Sme prvá generácia, ku ktorej Eucharistia prehovára aj cez mikroskop. Potrebujeme ešte vieru?

Taliansky lekár Franco Serafini, špecialista v odbore kardiológie, sa niekoľko rokov vo voľnom čase venoval netypickému výskumu: vedeckému skúmaniu eucharistických zázrakov. Nie ako teológ, ale ako vedec: s využitím histológie, molekulárnej biológie, genetiky a forenznej medicíny. Osobne navštívil miesta zázrakov, zhromaždil lekársku dokumentáciu, kontaktoval očitých svedkov aj výskumníkov, ktorí sa podieľali na laboratórnych testoch.

Zameral sa na päť prípadov eucharistických zázrakov, ktoré boli uznané Katolíckou cirkvou: Lanciano v Taliansku, Buenos Aires v Argentíne, Tixtla v Mexiku, Sokółka a Legnica v Poľsku.

V každom prípade išlo o hostiu, ktorá sa po svätom prijímaní alebo pri adorácii začala meniť: objavili sa stopy krvi, tkaniva, niekedy dokonca aj celé súvislé vlákna. Vzorky boli odobraté pod dozorom cirkevných autorít a analyzované v nezávislých laboratóriách. Výsledky boli vždy rovnaké: išlo o ľudské srdcové tkanivo (myokard) z ľavej komory srdca.

Srdce človeka v agónii

Serafini hovorí, že pod mikroskopom sa opakovane objavovalo tkanivo s jasnými známkami akútneho fyzického a psychického stresu. Z lekárskeho hľadiska išlo o stav typický pre človeka v extrémnom utrpení, podobný takzvanému stresovému infarktu, ktorý môže nastať po silnej traume alebo úzkosti. Výrazná bola pritom infiltrácia bielych krviniek (zápal), fragmentácia svalových vlákien a biochemické prejavy uvoľnenia katecholamínov, typické pre stav extrémneho šoku.