Nová rasová teória vidí také rozdiely medzi bielymi a čiernymi, až je neliberálna

Nejde pritom o okrajovú literatúru, obe knihy sa dostali na vrchol rebríčka bestsellerov z oblasti nebeletristickej literatúry podľa New York Times. Kendiho kniha sa dostala na zoznam odporúčanej literatúry pre americké námorníctvo a jej autor je podľa časopisu Time jedným zo stovky najvplyvnejších ľudí za rok 2020. DiAngelovej bestseller inšpiroval aj kontroverzné školenie pre zamestnancov Coca-Coly, ktorí boli na ňom vyzvaní, aby boli „menej belošskí“. Samotná DiAngelová sa však od tohto školenia dištancovala.

Biela krehkosť

Podľa DiAngelovej rasa ako taká nie je biologickou kategóriou, ale sociálnym konštruktom, ktorý bol vytvorený za účelom ospravedlnenia otrokárstva a zaberania pôdy amerických indiánov kolonistami. Za rasovou hierarchizáciou ľudí tak od začiatku stáli silné ekonomické a spoločenské záujmy vládnucich vrstiev. 

Určitý paradox tak spočíva v tom, že ľudia ako DiAngelová síce na jednej strane rasu ako biologický koncept odmietajú, ale jej stopu v spoločnosti vnímajú vzhľadom na históriu ako takú významnú, že nie je možné ju nebrať do úvahy ani dnes. 

DiAngelová odmieta klasické definície rasizmu, podľa ktorých je rasizmom určité presvedčenie alebo konanie na úrovni jednotlivca, ale rasizmus vníma ako komplexný systém v rámci určitej spoločnosti. Takýto systém vychádza z kolektívnych predsudkov rasovej skupiny, ktoré sú podporované právnym poriadkom a inštitúciami, pričom funguje nezávisle od úmyslov alebo presvedčenia jednotlivcov. Niekedy sa v tejto súvislosti používa označenie systematický alebo inštitucionálny rasizmus.

Z tohto dôvodu v kontexte USA (ale aj zvyšku západných krajín) podľa nej iba bieli ľudia môžu byť rasistami v tom zmysle, že iba oni majú kolektívnu spoločenskú a inštitucionálnu silu a s tým súvisiace privilégiá oproti nebielym ľuďom. 

DiAngelová v podstate tvrdí, že belosi v Severnej Amerike žijú v spoločnosti, ktorá je dodnes významne rozdelená a nerovná podľa rasy, z čoho oni sami profitujú (ide o tzv. biele privilégium). Do základov americkej spoločnosti boli podľa nej vložené tak silné rasistické základy, že ešte dodnes prežívajú prakticky vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Doslova píše, že základom každej západnej spoločnosti je svetonázor bielej nadradenosti.

• 

• 

A to bez toho, že by si to bežní belosi uvedomovali. Podľa nej sú totiž už od narodenia do takéhoto stavu spoločnosti socializovaní a implicitne prijímajú, že belošstvo (whiteness) stojí na základnej premise, že bieli ľudia sú ľudskou normou a nebieli ľudia sú deviáciou od tejto normy. 

DiAngelová považuje rozdiely v príjmoch, nedostatočné (disproporčné) zastúpenie nebielych ľudí medzi členmi amerického kongresu, najbohatšími ľuďmi krajiny, režisérmi či učiteľmi za dôkaz toho, že rasizmus stále pretrváva. Podľa nej sa síce neprejavuje tak viditeľne a explicitne ako v časoch otrokárstva či segregácie (teda v podobe explicitnej právnej diskriminácie), ale dosahuje vraj rovnaký výsledok: farebným ľuďom sa zabraňuje v ich pokroku, ktorý by inak dosiahli. 

Vzhľadom na to odmieta tzv. farboslepý prístup, teda myšlienku, že ak si nevšímame rasu, ale iba daného jednotlivca ako takého, rasizmus vymizne. Podľa nej ide len o ďalší druh rasizmu (farboslepý rasizmus), ktorý tým, že predstiera, že nevidí rasu, vlastne znemožňuje vidieť rasizmus. Je to tak iba rasová ideológia, ktorá má zakryť pretrvávajúci rasizmus v americkej spoločnosti. 

