Navyše kategória „neveriacich“ je sama o sebe problematická. Patria do nej aktívni ateisti, nábožensky ľahostajní ľudia alebo tí, ktorí hľadajú nejaké nové formy spirituality. Dôležitý je aj kultúrno-psychologický kontext. Za zbožného človeka mohol doteraz byť považovaný aj ten, kto sa príliš nemodlil alebo porušoval niektoré zákazy, stačilo nevyčnievať a myslieť si svoje.
Súvisí to s väčším tlakom na konformitu v tamojších spoločnostiach. Stavať sa proti etablovanej viere (nielen v náboženstve) znamenalo vystaviť sa podozreniu z rozvracania, nemorálnosti alebo dokonca nedostatku zdravého rozumu. Teraz ale už možno dorastá generácia Arabov, ktorí budú skôr "sekulárnymi" alebo "kultúrnymi" moslimami, tak ako existujú "sekulárni kresťania" alebo "kultúrni Židia".
Sú aj iné dôvody, prečo štatistické údaje len obmedzene vypovedajú o dianí pod povrchom. Napríklad v Alžírsku najviac ľudí (26 – 27 percent) je zároveň ochotných schváliť homosexualitu, ale súčasne tam najviac ľudí schvaľuje aj „vraždy zo cti“, teda vraždy dcér a sestier obvinených z nemorálneho správania. Naopak, napríklad v Libanone alebo na palestínskom Západnom brehu je homosexualitu ochotných tolerovať len okolo 5 – 6 percent ľudí, ale súbežne len o málo viac by schvaľovalo vraždy zo cti.
Podobne vo väčšine spoločností jasná väčšina opýtaných súhlasila s tým, že ženy sa môžu stať prezidentkou alebo premiérkou. Zároveň väčšina sa domnieva, že v rodine by mal mať konečné slovo muž. Žena teda môže rozhodovať o štáte, ale doma by mala počúvať manžela. Čiže kultúrne premeny blízkovýchodných spoločenstiev, či už súvisia s náboženstvom, alebo nie, sa neuskutočňujú v rovnakých dráhach, ako sa to skôr odohralo v Európe.
Prečo práve teraz
Náboženská vlažnosť alebo skepsa však očividne narastá. Prečo? Niektoré dôvody sú celkom zrejmé, napríklad dochádza k obmene generácií, ľudia majú lepšie informácie a ľahšie sa dozvedajú, ako to vyzerá inde. Pre mnohých mladých ľudí začali byť niektoré tradičné odpovede ťažko prijateľné v otázkach, ako je trest pekla pre "neveriacich" alebo postavenie žien v spoločnosti. Arabskí ateisti uvádzajú rôzne historky, ako sa napríklad čoby zvedaví stredoškoláci snažili získať odpovede na svoje pálčivé otázky. Avšak u svojich učiteľov náboženstva alebo imámov narazili na reakciu typu: „Takéto otázky sú v našom náboženstve zakázané.“ Lenže v 21. storočí mladí ľudia už nie sú odkázaní na miestneho imáma; odpoveď, ktorú nájdu, nemusí byť tradičná, alebo napríklad ani islamská.
Internet má úplne zásadnú úlohu aj v tom, že „ateisti“ sa môžu v podmienkach sociálneho tlaku alebo hrozieb fanatikov ľahšie „zhromažďovať“, vymieňať si názory, podporovať sa alebo ďalej šíriť svoje presvedčenie. Navyše, rad výskumov nestojí na dotazníkoch. Sociológovia a religionisti skúmajú anonymné debatné fóra, početnosť hľadaných slovných spojení na Googli alebo dianie na Twitteri – a tým obchádzajú problém obozretného a nie vždy priamočiareho vyjadrovania, ktoré sa v blízkovýchodných kultúrach vyvinulo.
K úpadku vplyvu náboženstva prispeli zastarané náboženské inštitúcie, teda učitelia náboženstva v školách, štátom platení duchovní alebo aj významné inštitúcie, ako je al-Azhar v Egypte, ktorá až príliš často vydávala náboženské dobrozdania podľa želania súčasného režimu.
Niečo podobné hrozí popri moslimoch, napríklad, tiež koptským kresťanom v Egypte. Tamojšie spoločenstvo je – v snahe uchrániť svoju autonómiu vnútri moslimskej menšiny – stále konzervatívnejšie a patriarchálnejšie. To vypudzuje von niektorých mladých ľudí, často ženy, ktoré radšej konvertujú k „slobodnejšiemu“ islamu. Nie z presvedčenia, je to forma úniku z uzavretého patriarchálneho sveta koptskej cirkvi.
Ženy sú v množstve spoločností vôbec v komplikovanej situácii. Ich vzdelanie rastie, mnohokrát predstavujú väčšinu univerzitných študentov, ale bez šancí na uplatnenie po absolutóriu. Tradične chápané náboženstvo – a okolitá spoločnosť – na ne vykonáva nátlak nielen v tom zmysle, že ich úlohou je vydať sa a mať deti, ale aj inak. Pre mladé ženy je oveľa nebezpečnejšie sa verejne hlásiť k ateizmu, pretože tým v očiach okolia spochybňujú svoju počestnosť. A môžu tým znemožniť vyhliadku nielen na svoj sobáš, ale aj perspektívy svojich sestier.
