Príbeh z brehu Dnestra: Ako malá moldavská exkláva vzdoruje pohlteniu proruským Podnesterskom

Na rieke nás už čakal trajekt sovietskeho pôvodu a na ňom osobné vozidlá miestnych obyvateľov, ktorí sa vracali domov z územia kontrolovaného Kišiňovom, ako aj nákladiaky plné zásob potravín, drogérie a hydiny. Trajekt, napriek svojmu vratkému vzhľadu a odchodom raz za dve hodiny, predstavuje pre obyvateľov exklávy rozdiel medzi existenciou a podriadením sa de facto vláde v Tiraspole. Je totiž ich jedinou slobodnou spojnicou so zvyškom Moldavska. Administratívnu líniu (z pohľadu podnesterských de facto orgánov ide o štátnu hranicu) môžu obyvatelia exklávy prekročiť aj inde cez colnice kontrolované Tiraspolom, no tam musia neraz platiť rôzne clá a zdržiavať sa.

Dôležitosť trajektu sa ukázala počas pandémie, keď tiraspolské orgány pre obavy zo šírenia ochorenia uzavreli na viac než rok všetky priechody. Nebyť trajektu, obyvatelia exklávy by sa rok nedostali do práce na druhom brehu a deti, ktoré študujú na univerzitách v Kišiňove, by rok neuvideli svoje rodiny.

No aj v tomto prípade nezabudla podnesterská de facto vláda demonštrovať svoju moc. Pomocou neďalekej vodnej elektrárne a priehrady na nej na niekoľko dní pravdepodobne znížila hladinu rieky tak, aby trajekt nemohol fungovať. Treba dodať, že de facto vláda v Tiraspole tieto obvinenia odmieta. Bez ohľadu na to, či skutočne stála za znížením hladiny, faktom zostáva, že takýto čin je do budúcna plne v jej silách.

Corjova – dedina hrdinov práce aj prezidentov

Na druhej strane rieky sme sa po krátkej jazde dostali do centra dediny Corjova. Centru dominovali nový pravoslávny chrám so zlatými kupolami a pri ňom čnela vysoká vzpriamená postava. Ako sa za malý okamih ukázalo, muž sa volal don Valeriu, bol niekdajším športovým inštruktorom, veteránom, starostom obce a teraz aj naším sprievodcom. Posledné roky ho trápilo srdce, mal mierne sinavé pery, bol očividne pochudnutý, no v očiach mal odhodlanie.

Ako prvé som sa ho opýtal na chrám, ktorý osade jasne dominoval. Ukázalo sa, že išlo o novú stavbu, ktorú dal v dedine vybudovať niekdajší moldavský prezident z rokov 2001 až 2009 Vladimir Voronin. S prekvapením som sa ho opýtal, či išlo o akúsi deklaratívnu snahu podporiť moldavskú identitu v obci. "Ale kdeže," odpovedal don Valeriu rázne. "On z tejto dediny pochádza. Tak ako aj viacerí ministri po rozpade ZSSR. Táto malá dedina dala Moldavsku veľkú časť jeho politickej elity. A nielen to. Pochádzali odtiaľto hneď štyria štyria hrdinovia práce. Vy s Pavlom si to už nepamätáte a možno to ani nepoznáte, no v časoch Sovietskeho zväzu nebolo ľahké stať sa hrdinom práce," zdôraznil.

Chrám stavali v čase, keď bol don Valeriu starostom obce. Vtedy vypukol spor s obyvateľmi s podnesterskou identitou o jeho architektonickú podobu. Nešlo ani tak o medzináboženský konflikt, keďže Moldavci i Slovania (nemoldavskí obyvatelia Podnesterska sú etnickými Rusmi a Ukrajincami) v Podnestersku sú v prevažnej väčšine pravoslávni kresťania. Návrh podoby, ktorý nakoniec presadil don Valeriu, sa Slovanom zdal príliš moldavský.

