Túžiš po múdrosti? Spýtajme sa Ježišov

Vzťah autora tohto článku a jeho čitateľa je zastretý. Deliť nás môže nielen šírka oceánu, ročné obdobie, ale aj láska k iným veciam. Vieme o sebe veľmi málo a napriek tomu ti, ak si si otvoril túto stránku, môžem s istotou povedať: Túžiš po múdrosti.

A ja neurobím nič iné, len ti v tom budem čo najmenej prekážať. Skúsim sa na túto otázku spýtať povolanejších – teda Ježiša; respektíve Ježišov.

Ježiš Sirachovec, ten, ktorý napísal knihu, ktorú ako katolíci zaraďujeme medzi múdroslovné texty Starého zákona, sa ťa pýta: „Túžiš po múdrosti? – Dodržuj prikázania.“ To je ono. To je Ježiš Sirachovec.

Starý zákon – to sú, samozrejme, známe prikázania. Nič nové, nič prekvapivé.

Preto tu máme my katolíci zákon nový. A tak sa opýtajme toho druhého Ježiša – nám oveľa bližšieho a známejšieho. A čo teda na to hovorí náš Spasiteľ? „Dodržuj prikázania.“

Múdrosť nie je len vec teórie – je to vec praxe, konania.

Možno najpodstatnejšia pasáž, aká bola kedy napísaná, je Reč na vrchu. Rovnako ako Kristove pašie, aj tieto kapitoly evanjelia by mal kresťan nosiť v srdci – možno ich dokonca poznať naspamäť; ja ich naspamäť nepoznám.

Na konci Reči na vrchu Kristus hovorí podobenstvo, ktoré sa mnohí z nás učili ako pesničku na náboženstve: „Muž múdry staval dom na skale.“ Bola to tá pesnička „ukazovačka“, keď sme sa museli všetci postaviť a s jemným pocitom trápnosti šibrinkovať rukami sem a tam a pritom nás nútili spievať. A my, zmätení rukami spolužiakov lietajúcimi ponad naše hlavy, sme si ani nevšimli, že to mohli byť tie najosožnejšie slová, ktoré za posledný čas vyšli z našich detských úst.

Múdry muž staval na skale. Hlúpy na piesku – spievalo každé dieťa, ktoré prešlo cirkevnou školou alebo mládežníckymi stretkami. A tak je namieste otázka: Ako Kristus rozlišuje muža múdreho od muža hlúpeho? „(…) každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. (…) každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku.“

Hlavný rozdiel teda nie je v tom, či počujeme alebo nie, či sme dostali zjavenie alebo nie, či vieme alebo nevieme. Nezávisí to od toho, koľko povznášajúceho či inšpiratívneho sme prečítali, koľko youtubových kazateľov, psychológov či filozofov sme si vypočuli. Je jedno, koľko citátov z Písma vieme súkať z rukáva. Rozdiel je iba v tom, či konáme, alebo nekonáme.

O sto rokov neskôr, ako Kristus preslávil najznámejší trek na svete – výstup na horu Tábor –, napísal svätý Atenagoras list na obranu kresťanského spôsobu života, v ktorom uviedol: „Medzi nami nájdete nevzdelaných ľudí, remeselníkov a staré ženy, ktoré… nie sú schopné slovami dokázať prospešnosť nášho učenia… ale preukazujú dobré skutky; keď ich udrú, nevracajú úder; keď ich okradnú, nesúdia sa; dávajú tým, ktorí prosia, a milujú svojich blížnych ako samých seba.“

Teda o sto rokov neskôr kresťania stále konali tak, ako učil Kristus a apoštoli.

V roku 292, keď v Alexandrii vypukla veľká epidémia, väčšina ľudí chorých jednoducho vyhadzovala na ulicu, aby tam zomreli. Avšak svätý Dionýz, vtedajší biskup Alexandrie, napísal, že kresťania obetovali svoje životy, aby sa o chorých starali: „Väčšina našich bratov kresťanov prejavila bezhraničnú lásku a vernosť, nikdy sa nešetrili a mysleli len jeden na druhého. Bez ohľadu na nebezpečenstvo sa ujímali chorých, starali sa o všetky ich potreby a slúžili im v Kristovi… Mnohí pri ošetrovaní a liečení iných preniesli ich smrť na seba a zomreli namiesto nich…“

Posuňme sa o ďalších sto rokov – a kresťania ako svätý Bazil Veľký a svätý Ján Zlatoústy zakladali prvé sirotince a nemocnice! Svätá Makrína staršia zasvätila život pomoci vdovám a chudobným.

Tieto veci rozhodne neboli jednoduché. Znamenali obetovanie času, peňazí, prostriedkov – dokonca aj vlastných životov, aby mohli žiariť Kristovým svetlom do temného a nepokojného sveta. A predsa – v každodennom rozhodovaní nám naša „múdrosť“ radí byť zodpovední. Nepredať dom, ale ho zachovať pre deti. Nedať bezdomovcovi mince, lebo ich isto prepije. Takto radí naša múdrosť. A tak ako kresťan – nasledovník Bazila Veľkého, Atenagora či Makríny.

A predsa – kresťan sa stále pýta: Kedy som naposledy počul Božie slovo a povedal si: „Môj rozum hovorí nie. Moje srdce váha.“

Ale ty, Pane, si prehovoril. A ja podľa toho konám. Nie z presvedčenia. Nie z istoty. Ale z dôvery. Ak si na to neviem spomenúť, možno staviam na piesku. Na pekných slovách. Na akademických tituloch. Na článkoch, podcastoch, portáloch – aj na tomto.

Autor tohto článku nepozná čitateľa. Má len zopár zrniek piesku. Ty rozhodneš, či z nich niečo bude. Či ich premiešaš s vierou, betónom, a postavíš dom, ktorý vydrží. Len ty rozhodneš, či tento portál nebude len kopou piesku.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.