Dnes sa Huawei pýši svojím jedinečným vlastníckym modelom – spoločnosť má podľa Žena výlučne “zamestnaneckú” štruktúru, žiadny štát ani externí investori vraj nevlastnia „ani cent” z firmy.
Pod Ženovým vedením sa z Huawei stal globálny hráč v sektore mobilných telefónov a 5G sietí. V prvom štvrťroku 2019 firma dosiahla rekordný podiel na trhu smartfónov – až 17 percent, čím predstihla Apple a stala sa svetovou dvojkou za Samsungom.
Huawei za to okrem iného vďačí kvantu inovácií – firma prichádzala ako prvá s takými novinkami ako bezdrôtové reverzné nabíjanie, fotoaparáty s umelou inteligenciou a ďalšími „smart” funkciami.
Rýchly rast však sprevádzala aj tvrdá kultúra: Žen Čeng-fej je známy tým, že v štýle “vlčej svorky” neustále varuje svoje tímy pred krízami. Ako píše novinárka Eva Douová, neustále pripomína zamestnancom, že „sa môže stať čokoľvek”. Firmu preto učil viesť v štýle, že vždy treba rátať s najhorším scenárom a neustále pracovať, akoby boli v ohrození.
Tento pesimistický prístup sformovaný Ženovými životnými skúsenosťami z Čínskej kultúrnej revolúcie firme pomohol prežiť napríklad sankcie či obchodné vojny.
Aj pri expanzii do zahraničia Huawei oplýval dravosťou. Vo svojej knihe „House of Huawei” autorka Eva Douová spomína prípad vojnou zasiahnutej Líbye. Zatiaľ čo väčšina zahraničných firiem zo štátu utekala, Huawei tam podľa Ženovho pokynu udržiaval svojich inžinierov aj uprostred bojov.
Podobne sa firma presadzovala aj v krajinách ako Irán, Irak, Pakistan či Pobrežie Slonoviny, ktoré boli pre iných príliš rizikové.
Huawei tým získal šancu tam, kde sa etablovaní konkurenti zdráhali. Expanzia na tieto nové trhy (poväčšine v rámci takzvaného Globálneho juhu) sa stala doslova bočným kanálom čínskej zahraničnej stratégie. Dnes podľa všetkého neexistuje takmer žiadna krajina, ktorá by aspoň čiastočne nepoužívala nejaké telekomunikačné vybavenie od Huawei alebo jeho sesterskej firmy ZTE.
Nebol to však iba obchod. Huawei sa rýchlo stal symbolom – či už pokroku, alebo rizika – čínskej technológie. Čínska strana na jednej strane zdôrazňuje suverénny charakter firmy: Žen napríklad prisľúbil, že Huawei nikdy nesplní vládne príkazy zdieľať súkromnú komunikáciu zahraničných zákazníkov. Na druhej strane však mnohé západné vlády dlhodobo varujú, že firmou (ako aj inými čínskymi technologickými gigantmi) môžu prenikať vízie odlišného politického režimu.
Európske štáty aj USA čoraz častejšie odkladajú citlivé investície do čínskych sietí. Ako Reuters upozorňuje, viacerí operátori ako Altice, NOS či Vodafone už deklarovali, že nebudú používať Huawei v nových 5G základniach. Krajiny ako Británia, Estónsko, Švédsko či ďalšie štáty EÚ zakazujú alebo prehodnocujú zákaznícke zmluvy na čínske vybavenie. Argumentujú obavami, že „čínske zapojenie v kritickej infraštruktúre môže ohroziť bezpečnosť”.
V neposlednom rade sa geostratégia digitálnych technológií týka práve umelej inteligencie a softvérových štandardov.
Čína považuje AI za „strategickú technológiu, ktorá vedie novú vedecko-priemyselnú revolúciu“, ako vyhlásil prezident Si Ťin-pching v apríli 2025. Podľa analýz je teraz prioritou Pekingu – či už pre vlastné využitie, alebo pre možnosť presadzovať svoje normy vonku – dostať čínske AI systémy na svetovú úroveň a pomôcť im presadiť sa.
Túto stratégiu načrtol čínsky odborník na robotiku Liu Shaoshan (Šao-šan??) v nedávnom dokumente. Porovnáva v ňom súčasné „vyvážanie“ AI s tým, ako USA v minulom storočí rozšírili svoje internetové protokoly TCP/IP – vďaka ktorým USA získali dlhodobo „globálny mechanizmus kontroly“. Analogicky má podľa neho čínska vláda podporiť masívny export svojich AI technológií a súvisiacich štandardov, ktoré sa stanú novým softvérovým jadrom používaným vo svete.
