Víkendové čítanie: Prísľub úsvitu

Prísľub úsvitu

V tom čase som stretol rozkošnú Švédku, o akej snívajú muži vo všetkých krajinách, odkedy im dal svet do daru Švédsko. Bola veselá, pekná, inteligentná a hlavne, hlavne mala očarujúci hlas – na hlasy som bol vždy citlivý. Nemám sluch a medzi mnou a hudbou panuje smutné a rezignované nedorozumenie. Som však neobyčajne citlivý na hlasy. Vôbec neviem, kvôli čomu to tak je. Možno ide o nejakú anomáliu v mojich ušiach, nejaký zle umiestnený nerv – raz som si dokonca nechal odborne vyšetriť Eustachovu trubicu, aby sa mi na to pozreli, ale nič nenašli. Skrátka, Brigita mala hlas, ja som mal sluch a boli sme stvorení na to, aby sme si rozumeli. V skutočnosti sme si rozumeli naozaj dobre. Počúval som jej hlas a bol som šťastný. Napriek tomu, že som to hral na ostrieľaného a znalého, naivne som dúfal, že takému dokonalému súzvuku sa nič nemôže prihodiť. Podávali sme dôkazy takého šťastia, že naši hoteloví susedia, študenti všetkých farieb pleti a zo všetkých zemepisných šírok, sa usmievali, keď sme okolo seba ráno prechádzali po schodoch. Potom som si všimol, že Brigita začína byť zadumaná. Často chodila navštíviť jednu starú švédsku dámu, ktorá bývala v hoteli des Grands Hommes na námestí Panteónu. Zostávala u nej veľmi dlho, niekedy až do jednej či druhej hodiny v noci.

Brigita sa vracala domov veľmi unavená a občas mi smutne vzdychajúc pohladila líce.

Vkradla sa do mňa tajná pochybnosť: cítil som, že predo mnou niečo skrýva. S mojou predčasnou predvídavosťou nebolo treba veľa, aby vo mne vzbudila podozrenie. Rozmýšľal som teda, či tá stará švédska dáma neochorela a či pomaličky vo svojej hotelovej izbe neumiera. A čo ak bola vlastnou matkou mojej priateľky, ktorá do Paríža prišla vyhľadať starostlivosť slávnych francúzskych odborníkov? Brigita mala krásnu dušu, zbožňovala ma a bol to typ ženy, ktorá skrýva svoj žiaľ, aby ušetrila moju umeleckú citlivosť a nekazila moje literárne vzlety. 

Raz v noci okolo jednej, keď som si predstavoval, ako moja úbohá Brigita práve plače pri lôžku umierajúcej, som to už nevydržal a vydal som sa do hotela des Grands Hommes. Pršalo. Dvere hotela boli zatvorené. Schoval som sa pod prístrešok právnickej fakulty a s úzkosťou som pozoroval fasádu budovy. Zrazu sa na štvrtom poschodí v jednom okne rozsvietilo a na balkóne sa zjavila Brigita s rozpustenými vlasmi. Mala na sebe pánsky župan a chvíľu tak zostala nehybne stáť, s tvárou nastavenou dažďu. Bol som trochu udivený. Vôbec som nechápal, čo tam môže robiť v tom pánskom župane a s rozstrapatenými vlasmi. Možnože ju zastihol lejak a manžel tej švédskej dámy jej musel požičať svoj župan, kým sa jej oblečenie sušilo.