Pozrite sa na instagramový účet The Rich Kids of Instagram. Zoskupuje fotografie, ktoré zdieľajú mladí, bohatí, vystatujúci sa ľudia dnešného sveta. Čoskoro zistíte, že táto globalizovaná kultúra je navýsosť uniformná. Dominuje jej niekoľko luxusných značiek, ktoré si z nejakého dôvodu práve tento ľudský typ očividne obľúbil viac ako iné – autá Lamborghini a Bentley, oblečenie a doplnky Louis Vuitton a Versace, šampanské Dom Perignon. A ešte jedna vec je zvláštna. Zatiaľ čo ich predchodcovia by sa v nejakom alternatívnom minulom storočí fotografovali na Instagram v spoločenských oblekoch a róbach, výnimočne v športovom oblečení, tí dnešní sú oveľa neformálnejší. Tým nemyslíme džínsy, ale skôr tepláky. Presnejšie, teplákové súpravy a tenisky luxusných značiek.
A prečo? Nuž dôvod je, že ich referenčná kultúra, z ktorej k nim presakuje najviac inšpirácie, je kultúra amerického hip hopu. Teda v podstate kultúra gangsterská. Peniaze sú v nej určené na okázalú spotrebu, nie na to, aby vás posunuli na inú spoločenskú úroveň. Úspešný raper dáva vzhľadom i správaním najavo pretrvávajúcu príslušnosť ku getu.
Keď sa pozriete na historické fotografie, občas svojím nevycvičeným okom nerozoznáte rozdiel medzi oblečením ľudí z vyšších a nižších vrstiev. Ľudia z nižších vrstiev sa pri slávnostnejších príležitostiach snažili obliekať pokiaľ možno rovnako ako vrstvy vyššie. Ešte na fotografiách prvých tureckých gastarbeitrov, ktorí prichádzali od päťdesiatych rokov do Nemecka, vidíme mužov v sakách. Ako sme od tých čias dospeli k svetu, keď si v obchodoch kupujeme roztrhané džínsy a nouveau riche sa fotí v teplákoch?
Anglický historik Arnold Toynbee vo svojom diele Štúdium histórie skúmal úpadok rôznych civilizácií a jeden z opakujúcich sa symptómov, ktoré našiel, nazval proletarizácia dominantnej menšiny. Vzostupujúce civilizácie bývajú vedené tvorivou, sebavedomou menšinou, tá si je istá svojím štýlom, svojimi cnosťami a svojím poslaním. Zvyšok pospolitosti ju napodobňuje. V rozpadajúcich sa spoločnostiach vládnuca vrstva toto sebavedomie stráca a prestane ísť príkladom. Nové trendy, často zhubné ako rezignácia na povinnosť k celku alebo vulgarizácia, sa šíria spoločnosťou zdola nahor. Toynbee hovorí priamo o "proletarizácii elít". Zdá sa, že sme doma.
Svet The Rich Kids of Instagram sa od iných online subkultúr líši aj tým, že nie je woke. Táto sféra rýchlych peňazí a okázalej spotreby je totiž vskutku globálny fenomén a v takom Rusku alebo Dubaji, ako je známe, progresivizmus ďaleko nedošiel. Revoltovať proti hegemónii a prerábať svet títo mladí nechcú, svet je k nim štedrý a vyhovuje im presne taký, aký je. Ale stará nevzhľadnosť geta je zatienená inou, novou škaredosťou. Rozširuje sa z miazmatického prostredia radikálnej akademickej teórie, politického aktivizmu a vírenia na internetových fórach, medzi ktorými bol pred pár rokmi významný hlavne Tumblr. Ten hostil fóra, kde hľadali spriaznené duše osamelí psychopati a zjavne zle mentálne prispôsobení ľudia, ktorí sa pokúšali o riešenie svojich problémov deklarovaním čo najabsurdnejších netradičných identít.