K premene scény prispeli aj politické udalosti, najmä arabská jar otriasla množstvom istôt. Dočasné pôsobenie egyptského Moslimského bratstva pri moci viedlo k diskreditácii predstavy, že kto je nábožný, je i mravný, a súčasne poškodilo imidž politického islamu ako takého. Iný opýtaný hovorí o svojom sklamaní z islamu vo svetle pôsobenia džihádistických organizácií, ako je Islamský štát, a jeho drakonické tresty pre porušovateľov pravidiel.
Viera vracia úder
Protitlak proti tomuto trendu nevykonávajú len rodiny a susedia. Silný odpor kladú aj štáty vrátane tých, ktoré z Európy pôsobia ako sekulárne, teda Egypt či Tunisko. Aj tam môžu byť blogeri alebo YouTuberi propagujúci ateizmus trestne stíhaní vrátane trestov odňatia slobody.
Tieto štáty sú síce formálne nábožensky neutrálne, alebo sa dokonca prezentujú ako bojovníci za sekularizmus a proti islamu, ale súčasne sú si ich predstavitelia vedomí vlastnej slabej legitimity. Tú nahrádzajú rôznymi pseudonáboženskými prvkami, verejným hlásením sa k islamu, tradícii, alebo sa monarchovia vyhlasujú za potomkov proroka Mohameda. Nonkonformizmus v otázke náboženstva je chápaný ako ochota či schopnosť ohroziť spoločenskú stabilitu alebo politické zriadenie. A niečo na tom je. V otvorene náboženských štátoch, ako je Saudská Arábia, je propagácia ateizmu trestaná podobne ako propagácia terorizmu.
Tieto procesy sa netýkajú len arabských krajín, ostatne navzájom veľmi odlišných, ale aj Turecka a Iránu. Aj tam rôzne prieskumy ukazujú na nárast skepsy alebo bezverectva. To je o to pozoruhodnejšie, že v oboch vládnu náboženské režimy, ktoré sa pokúsili pomocou škôl vychovať zbožnú generáciu. Ukazuje sa, že dokonca aj v tureckých náboženských školách, z ktorých majú vzísť budúci duchovní, je veľmi obľúbený deizmus, teda predstava, že boh síce existuje, ale nie ten, ako si ho predstavuje tradičné náboženstvo.
V Iráne dokonca 22 percent ľudí uviedlo, že nemá žiadne náboženstvo, 9 percent sa označilo za ateistov, 7 percent sú ľudia „duchovne založení“ (teda nie tradiční moslimovia) a 6 percent sa považuje za agnostikov – tieto údaje je ťažké nečítať aj ako politický odkaz.
Tento trend je zrejme v tejto chvíli nemožné zvrátiť, ale tiež nemusí trvať naveky. Blízkovýchodné spoločnosti už od 19. storočia smerovali k sekularizácii. Tú posilnil nástup socialistických a národných režimov v krajinách, ako je Egypt a Sýria v 50. rokoch. Lenže tento kurz sa obrátil po porážkach zo strany Izraela v rokoch 1967 a 1973, ktoré boli chápané ako fiasko modernizačného prúdu, a ešte sa posilnil niekoľkými udalosťami roku 1979, najmä sovietskou inváziou do Afganistanu a iránskou revolúciou. Ropné krízy posilnili vplyv štátov, ako je Saudská Arábia, ktorá za petrodoláre šírila svoju podobu islamu.
O ďalšom vývoji rozhodne množstvo faktorov, je pravdepodobné, že oblasť bude pre zníženie významu ropy chudobnieť, zároveň bude stále viac informačne prepojená so svetom. Môže to viesť buď k opätovnému nárastu radikalizácie, alebo k väčšiemu volaniu po „modernizácii“ islamu, jeho reforme a spružneniu. Dnešní mladí agnostici tiež môžu v neskoršom veku zmeniť názor. Dlhodobá skúsenosť hovorí, že hlavnými konvertitmi k džihádu nie sú konzervatívni moslimovia, ale bývalí nihilisti, ktorí v novonájdenom zjednodušenom islame našli cestu k orientácii v zložitom svete.
Podľa odhadov inštitúcií, ako je Pew Research Center, bude – bez ohľadu na šírenie ateizmu – podiel moslimov na celkovej populácii sveta tak či tak dlhodobo stúpať, jednoducho už len preto, že v moslimských krajinách je oveľa väčší podiel mladých ľudí ako inde. Aj potom však bude vždy zložité povedať, akí moslimovia to sú – vrúcni, fanatickí, laxní, reformní alebo napríklad „sekulárni“. Zostáva ešte jedna otázka, ako sa premeny náboženského života moslimov v susednom regióne Blízkeho východu prejavia na správaní miliónov moslimov v Európe, a prípadne tiež naopak.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
