky.“ Čím myslel dôveryhodne. Prakticky. S nohami pevne na zemi. Tu sa ozvala stará mama a so srdcom obťaženým dlhou bolesťou sa spýtala: „Keď hovoríš o proroctvách a uzdraveniach, myslíš tým, že sa môžu stať zázraky?“

„Áno, myslím to tak.“

„A keby sme prijali Ducha Svätého, ako to oni vravia, myslíš že aj my by sme mohli požiadať o zázrak?“

„Chceš povedať, aby sme mohli mať syna?“ spýtal sa starý otec. Po týchto slovách sa stará mama rozplakala. Či to všetko prebehlo práve takto, to neviem, je však isté, že v jedno slnečné májové ráno 1891. roku sa stará mama utápala v slzách.

V priebehu najbližších rokov prijalo niekoľko rodín žijúcich v Kara Kale posolstvo ruských letničných kresťanov. Magardich Mushegan, švagor starého otca, bol jedným z nich. Prijal krst Duchom Svätým a pri svojich častých návštevách na Shakarianovej farme vždy hovoril o novonadobudnutej radosti do života.

V tento deň, teda 25. mája 1891, sedela stará mama a niekoľko ďalších žien v rohu ich jedinej izby a čosi šili. Vlastne, stará mama sa snažila čosi šiť, ale látku na kolenách jej máčali padajúce slzy. Krížom cez izbu sedel pri okne, kde bolo dobré svetlo, Magardich Mushegan a na kolenách mal otvorenú Bibliu. Náhle ju prudko zatvoril, vstal a vykročil do rohu miestnosti. Postavil sa pred starú mamu a dlhá hustá brada sa mu triasla vzrušením.

„Goolisar,“ povedal Magardich, „…práve ku mne prehovoril Pán!“

Stará mama sa prekvapene vystrela. „Áno, Magardich?“

„Dal mi pre teba odkaz,“ povedal. „Goolisar, presne do roka a do dňa od dneška porodíš syna.“

Keď sa starý otec vrátil z poľa, stará mama ho už vo dverách privítala so zvesťou o tomto úžasnom proroctve. Hoci bol tým potešený a rád by tomu uveril, bol skeptický a nepovedal nič. Iba sa usmial, pokrčil plecami a zaznačil si ten deň v kalendári.

Prešlo pár mesiacov a stará mama znovu otehotnela. Za ten čas už každý v Kara Kale o proroctve vedel a celá dedina žila v napätí očakávania. 25. mája 1892, presne rok odo dňa prorokovania, porodila stará mama chlapca. Bolo to prvýkrát, čo sa naša rodina takto osobne stretla s Duchom Svätým. Každý v dedine súhlasil s tým, že meno dané chlapcovi bolo priliehavé: volal sa Izák, pretože rovnako ako Abrahámov dlho očakávaný syn, bol dieťaťom zasľúbenia.

Som si istý, že po Izákovom narodení vodil svoju rodinu každú nedeľu na zhromaždenie hrdý a šťastný chlap. No starý otec mal tvrdú palicu – ako všetci Arménci. Bol príliš tvrdohlavý, aby bez výhrad prijal, že to bolo nadprirodzené proroctvo, o akých sa píše v Biblii. Možno bola Magardichova predpoveď len šťastnou náhodou.

Raz sa ale pochybnosti starého otca nadobro stratili – a stalo sa tak za jediný deň.

Písal sa rok 1900, Izák mal osem a jeho mladšia sestra Hamas štyri roky, keď sa rozšírila správa, že spoza vrchov prichádza na plachtových vozoch viac ako sto ruských kresťanov. Každý sa na to tešil. V Kara Kale bolo zvykom vždy vystrojiť slávnosť, keď prišli na návštevu kresťania. Hoci starý otec nesúhlasil s „plným Evanjeliom“, ktoré títo Rusi ohlasovali, považoval ich návštevy za čas oddelený pre Boha a nástojil na tom, aby sa uvítací obrad udial na veľkom pozemku pred jeho domom. Starý otec bol veľmi hrdý aj na dobytok, ktorý choval. Keď sa dopočul o príchode Rusov, vyšiel ku svojim stádam a dobre si ich prezrel. Na túto špeciálnu slávnosť chcel vybrať ten najlepší, najtučnejší kus. No nanešťastie sa ukázalo, že práve ten najkrajší býk v stáde mal jeden nedostatok. Zviera bolo na jedno oko slepé. Čo teraz robiť? Starý otec poznal Bibliu dobre; vedel, že nedokonalé zviera nemá ponúknuť Pánovi. Tak to stojí v dvadsiatej druhej kapitole knihy Levitikus, vo verši dvadsať: „Zviera, čo má chybu, nesmiete obetovať; to by vám nezískalo priazeň.“

Čo robiť?! Žiadne iné zviera v stáde nebolo dosť veľké, aby nasýtilo sto hostí. Starý otec sa porozhliadol dokola. Nikto ho nesledoval. Čo keby tohto veľkého býka zabil a poloslepú hlavu proste skryl? Áno, spraví to tak! Odviedol chorého býka do stodoly, sám ho zabil, odrezal mu hlavu a rýchlo ju strčil do vreca, ktoré skryl do tmavého kúta pod stoh vymlátenej pšenice. 