Podobne vníma aj individualizmus a meritokraciu, ktoré sú používané na vysvetlenie rozdielov vo výsledkoch medzi rôznymi rasovými skupinami.

Samotný koncept bielej krehkosti, ktorý sa dostal aj do názvu jej knihy, tak opisuje diskomfort, ktorý zažívajú belosi pri diskusiách o rase a rasizme, keď sú v nich upozorňovaní na to, že vzhľadom na svoju rasu profitujú zo súčasného systému na úkor iných, čo naráža na ich predstavu o sebe ako dobrých a morálnych ľuďoch.

Veľká časť knihy je venovaná tomu, ako treba s bielou krehkosťou bojovať. DiAngelová dochádza k záveru, že nie je možné vytvoriť pozitívnu bielu identitu, pretože biela identita je zo svojej podstaty rasistická. Správne však nie je ani to, aby sa bieli ľudia prestali identifikovať ako bieli, čím by vlastne skĺzli k farboslepému rasizmu. 

• 

Riešením je podľa nej byť menej biely (less white), teda prijať fakt, že jednotlivec bude mať ako biely človek vzhľadom na svoju socializáciu a spoločnosť, v ktorej žije, stále určité rasistické tendencie, ale celoživotne sa ich má snažiť vykoreniť, pričom by sa mal zaujímať o rasovú realitu nebielych ľudí a byť s ňou súcitný. 

Ako byť antirasistom 

Kendi vo svojej knihe vychádza z približne rovnakých východísk ako DiAngelová a rasu označuje za mocensko-účelový konštrukt, pričom ako koreň rasizmu vníma silné politické, ekonomické a kultúrne záujmy, ktoré stoja za rasizmom, nie rasistické myšlienky, keďže tie mali byť vytvorené vždy až následne pre zdôvodnenie nespravodlivých následkov rasistických politík. 

Napriek tomu treba rasu brať stále do úvahy, pretože bez nej nebude možné identifikovať rasovú nerovnosť. Likvidácia konceptu rasy má byť preto posledným, nie prvým krokom antirasistického boja.

Práve pojem rasistická politika je v jeho knihe kľúčovým. Definuje ju ako akékoľvek opatrenie (písané alebo nepísané zákony, postupy či pravidlá), ktoré vytvára alebo udržiava stav rasovej nerovnosti medzi rasovými skupinami. Ide o taký stav, v ktorom rasy nemajú rovnaké postavenie, napríklad belosi častejšie bývajú vo vlastných domoch ako černosi či Hispánci. Antirasistickou politikou je naopak akékoľvek opatrenie, ktoré vytvára alebo udržiava rasovú rovnosť medzi rasovými skupinami.

• 

• 

Touto optikou môže byť aj pozitívna diskriminácia antirasistickou, ak pomáha podreprezentovanej skupine, rasistickou je zase vtedy, ak pomáha dominantnej skupine. Kendi tak obhajuje systém affirmative action, ktorý sa v USA v určitých formách uplatňuje od 60. rokov a je tiež dlhodobo predmetom politického boja. 

Kendi kladie dôraz na riešenia na úrovni systému, teda odstraňovanie rasistických politík a zavádzanie antirasistických politík. Boj s rasistickými myšlienkami je pre neho druhoradý, respektíve nebude potrebný, keď sa dosiahne stav rasovej rovnosti. Cieľom je dosiahnuť situáciu, kedy budú rasové skupiny dosahovať približne rovnaké výsledky, resp. spoločensky či ekonomicky relevantné medzirasové skupinové rozdiely prestanú existovať. 

Kritizuje vlastných rodičov za to, že ho učili, že tvrdá práca a vzdelanie pomôžu pozdvihnúť černošskú komunitu. Podľa neho takýto prístup implicitne predpokladá, že černosi sú leniví a že zodpovednosť za svoje horšie spoločenské a ekonomické postavenie nesú oni sami a nejde o problém systému. 

Podrobnú kritiku rasizmu v rôznych sférach spoločnosti spája Kendi aj s kritikou kapitalizmu, ktorý vníma ako dvojičku rasizmu. Preto podľa neho musí ísť antirasizmus ruka v ruke s antikapitalizmom. Neodmieta síce slobodné podnikanie a ani súkromné vlastníctvo, zároveň si však nemyslí, že je možné kapitalizmus s jeho históriou reformovať. Bližšie riešenie však nepredkladá. 