Absurdnosť tohto sporu človek lepšie pochopí, keď si uvedomí, že dominantná moldavská pravoslávna cirkev podlieha Moskovskému patriarchátu. Keď som do chrámu vstúpil, práve tam krstili moldavského novorodenca – v ruštine.

Ruština je pritom všadeprítomná nielen v pravoslávnych chrámoch a v Podnestersku, ale aj na pravom brehu kontrolovanom Kišiňovom. Konflikt v Podnestersku, na rozdiel od podobných nešťastí na Kaukaze, nikdy neprerástol do etnickej roviny. Ako mi neskôr večer pri čakaní na trajekt povedal iný známy moldavský veterán menom Iurii, krátko po skončení vojny začali susedia, ktorí na seba predtým dva roky strieľali, opäť sadať vo svojich dvoroch za jeden stôl a popíjať víno. Tak to pokračuje dodnes. "Sem-tam sme si za tie roky dali pri tejto príležitosti navzájom po nosoch, ale tam nešlo o vojnu, to sme robili aj pred tým," vysvetlil so smiechom Iurii.

Jeho slová sú znakom silného charakteru, keďže len prednedávnom mu Tiraspol zakázal vstup do Podnesterska. Tak veľmi by to nebolelo, ak by na území Podnesterska nemal byt, v ktorom býval. Iurii však verí, že za zákazom nie je nevraživosť Tiraspolu, ale niekdajšia vláda v Kišiňove, s ktorou sa ako predseda zväzu veteránov dostával opakovane do konfliktu. Kišiňov a Tiraspol sa podľa jeho slov, ako aj slov väčšiny Moldavcov, s ktorými som mal možnosť hovoriť, dokážu dohodnúť, keď chcú.

Vojna od prvého do posledného dňa

Sme na brehu Dnestra. Don Valeriu, ktorý bol športovcom a športovým inštruktorom, mi pri rieke ukazoval zarastený športový areál. "Nielenže tu bola obľúbená rekreačná zóna, ale tento areál vychovával vrcholových borcov vo vodných športoch, ktorí brali medaily po celom svete. Teraz je tu všetko zarastené a spustnuté."

Otáčame sa a vidíme pamätnú tabuľu. "Tu sa to všetko aj začalo," hovorí don Valeriu. "Pracoval som tu vtedy ako inštruktor a jeden týždeň som zbadal, že sa tu začali objavovať cudzí muži. Nepasovali sem, boli to také mohutné typy s nakrátko ostrihanými vlasmi. Chodili s nimi niektorí miestni a ukazovali im rôzne miesta. Vtedy som tomu nerozumel, ale o pár týždňov sa tu už strieľalo." Don Valeriu je presvedčený, že separatizmus nebol spontánnou reakciou na snahy moldavských nacionalistov pomoldavčiť pomocou nového jazykového zákona Podnestersko, ako to tvrdí ruská a tiraspolská historiografia.

Ukazuje na pamätnú dosku za nami. Je na nej dátum 20. mája 1992 a nápis: "Na tomto mieste zomreli smrťou chrabrých pri obrane Podnesterskej Moldavskej republiky členovia posádky BTR-70 14. gardovej armády [štyri mená], kozáci Zväzu podnesterských kozákov [štyri mená], gardisti [dve mená] a povstalci [tri mená]. Večná pamäť tým, čo padli za vlasť." "Celý čas nám tvrdia, že Rusi na ich strane nebojovali, a potom si sem dajú takýto pamätník," dodal don Valeriu so smiechom.

Nie je to však jediný pamätník. Sme opäť v centre dediny a smerujeme na miestny cintorín. "Tu všade boli míny," ukazuje pred seba don Valeriu. "Aj na cintoríne?" pýtam sa ho. "Tu všade. Aj u ľudí v záhradách, aj na cintoríne, aj v hroboch zakopané," odpovedal s tým, že mnoho ľudí zabili míny po vojne v ich sadoch. V jednom prípade naraz otca so synom.