Stihol to práve načas, lebo zakrátko na to počul hrkot vozov prichádzajúcich do Kara Kaly. Bol to úžasný pohľad! Prašnou cestou sa blížila všetkým známa karavána vozov, každý z nich ťahaný štyrmi spotenými koňmi. Kolónu viedol ako vždy vzpriamený pohonič prvého záprahu a vedľa neho sedel striebrovlasý patriarcha s veľkou bielou bradou, ktorý bol vodcom a prorokom celej skupiny. Starý otec aj s Izákom vybehli na cestu privítať hostí.

Prípravy na slávnosť vrcholili v celej obci. Býk sa onedlho piekol na ražni nad veľkou rozžeravenou pahrebou. V ten večer sa za dlhými, z dosák pozbíjanými stolmi zišli všetci – hladní a plní očakávania. 

No pred začiatkom hostiny sa ešte jedlo muselo požehnať. Lenže títo starí ruskí kresťania nevyslovili žiadnu modlitbu – ani požehnanie nad jedlom – kým neprišlo niečo, čo nazývali pomazanie. Čakali pred Pánom, až kým, ako to oni nazývali, padol na nich Duch. Tvrdili (na čom sa starý otec trochu bavil), že doslova cítia blízkosť jeho prítomnosti. Keď to nastalo, zodvihli ramená nad hlavu a s radosťou zatancovali.

Rusi aj teraz, ako vždy, čakali na pomazanie Duchom. Všetci sledovali, ako jeden po druhom začali tancovať tam, kde stáli. Všetko prebiehalo ako zvyčajne. O chvíľu príde požehnanie jedla a slávnosť sa môže začať.

Starý otec sa však zdesil, keď sa stalo čosi iné – patriarcha zdvihol ruku, no nie na požehnanie, ale ako znamenie, že sa má všetko zastaviť. Vysoký bielovlasý muž vrhol na neho ostrý pohľad, zvrtol sa a bez slova odkráčal od stola.

Starý otec ani na sekundu nespustil oči z patriarchových krokov. Ten prešiel cez dvor priamo do stodoly a o chvíľu sa z nej vynoril. V ruke niesol vrece, ktoré bolo ukryté pod stohom. Starý otec sa roztriasol. Ako to mohol ten muž vedieť? Nikto ho predsa nevidel! Keď tú hlavu ukryl, Rusi ešte neboli ani pred dedinou! Patriarcha otvoril vrece pred starým otcom a nechal hlavu vypadnúť, takže každý videl beľmo na oku zvieraťa. 

„Brat Demos, máš niečo, čo treba pred všetkými vyznať?“ spýtal sa. „Áno, mám,“ povedal trasúci sa starý otec, „ale ako si to vedel?“

„Boh mi to riekol,“ odvetil starec jednoducho. „Ty stále neveríš, že Boh aj dnes hovorí k svojim ľuďom tak, ako v minulosti. Duch Boží mi dal toto slovo poznania zo zvláštneho dôvodu: aby ste ty a tvoja rodina mohli uveriť. Odporoval si moci Ducha Svätého. Oddnes už viac odporovať nebudeš.“

Starý otec v ten večer vyznal pred všetkými svojimi susedmi a hosťami podvod, ktorého sa dopustil. Slzy mu stekali po tvári na hustú bradu, keď žiadal o odpustenie. „Ukážte mi,“ povedal prorokovi, „ako môžem aj ja prijať Božieho Ducha.“ Kľakol si a Rus mu na hlavu položil svoje prácou zrobené ruky. Starý otec okamžite prepukol do radostnej modlitby v jazyku, ktorému ani on, ani nikto z prítomných nerozumel. Rusi nazývali tento druh extatického prejavu „jazykmi“ a považovali to za znak, že dotyčného naplnila prítomnosť Ducha Svätého. Ten večer prijala „krst v Duchu“ aj stará mama.

Toto bol začiatok veľkých zmien v živote našej rodiny…