Kritizuje aj asimilacionizmus a integráciu černochov po desegregácii v USA, pretože malo ísť podľa neho o proces, v ktorom sa mala menšina integrovať do väčšiny, pričom biela väčšinová kultúra bola vnímaná ako neutrálna a objektívna. V tejto súvislosti dokonca hovorí o lynči černošskej kultúry. Kendi je tak síce za integráciu, ale so zachovaním kultúrnych odlišností priestorov jednotlivých rasových či etnických skupín. 

Samotnú desegregáciu či boj s otrokárstvom vidí Kendi tiež pomerne skepticky, pokiaľ ide o motiváciu tých, čo tieto zmeny presadzovali. Pripomína výrok prezidenta Lincolna z roku 1862, podľa ktorého by bol ochotný zachovať otrokárstvo, ak by to pomohlo udržať jednotu USA. 

Podobne poukazuje na to, že desegregačné snahy boli motivované aj snahou americkej administratívy zlepšiť vzťahy s dekolonizovanými africkými štátmi, ako aj celkové renomé v čase studenej vojny. Podľa neho tak nešlo ani tak o úspech antirasistov, ako skôr o sledovanie vlastných záujmov zo strany rasistickej moci. 

Postmodernistické základy novej rasovej ideológie

Anglická literárna kritička Helen Pluckrosová a americký matematik James A. Lindsay, známi už spred pár rokov, kedy sa im podarilo uverejniť niekoľko nezmyselných textov v akademických časopisoch v odboroch ako gender studies, vydali minulý rok knihu Cynické teórie, v ktorej sa zaoberajú viacerými aktivistickými akademickými disciplínami, ako napríklad genderové štúdie, postkoloniálna teória, intersekcionalita či kritická rasová teória.

Autori vidia základ týchto disciplín v postmodernizme a jeho dvoch nosných princípoch. Postmodernistický princíp poznania je založený na radikálnom skepticizme o tom, či možno dosiahnuť objektívne poznanie a pravdu, a kultúrnom konštruktivizme. Jeho politický princíp obsahuje presvedčenie, že spoločnosť pozostáva z mocenských systémov a hierarchií, ktoré rozhodujú, čo a ako môže byť spoznávané. 

• 

• 

• 

Znamená to, že mocenské elity úmyselne aj neúmyselne zorganizovali spoločnosť tak, aby vyhovovala im a zachovávala ich moc, a to hlavne prostredníctvom toho, že legitimizovali určité spôsoby rozprávania o skutočnostiach (diskurzy) ako pravdivé. Moc tak podľa nich nie je vykonávaná priamo a viditeľne zhora, ale preniká všetky spoločenské úrovne, a tak je všetkými cez používanie dominantných diskurzov aj vynucovaná. 

Pluckrosová a Lindsay ďalej tvrdia, že najmä od 80. rokov z postmodernizmu vyrástli už spomenuté akademické disciplíny, ktoré označujú súhrnne aj ako aplikovaný postmodernizmus. Ten má aktivistickejšiu povahu a princíp poznania bol v ňom modifikovaný. Radikálny skepticizmus sa už nevzťahuje na otázky identity a útlaku na základe identity, ktoré sú považované za známe prvky objektívnej reality. 

Kritická rasová teória sa ako akademická disciplína začala formovať v 70. rokoch a pôvodne sa sústredila na kritické štúdium vzťahu medzi právom a rasovými záležitosťami. Od počiatku sa jej zástancovia delili na dve línie. Na materialistickú, ktorá sa sústredila viac na ekonomické, právne a politické aspekty, a potom na postmodernistickú, ktorá sa zaoberala lingvistikou, diskurzmi a spoločenskými systémami, pričom sa snažila dekonštruovať diskurzy či odhaľovať implicitné rasové predsudky.

Materialistická línia bola spočiatku dominantná, avšak od 90. rokov sa do popredia dostalo postmodernistické krídlo, čo autori spájajú s nástupom generácie čiernych feministických kritičiek ako bell hooks či Patricia Hill Collinsová, ktoré začali prepájať problematiku bielej nadradenosti s patriarchátom. 