Cítite, že ste sa narodili v zlom tele a v skutočnosti ste niečo medzi mužom a ženou, zvieraťom alebo oživenou postavou z nórskej mytológie? Žiadny problém, na Tumblr ste našli ľudí, ktorí vás prijali. Toto blúznenie si našlo cestu do mainstreamového sveta, kde sa definuje nová podoba príťažlivosti a ľudských vzťahov. Pojem "demisexuál" vymyslel v roku 2004 niekto ako vtip na internetovom fóre venovanom tvorbe takzvaných role-playing hier. Mal to byť panic, ktorý tvrdil, že je sexuálne priťahovaný len k ľuďom, s ktorými nadviaže veľmi intenzívny citový vzťah. O pár rokov neskôr sa k tomu ľudia začali skutočne hlásiť ako k sexuálnej orientácii. Tento rok dcéra newyorského guvernéra Andrewa Cuoma oznámila na sociálnych sieťach, že je "queer", a to konkrétne demisexuálka. Stránka, ktorá o tom referovala, čitateľa odkázala na definíciu pojmu z webu WebMD, najväčšieho internetového zdroja zdravotníckych informácií.
Popri demisexuáloch a furries (ľudia, ktorí si myslia, že sú zvieratá) pôsobia nebinárni ľudia takmer triezvo. Ale len relatívne. Jedným z problémov, ktoré ich teória vytvorila, je rozlišovanie medzi rodom a sexuálnou orientáciou. Lenže, čo s tým, keď rodov je potenciálne nekonečné množstvo, sexuálne orientácie sú de facto dve, heterosexuálna a homosexuálna a počet ľudí pociťujúcich tú druhú sa podľa serióznych prieskumov v zásade nemení?
V roku 2017 načal tento problém článok v časopise Vice s titulkom: Prečo si moji známi rodovo nonkonformní priatelia nemôžu zapichať? Autorka v ňom opisuje strasti dvoch celebrít, modelov a vôbec autorít v odbore menom Jacob Tobia a Alok Vaida-Menon. Majú úspech vo svojej práci (čo je modeling, influencerstvo a aktivizmus), sú úspešní a obdivovaní na Instagrame, majú veľa priateľov, ale keď príde na sex, je to iné. Prečo, pýtajú sa bezradne.
Pretože obaja sa narodili ako muži a sexuálne ich priťahujú muži. Lenže iných homosexuálnych mužov takisto priťahujú muži. A tými tieto dve ikony nie sú. Ani podľa svojho vlastného tvrdenia ani podľa fotografií. Na fotkách vidíme postavy s prevažne mužskými telesnými znakmi väčšinou v ženskom oblečení, so ženským make-upom a pózovaním pripomínajúcim ženy, ak nie rovno dievčatká. Ich "baliaca stratégia" spočíva v tom, že sa snažia zahanbiť potenciálnych partnerov, aby boli dobrí pokrokári a prekonali konvencie. A dobrí progresivisti im ochotne dajú lajk. Ale ďalej nejdú ani oni, prírodu len tak nezlomíte.
Japonský profesor robotiky Masahiro Mori prišiel s pojmom strašidelného či tajomného údolia (uncanny valley). Skúmal emocionálne reakcie ľudí na antropomorfizované objekty, na to, aké známe a prijateľné alebo cudzie a znepokojujúce nám prídu. Zistil, že na vysoko štylizované objekty ako plyšové zvieratká alebo kreslené postavy reagujeme priaznivo. Aj na priemyselného robota reagujeme v zásade pokojne – vieme, čo to je. Problém nastáva, keď robot začne byť čoraz podobnejší človeku. Reagujeme na neho s nevôľou, až zdesením. Pretože je skoro ako človek, ale vnímame, že je to niečo mimo, čiže zle. Reagujeme na neho v zásade rovnako ako na mŕtvolu či na zombie. Podobný efekt sa zrejme uplatňuje aj pri nonbinárnej móde. Vidíme, že tie osoby majú prvky ľudí – mužov a žien. Ale v tom, ako sú pospájané, je niečo mimo, nesedí to, zle. Avšak, povedať to smieme iba pri robotoch.
Móda si už po stáročia s rodovými stereotypmi pohrávala, pracovala s prvkami vzhľadu opačného pohlavia. A zbierala inšpiráciu v okrajových kruhoch medzi kreatívnymi nonkonformnými ľuďmi. Extrém napájal mainstream. Ani estetizácia spoločenských významov nie je nič nové – bledá pleť sa pôvodne javila ako krásna a žiaduca preto, že oznamovala, že nie ste človek, ktorý by musel pracovať pod holým nebom. Nie je ani novinkou, že modely haute couture prezentované na mólach sa na denné nosenie spravidla nehodia, sú len akýmsi lartpourlartizmom módneho sveta.