Pristavujeme sa pri pamätníku v strede cintorína. Sú na ňom mená 54 civilných obyvateľov dediny, ktorí dvojročné obliehanie neprežili, ako aj niekoľkých dobrovoľníkov, ktorí tam padli. Vymreli celé rodiny. Don Valeriu mnohých z nich poznal osobne a ich osudy si pamätá dodnes. "Napríklad Mosneaga Alexei, tomu hodili do domu granát. Mosneaga Elizaveta, tú tiež vyhodili do vzduchu aj s celým domom. Alexandru, ten stúpil na mínu. Vedľa neho otec, tiež na míne. Ursula spálili v jeho dome. Viscovschi Mihail, aj dcérka, aj syn. Ich našli v pivnici, celkovo osem ľudí zabitých. Neviem, hovoria, že dievčatá tam aj poznásilňovali predtým, no neviem, nemôžem povedať, či skutočne," pospomínal don Valeriu pri pomníku na osudy svojich tri desaťročia mŕtvych známych.

Niekdajší veterán ďalej opísal, ako ich mali separatisti a ich kozácki spojenci takmer dva roky ako na dlani po tom, čo obsadili všetky okolité kopce. "Nemali sme žiadne velenie. Nevedeli sme, čo robiť. Boli sme len miestni dobrovoľníci z okolitých dedín," vysvetlil don Valeriu. Podnesterské sily mali omnoho viac dôstojníkov a lepšie ovládali bojovú stratégiu a taktiku. To sa podľa jeho slov týkalo celej vojny na každom fronte vrátane rozhodujúcej bitky o mesto Benderi, ktorú nakoniec vyhrali sily Podnesterska.

"A čo oni čakali, keď tam nahnali mladých chlapcov bez zbraní a bez výcviku? Samozrejme, že ich rozstrieľali ako zajacov. Jólky palky [v ruštine nevulgárna alternatíva hrubých nadávok, pozn. red] a teraz píšu memoáre všetci tí moldavskí generáli. Ech, ja mám teraz podlomené zdravie a nesmiem sa veľmi rozčuľovať, no vždy, keď ma pozvú za nejaké okrúhle stoly alebo veteránske podujatia, ja im vždy rýchlo pripomeniem, aká bola skutočnosť. Mňa veteráni dobre poznajú. Keď som ja tam, generalita sa už nie tak veľmi chvastá svojimi úspechmi," rozohnil sa mierne pri spomínaní na prehranú vojnu don Valeriu.

Politika ako pokračovanie vojny inými prostriedkami

Sme späť v centre dediny. Oproti chrámu sa nachádza malý oplotený priestor so strieškou. Je to múzeum moldavskej kultúry a tradícií, ktoré tam dal don Valeriu vybudovať ešte ako starosta s cieľom pozdvihnúť povedomie miestnej mládeže a informovať návštevníkov o tradičnej kultúre obce.

V múzeu bolo možné vidieť tradičné domáce nástroje, ako aj pec na pečenie chleba. Miesto sa stalo rýchlo centrom dediny, kde sa chodili fotiť svadobčania či maturanti. Za posledných desať rokov však spustlo a zarástlo burinou, pričom viaceré exponáty boli poškodené a iné, ako napríklad voz, bez starostlivosti neodolali zubu času. Múzeum je tak dnes skôr pripomienkou márnej snahy o pozdvihnutie moldavskej identity v obkľúčenej exkláve.