Pre kritickú rasovú teóriu, ale aj celý aplikovaný postmodernizmus sú kľúčové teória stanoviska a koncept pozicionality, podľa ktorých pozícia daného človeka v spoločnosti, ktorá je determinovaná jeho skupinovou identitou, respektíve identitami, determinuje to, ako chápe svet a bude v ňom chápaný. Napríklad chápanie priemerného černocha a belocha je tak podstatne rozdielne, až nezosúladiteľné. Preto je podľa Pluckrosovej a Lindsaya kritická rasová teória vo svojej podstate neliberálna.

Jej ústredná téza podľa nich spočíva v tvrdení, že rasizmus je prítomný všade a vždy, pričom neustále pôsobí v neprospech farebných ľudí, ktorí sú si toho vedomí, a v prospech bielych ľudí, ktorí si tohto svojho bieleho privilégia spravidla vedomí nie sú.

Je otázne, či možno Kendiho a DiAngelovú zaradiť medzi autorov kritickej rasovej teórie (preto používam radšej všeobecnejšie označenie: nová rasová ideológia), avšak je nepochybné, že si obaja osvojili jej ústredné tézy, z ktorých ďalej vo svojej tvorbe vychádzajú a ktoré sa im darí veľmi úspešne propagovať. 

Realita skupinových rozdielov 

Z DiAngelovej a Kendiho kníh je zrejmé, že v centre novej rasovej ideológie je fakt pretrvávajúcich skupinových rasových rozdielov v americkej spoločnosti a jeho interpretácia. Akákoľvek nerovnosť výsledkov medzi rasovými skupinami je nimi vnímaná ako dôkaz pretrvávajúceho rasizmu v americkom systéme alebo spoločnosti, pričom netreba ani identifikovať, ako konkrétne tento rasizmus spôsobuje nerovnosť vo výsledkoch. Samotný fakt nerovnosti ako dôkaz postačuje. 

Toto východisko si zobral na mušku vo svojej najnovšej knihe Čeliť realite: Dve pravdy o rase v Amerike známy politický vedec a libertariánsky intelektuál Charles Murray. Svojím typicky systematickým a dôsledným spôsobom ukazuje, že v USA existujú rozdiely v kognitívnych schopnostiach a v miere násilnej kriminality medzi priemermi jednotlivých rasových skupín. 

• 

• 

Tieto rozdiely vedia následne vysvetliť nerovnosti v rôznych spoločenských a ekonomických ukazovateľoch. Napríklad skupinové rozdiely v kognitívnych schopnostiach vysvetľujú nižšie zastúpenie černochov a Hispáncov v lukratívnych a elitných pracovných pozíciách oproti ich podielu v celkovej populácii. Murray dokonca dokazuje, že zrejme vďaka pretrvávajúcej pozitívnej diskriminácii všeobecne platí, že priemerné IQ čiernych a hispánskych pracovníkov je o niečo nižšie ako v prípade bielych zamestnancov na rovnakých pozíciách.

Preto s dávkou irónie konštatuje, že „americký trh práce je naozaj rasovo zaujatý. Nezaujatý pozorovateľ by mohol dokonca hovoriť o systémovom rasizme. Americký trh práce systematicky diskriminuje v prospech príslušníkov menšín iných ako Ázijcov.“

Murray si pritom uvedomuje, minimálne od publikovania bestselleru The Bell Curve v roku 1994, že téma skupinových rasových rozdielov je extrémne citlivá. Sám sa preto vo svojej najnovšej knihe obmedzuje len na konštatovanie faktov a nezamýšľa sa ani nad príčinami týchto rozdielov. Vzhľadom na čoraz väčší vplyv novej rasovej ideológie, v intenciách ktorej podľa neho uvažuje aj administratíva prezidenta Bidena, to však považuje za existenčne nevyhnutné. 

Podľa neho totiž táto ideológia a celkovo tzv. politika identít predstavuje hrozbu pre liberalizmus, ako aj pre samotné Spojené štáty americké. Poukazuje aj na to, že počas prezidentovania Obamu a Trumpa došlo podľa prieskumov k zhoršeniu medzirasových vzťahov a takisto sa oslabuje dôvera obyvateľstva vo federálnu vládu. Murray sa osobitne obáva, aby na vzostup politiky identít nezareagovala obdobne radikálne a na rasovom základe aj biela americká väčšina. 