Súčasná revolúcia je však nová v tom, že v nej niečo pôsobí škaredo, pretože je to nové, nezvyklé a nerozumiete tomu. Ošklivosť je jej priznaným zámerom. To je trebárs príklad lesbickej subkultúry, žien, ktoré si hovoria dykes – čo bola pôvodne nadávka, ktorú ony dnes hrdo kultivujú. V tom, že by módny svet prvky ich štýlu nejako kooptoval, estetizoval a urobil ich konvenčne atraktívnymi, vidia priame nebezpečenstvo.
Podobný prípad je kult tlsťochov a najmä tlsťošiek – korektný termín je body positivity. Ak tradičné americké elity boli a sú štíhle a biele, tak propagátori body positivity akcentujú opak. Aj s trasúcimi sa faldami tuku a s celulitídou. Tento smer už pokročil v kolonizovaní módneho biznisu. Firma Calvin Klein, ktorá v minulosti svojimi reklamami výrazne posunula štýl prezentácie spodnej bielizne, v roku 2019 vykročila radikálne novým smerom, keď na billboardy v New Yorku nafotila černošskú plus size raperku Chiku, ktorej telo vyteká z čiernobielej bielizne všetkými smermi.
Na billboarde je slogan "Hovorím svoju pravdu vo svojich Calvinoch", prikývnutie progresívnej ideológii, ktorá zdôrazňuje, že každý má svoju pravdu, ktorej treba načúvať. Z načúvania môže byť aj dobrý biznis. Aktivistka Ashleigh Shackelfordová charakterizuje svoju propagáciu obezity ako "dekolonizáciu protičernošského telesného násilia". Na internete možno nájsť úryvky z prednášky, ktorú v roku 2017 predniesla na tradičnej konferencii aktivistov Demokratickej strany Netroots Nation. Vlani internet obletela momentka z videa, ktorá vystihuje sociálnu dynamiku, o ktorú tu ide: poslucháči, ktorých vidíme, sú do jedného belosi. Shackelfordová má vedľa seba dve tabule. Na jednu napísala niekoľko notoricky známych pokrokových termínov a na druhú vetu "Všetci belosi sú rasisti" a pod to "Paypal me" a internetovú adresu, na ktorú jej môžu poslať cez Paypal peniaze. V úryvku videa poslucháčov uisťuje, že naozaj sú rasisti a že belosi sa ani nerodia ako ľudia, ale ako démoni.
Tradičnej ľavicovej avantgarde sa nedá uprieť, že mala na svojej strane lepších výtvarníkov ako pravica. Ale súčasná mutácia progresívnej ideológie sa v nebývalej miere spolieha na popieranie reality. Vyžaduje popierať biologickú odlišnosť mužov a žien, aj keby to malo zničiť šport alebo znížiť bojaschopnosť armád. Vyžaduje od priaznivcov popierať realitu vlastnej sexuálnej túžby ("Heterosexualita mi vždy prišla trápna," môžeme čítať v typickom článku na tému "heteropesimizmu"). Vyžaduje popierať skutočnosť toho, že obezita má negatívne zdravotné dôsledky. To, že obézni ľudia sú nadpriemerne ohrození ťažkým priebehom covidu, je fakt, o ktorom sa v americkej verejnej diskusii usilovne mlčí. A popieranie reality sa v konečnom dôsledku prejavuje aj v tom, že od ľavicového publika sa žiada, aby obdivovalo ťarbavé čarbanice aktivistov, aplaudovalo obludným graffitom a dokonca masívnym sochám George Floyda, ktoré teraz hyzdia ulice viacerých miest. Viac sa podobajú na moai z Veľkonočného ostrova ako čomukoľvek z modernej civilizácie.
Pod tým samozrejme stále pulzuje viacmenej obyčajný život a normálna ekonomika. Vnucovanie kultu škaredosti je, ako by povedali postmoderní teoretici, len nová forma ovládania.
Text vyšiel pôvodne v Echu, vychádza so súhlasom redakcie.