Pochvalu pre Brusel za zdržanlivosť v obchodnej vojne s USA kompenzuje uhlíkové clo

Keď šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová na júlovom stretnutí v Škótsku sklopila pred americkým prezidentom zrak a poslušne prikyvovala, keď hovoril o obchodnej dohode medzi USA a EÚ, nemálo ekonómov sa potešilo. Nie však zo škodoradosti, hoci to bolo pre kontinent slušné fiasko.

Zatiaľ čo na európsky tovar v USA platí plošné 15-percentné clo, Američanom urobila Únia ústupky a clá znížila v priemere takmer k nule. Von der Leyenová zároveň Trumpovi sľúbila, že kontinent bude odoberať viac skvapalneného plynu a zbraní. V skratke, totálne nevyvážená dohoda, ktorá Únii len ukázala, že je cisár nahý.

Mohlo by Vás zaujímať Obchodná kapitulácia Európy je mementom jej úpadku

Napriek tomu, že európski vyjednávači nedokázali dosiahnuť prívetivejšie sadzby, je chvályhodné, že nakoniec nenaskočili na Trumpovu vlnu protekcionizmu. Vo vedeckej obci totiž v prípade voľného obchodu panuje (v porovnaní s inými otázkami) nevídaná zhoda. Clá takmer nikdy neriešia problém.

Protivietor

Hoci si Brusel za to, že sa nespustil do colnej špirály a prekáračiek s USA, zaslúži malú pochvalu, v oblasti zelenej politiky koná úplne opačne.

Už 1. januára 2026 vstúpi do ostrej prevádzky Mechanizmus uhlíkovej kompenzácie na hraniciach (CBAM), ľudovo nazývaný aj uhlíkové clo.

V skratke, Únia chce vyberať colný poplatok pri dovoze určitých výrobkov, ktorých produkcia je spojená s veľkým množstvom vypustených emisií, ako je železo a oceľ, cement, hliník, hnojivá, elektrická energia či vodík.

Ide o akúsi nadstavbu emisných povoleniek (EU ETS), ktorá núti európske firmy, aby kontrolovali, koľko emisií vzniklo pri výrobe produktov, ktoré nakupujú a dovážajú zo zahraničia. A aby za ne už od nového roka zaplatili takú istú sumu, ako európski výrobcovia za emisné povolenky.

Cieľom je, aby priemysel na kontinente nebol v nákladovej nevýhode voči konkurencii z krajín s nižšími environmentálnymi normami, kde poplatky za vypúšťanie oxidu uhličitého neexistujú [ak v niektorých krajinách podobné mechanizmy fungujú, tak sa suma, ktorá už bola za vypustenie emisií zaplatená zahraničným výrobcom v danej krajine, odráta od ceny emisnej povolenky/certifikátu CBAM v EÚ, pozn. red.].

V stručnosti, ak už pokutovať vypúšťanie uhlíka, tak zaradom u všetkých.

Ekologická prirážka. Či chceš, alebo nechceš

Možno však očakávať, že na uhlíkové clo zahraniční výrobcovia príliš nedoplatia. Skôr to budú európski obchodníci a ich miestni zákazníci.

Certifikáty CBAM si totiž budú kupovať tí, ktorí tovar dovezú, pričom zahraničných dodávateľov len ťažko prinútia, aby „zaplatili“ za uhlík, ktorý vznikol pri výrobnej činnosti. Firma v Ázii dostane zaplatené za svoj tovar pravdepodobne toľko, čo dosiaľ, napriek emitovaniu uhlíka. A náklady emisnej dane zaplatí dovozca, ktorý to pretaví do ceny produktu pre spotrebiteľa.

Až vtedy, keď to bude príliš drahé a záujem o tovar klesne, prestane európsky dovozca zo zahraničia dovážať, respektíve import zníži, a zahraničný výrobca bude čeliť tlaku, aby s cenou svojich produktov alebo so spôsobom ich výroby niečo spravil.

V praxi to však pri tovaroch, na ktoré sa vzťahuje mechanizmus CBAM, príliš pravdepodobné nie je. Ide o základné položky a materiály, ktoré budú potrebné vždy. Brusel tým opäť zdražuje Európanom základné životné potreby a prostredníctvom ekologických prirážok ich núti správať sa podľa vlastného ideologického rámca.

Najhoršie na tom je, že o fungovaní mechanizmov, ako je uhlíkové clo či emisné povolenky, a o ich dôsledkoch, vedia bežní ľudia pomerne málo. A tak sa len rozčuľujú, keď vidia v obchodoch vyššie cenovky. Vinia z toho prvého nesympatického politika, ktorý im príde do rany. A ak o tom aj majú informácie a nesúhlasia s núteným zdražovaním, tieto výmysly od občana vzdialeného Bruselu je zdola veľmi ťažké ovplyvniť.

Téma týždňa