Zásadné problémy novej rasovej ideológie

Ale späť k samotným nosným tézam novej rasovej ideológie. DiAngelovej tvrdenie, že americký systém je stále systémom bielej nadradenosti, akurát lepšie zamaskovaným ako kedysi, je neudržateľné. Ak by to tak bolo, ako je možné, že v tomto systéme dokážu uspieť jednotlivci zo všetkých rás a aj čierny človek sa môže stať prezidentom, viceprezidentom, senátorom či sudcom Najvyššieho súdu? 

Ak americký systém bráni nebielym ľuďom v pokroku, ako je možné, že Američania ázijského pôvodu dosahujú v mnohých aspektoch výrazne lepšie výsledky ako bieli Američania? Domácnosti ázijských Američanov zarábajú viac, majú konzistentne lepšie výsledky v testoch zameraných na hodnotenie kognitívnych schopností, sú výrazne vzdelanejší a majú menšiu šancu žiť v chudobe ako priemerný Američan. 

DiAngelová síce uvádza, že jednotlivé nebiele rasy zažívajú rasizmus rozdielne a že úspech nebielych jednotlivcov ešte nič neznamená, pokiaľ vraj ďalej participujú na udržiavaní rasistického statusu quo, bližšie však tieto zjavné rozpory jej teórie s realitou nevysvetľuje. 

• 

Kendi na druhej strane spochybňuje relevanciu IQ testov a ďalších štandardizovaných testov skúmajúcich kognitívne schopnosti. Tie sú pre neho len ďalším (a osobitne efektívnym) nástrojom rasistických politík. Tým sa dostáva do rozporu s vedeckým poznaním, podľa ktorého majú IQ testy rovnako presnú prediktívnu silu pre rôzne rasy a sociálne skupiny. Relevantnosť IQ testov, mimochodom, obhajuje aj britský genetik Adam Rutherford v minuloročnom bestselleri Ako argumentovať proti rasistom. 

Ďalší problém je, že nová rasová ideológia uvažuje pri každom jednotlivcovi nielen cez prizmu jeho príslušnosti k určitej rasovej skupine, ale zohľadňuje pritom aj historické okolnosti. Obe sú pritom mimo akejkoľvek kontroly zo strany daného jednotlivca. 

V praxi to znamená, že na bieleho muža, aj keď pochádza z rozpadnutej nízkopríjmovej rodiny niekde z appalačského vidieka, sa vždy pozerá ako na privilegovaného, ktorý má systémové výhody aj oproti omnoho lepšie postaveným farebným ľuďom. Nehovoriac o tom, že sa takto nereflektuje ani to, že jednotlivé belošské etniká majú rozdielny historický podiel na otroctve, kolonializme či rasistickej legislatíve.

Vidieť to aj na prípustnosti skupinových identít. DiAngelová odmieta možnosť pozitívnej bielej identity, avšak odmieta aj zbavenie sa jej. Belosi tak stoja pred perspektívou neustáleho pseudonáboženského kajania sa za veci, za ktoré nenesú, resp. nemusia a nemôžu niesť žiadnu osobnú zodpovednosť. 

Na druhej strane Kendi si zjavne osvojil pozitívnu čiernu, resp. panafrickú identitu, čo vidieť aj na zmene jeho pôvodného mena (Ibram Henry Rogers), v ktorom používa slová z pôvodných afrických jazykov z dnešnej Južnej Afriky (Xolani) a Kene (Kendi), i keď jeho africkí predkovia pochádzali s najväčšou pravdepodobnosťou zo západnej Afriky. 

Nová rasová teória si pomáha aj s redefiníciou rasizmu, pričom zjavne využíva, že tento pojem vyvoláva veľmi silné negatívne konotácie. Ide však o zjavne účelový ťah, ktorý treba kriticky odmietnuť, keďže serióznejšie a správne by bolo na označenie iného obsahu používať iný pojem. 

