Napríklad taký rímsky cisár Dioklecián (284 – 305), ten to vyriešil po svojom, ten bol v zdieraní absolútny expert. Mal veľké plány. Reformami, tvrdou rukou a ožobračovaním udržať v chode impérium.
Dioklecián je známy ako prenasledovateľ kresťanov. Našich starších duchovných bratov mučil, ako vedel, zatváral im kostoly, zdaňoval ich, sekal na kusy. Nútil ich, aby sa klaňali pohanským, rozumej štátnym bôžikom. Kto tak neurobil, musel zomrieť. Podľa niektorých prameňov si to občas odnieslo aj sto kresťanov denne. Kresťania mu liezli na nervy, mali „na háku“ jeho reformy. Poznáme mučeníkov z jeho éry. Ich príbeh sa začína: „Za vlády cisára Diokleciána…“
Slávny blázon markíz De Sade vo svojej knihe Stodvadsať dní Sodomy rozvíja takúto úvahu – boháči sedia pri stole a rozprávajú sa o almužne. Jeden je zástancom toho, že chudobným treba pomáhať. Druhý mu oponuje, že rozdávanie almužny a pomoc chudobným je to najzvrátenejšie, čo môže bohatý človek urobiť. Almužna totiž chudobnému nepomôže, nevytrhne ho z jeho chudoby, no bohatému zbytočne uberie z jeho komfortu. Nakoniec dospejú k tomu, že pre dobro veci je potrebné chudákom vziať úplne všetko, lebo na nich aj tak nezáleží.
No a máme tu aj Judáša, ekonomického experta Ježišovej skupiny, ktorý nakoniec svojho šéfa predal za cenu otroka.