Nie všetky pokusy dona Valeriu o pozdvihnutie morálky čelili iba zubu času. Proti iným sa zdvihol aktívny odpor. Okrem malého múzea dal ešte ako starosta postaviť pred chrámom aj bustu Štefana cel mare (Štefan Veľký), najmocnejšieho moldavského kniežaťa. Tá tam nejaký čas stála bez zásahu, až kým sa nestala atrakciou, lebo sa s ňou Moldavci nechávali fotografovať a deti z miestneho moldavského lýcea sa k nej chodili učiť o minulosti svojho národa. V jednu noc však prišli neznámi páchatelia a bustu zničili. "Ako poslanec miestneho zastupiteľstva sa zasadím o to, aby sem kúpili novú a aby sem dali kameru," povedal don Valeriu odhodlane.

Exkláva medzitým čelí podľa jeho slov, ako aj svedectva viacerých moldavských expertov, s ktorými som sa rozprával, sofistikovanému tlaku podnesterských de facto orgánov. Sám don Valeriu ako starosta skončil, lebo, ako tvrdí, tiraspolské orgány zabránili jeho podporovateľom zúčastniť sa na voľbách, a naopak, pomocou volebnej korupcie zmobilizovali voličov, aby podporili jeho protikandidáta. Don Valeriu však za všetko neviní len Podnestercov. Na jeho odstránení mal údajne záujem prezident Voronin, ktorý ako komunista chcel mať vo svojej rodnej, strategicky dôležitej dedine za starostu lojálneho komunistu, a nie tvrdohlavého veterána.

Valeriuove odstavenie od moci však podľa jeho slov len zrýchlilo už nastúpený trend administratívnej anexie exklávy zo strany Tiraspola. Kišiňov po podpísaní prímeria v roku 1992 kontroloval exklávu, ktorá siahala až po hranice s Ukrajinou a fakticky rozdeľovala Podnestersko na dve polovice. Oblasť od dediny k hranici anektovali podnesterské sily fakticky ešte v 90. rokoch, keď odtiaľ vláda v Kišiňove bez vysvetlenia stiahla políciu. Dnes už vlastne ovláda i polovicu Corjovy, pričom pod ich kontrolu sa dostal aj Valeriuov dom.

Starý veterán a mnohí iní, s ktorými som sa v ten deň rozprával, obvinili z tohto stavu tiež moldavské vlády, ktoré údajne nemali žiadnu ochotu aktívne vystúpiť proti plazivej anexii exklávy. Tú pritom Tiraspol oficiálne označuje ako oblasť dočasne pod jurisdikciou Kišiňova.

Z dona Valeriu pri našom odchode sršalo odhodlanie. Aj napriek vážnym problémom so srdcom a skutočnosti, že takmer tridsať rokov od prijatia zákona o veteránoch nedostal on či jeho spolubojovníci ani jeden mesačný príspevok, na ktorý majú zo zákona nárok.

Krátko po mojom príchode na Slovensko mi napísal Pavel. Don Valeriu medzitým dostal na podnesterskom colnom priechode upovedomenie o zákaze vstupu na územie Podnesterskej Moldavskej republiky. Aj napriek tomu tam stojí jeho dom, má tam sad a vínnu pivnicu. To všetko kedysi ubránil so zbraňou v ruke.

Podnesterský pohľad

Väčšina vojen nie je len konfliktom zbraní, ale aj naratívov. Kým Moldavsko pri svojom nároku na Podnestersko poukazuje na medzinárodné dohody, nedotknuteľnosť hraníc, dôsledky sovietskej nadvlády a fakt, že na druhej strane rieky boli vždy aj moldavské dediny, Podnesterci majú na konflikt vlastný pohľad. Poukazujú najmä na skutočnosť, že Podnestersko nebolo nikdy predtým súčasťou žiadneho moldavského štátneho útvaru, až dokým ho k Moldavskej sovietskej socialistickej republike z čias Sovietskeho zväzu nepripojila Moskva. Ich cieľom je dosiahnutie úplnej nezávislosti a pripojenie k Rusku. Kišiňov im na oplátku ponúka širokú autonómiu v rámci medzinárodne uznávaných hraníc Moldavska. Prienik sa ukazuje ako nemožný.