Nová rasová teória navyše často prerastá do radikálnejších či extrémnejších podôb. Sám Kendi v súvislosti procesom nominácie Amy Coney Barrettovej, ktorá má dve adoptované čierne deti, na pozíciu sudkyne amerického Najvyššieho súdu napísal, že mnohí belosi si adoptujú čierne deti z rasistických pohnútok (označuje ich za bielych kolonizátorov), pričom majú vychádzať z premisy, že takéto deti je potrebné civilizovať, a zároveň majú tak vymazať biologických rodičov týchto detí. Pozornosť v amerických konzervatívnych kruhoch nedávno vyvolala aj čerstvá štúdia Donalda Mossa z Časopisu Americkej psychoanalytickej asociácie, v ktorej označuje belošstvo (whiteness) za parazitický stav. 

Zaujímavé je aj to, aký vplyv má nová rasová teória na tých, ktorým má pomôcť v prvom rade, teda na farebných ľudí. Kanadský politológ Eric Kaufmann uvádza, že tento vplyv je negatívny. V jednom experimente dali dvom skupinám černochov prečítať krátku stať z diela kritického rasového teoretika Ta-Nehisi Coatesa. V skupine, ktorá text nečítala, až 83 percent černochov zastávalo názor, že dokážu dosiahnuť svoje životné ciele. V skupine, ktorá text čítala, to bolo len  68 percent.

Asi niet divu, keďže v zásade toto nová rasová ideológia tvrdí: systém je proti černochom zaujatý a na individuálnom snažení bez zmeny systému až tak nezáleží.

• 

Čo s tým?

Kaufmann poukazuje tiež na zaujímavý paradox – že v USA je v ostatných rokoch pesimizmus ohľadom rasizmu a medzirasových vzťahov na vzostupe, hoci rasistické tendencie sú v rámci populácie podľa sociologických dát dlhodobo na ústupe.

Demonštruje to na viacerých faktoroch, ktoré podľa neho v tomto hrajú rolu. Médiá hlavného prúdu svojím prílišným dôrazom na témy rasizmu spôsobujú značne pokrivené vnímanie reality obyvateľstvom. Osem z desiatich černochov a šesť z desiatich liberálnych belochov si podľa prieskumu myslí, že viac černochov je v USA zastrelených políciou, ako zomrie pri autonehodách. Realita je však opačná, výrazne viac černochov zomrie pri autonehodách. 

Na vnímanie rasizmu má pritom významný vplyv práve ideologické a politické presvedčenie. Kaufmann upozorňuje, že bieli liberáli sú podľa niektorých prieskumov v otázkach rasy, diverzity a imigrácie ešte viac vľavo ako príslušníci menšín. Bieli liberáli tiež väčšinovo, a výrazne viac aj ako čierni liberáli, preferujú, aby boli rasistické prejavy tvrdo trestané, oproti stavu, v ktorom by príslušníci menšín boli takí sebavedomí, že by si z takýchto prejavov nič nerobili. 

Kaufmann zároveň tvrdí, že postupne dochádza k rozširovaniu toho, čo je za rasistické považované, čo ďalej prispieva k dojmu, že rasizmus je veľký či dokonca stále väčší spoločenský problém. Dochádza k záveru, že presvedčenie o tom, že rasizmus je v USA v súčasnosti vážny problém, je do veľkej miery sociálnym konštruktom, ktorý nezodpovedá realite. 

Napriek tomu sa však zatiaľ vôbec nečrtá, že by v USA malo dôjsť k opačným trendom, pokiaľ ide o vplyv novej rasovej ideológie. Tá sa za posledné roky stala ďalšou trecou plochou, na ktorej prebieha polarizácia západných spoločností. Myslím, že aj úspech tejto ideológie – napriek jej mnohým zjavne šarlatánskym a neudržateľným tvrdeniam – je vlastne ďalším dôkazom o tom, že táto polarizácia sa neustále prehlbuje.

Otázka stojí tak, či aj napriek terajšiemu vzostupu novej rasovej teórie, ktorú zjavne posilňujú aj meniace sa demografické pomery v USA s pomerne rýchlo ustupujúcou bielou väčšinou, dokážu Američania udržať, nájsť či obnoviť jednotiace puto, ktoré ich spája ako štát a spoločnosť. A od toho do veľkej miery závisí budúcnosť možno nielen USA, ale aj Západu ako takého.