Liu definuje štyri hlavné páky na ovládnutie open-source AI ekosystému: zabezpečiť výkonnosť technológií, budovať vlastnú open-source komunitu (vrátane tvorby čínskeho „Hugging Face“ – platformy na zdieľanie AI modelov), aktívne sa angažovať v medzinárodnom formovaní štandardov a posilňovať globálnu mobilitu čínskych AI talentov (posielať expertov pracovať do zahraničia, namiesto ich návratu do Číny).
Už teraz vidno, že Peking pomaly podporuje vlastné open-source riešenia: napríklad čínska verzia GitHub s názvom Gitee eviduje viac ako 13,5 milióna registrovaných vývojárov. Cieľ je jasný – rozširovať po svete zadarmo dostupné nástroje (ako napríklad vývojársku platformu Huawei MindSpore namiesto Meta PyTorch), aby sa pri budúcich projektoch prirodzene udomácnili čínske normy.
Západní analytici pritom poznamenávajú, že na rozdiel od USA, kde internet vznikol v podstate bez väčších štátnych zásahov, je čínska cesta k AI mocenskému postaveniu vyslovene štátom dotovaná.
Napriek veľkolepým cieľom Liu podotýka, že čínska komunita otvoreného kódu zaostáva. Je to však podľa neho zvládnuteľná výzva: navrhuje vytvoriť integrálny otvorený hub „China HuggingFace“ a vo veľkom investovať. Jeho predpoklad je jasný – ak si globálny softvérový priemysel zvykne na nízkonákladové čínske open-source riešenia, v praxi prevezme aj čínske normy.
Ľudia z nezávislých think tankov upozorňujú, že podobná stratégia nemusí ostať len na papieri. Antonia Hmaidiová z európskeho analytického centra MERICS varuje, že "keď si Peking zaistil právny arzenál, stáva sa pohodlnejším a sofistikovanejším v jeho používaní na blokovanie dodávateľských reťazcov a sankcionovanie v oblasti AI“. Podľa nej totiž Čína už aj pomocou legislatívy „proti cudzím sankciám“ aktívne vyvíja tlak. A to priamo na firmy, ktoré zavádzajú proti Číne rôzne obmedzenia, ako aj na celé štáty.
Analytici ako Liu či Hmaidiová pritom nepopierajú, že Čína nepochybne patrí k momentálne najinovatívnejším hráčom v oblasti umelej inteligencie.
Štúdia Stanford AI Index ukazuje, že hoci v roku 2024 Spojené štáty stále uvádzali najviac (40) významných nových AI modelov, čínske firmy ich vytvorili až 15 – pričom výkon tých čínskych sa blížil tomu americkému.
Čína teraz vedie aj vo vedeckých publikáciách a patentoch týkajúcich sa AI. V budúcnosti tak súperenie nemusí skončiť jednoznačným „porazeným“ a „víťazom“ – oba svetové technologické póly už dnes spája reštriktívna obchodná politika a masívne investície.
Globálne rozloženie síl v AI a open-source vytvára pre Európu zásadnú dilemu: na jednej strane ide o príležitosť – lacné čínske riešenia môžu umožniť rýchly rozvoj domácej digitálnej infraštruktúry, plnenie umelecko-inteligentných aplikácií či doplnenie expertov. Na druhej strane však vystavuje kontinent rastúcej závislosti od štandardov, ktoré Čína nastolí.
Už dnes majú európske krajiny za sebou ťažké rozhodnutia. Niektoré – ako napríklad Portugalsko – zakázali Huawei vo svojich 5G sieťach, iné (Estónsko, Švédsko, Litva, Rumunsko a ďalšie) zase pripravili legislatívne alebo administratívne bariéry pre čínsky dovoz telekomunikačných technológií. Vo veľkej miere tak Európa hľadá kompromis medzi bezpečnosťou svojich sietí a záujmom využívať cenovo atraktívne technológie.
Liu tvrdí, že ak by sa opatrenia vydali cestou čisto otvoreného kódu, zmenilo by to hru a kód by sa stal "štandardom". Inými slovami, spoločnosti (a štáty) by nakoniec prijímali tie normy, ktoré sú vložené priamo do softvéru. Implementácia open-source Huawei stack by znamenala neformálne prijatie čínskych špecifík.
Pre Európu je to varovanie i výzva – technokratickí stratégovia naznačujú, že kontinent nemôže byť len pasívnym prijímateľom, ale mal by podporiť vlastné otvorené platformy a samostatné inovácie, aby si v budúcnosti udržal v sektore technológií aspoň aký-taký vplyv.
Čínske stratégie v oblasti AI a open-source softvérov tu totiž formujú nový globálny poriadok.
Pre Európu to znamená, že musí dbať o technickú suverenitu, no zároveň využiť spoluprácu tam, kde je bezpečná a obojstranne výhodná.
