Svetoví fotografi z mojej knižnice: Mary Ellen Mark nikdy nikoho nezosmiešnila

• 

• 

Mary Ellen Mark bola jedinečnou tým, ako svojou úprimnou estetikou fotografovaným dávala pocit vznešených bytostí. Nikoho nikdy nezosmiešnila, práve naopak, ľudom dávala dôstojnosť a neskutočnú ľudskosť. Jej úplne prvá kniha s názvom Passport sa týkala jej tvorby z rokov 1963 až 1973. Musíme si uvedomiť, že v tých rokoch mala 23 až 33 rokov a dielo zaznamenalo už vtedy obrovský rozruch, pričom šlo o cestopisnú fotografiu. Tieto jedinečné príbehy vznikali na potulkách po celom svete od Afriky po Tahiti a už na týchto snímkach je zrejmé, akým smerom sa bude v budúcnosti autorka uberať. Jej priamočiare portrétne fotografie nám približujú život na miestach, do ktorých sa bežný človek nikdy nedostal.

• 

Už druhá kniha s názvom WARD 81 vydaná v roku 1979 poukazuje, kým naozaj chcela Mary Ellen Mark vo fotografii byť. Fotografovala osobné, až veľmi citlivé príbehy žien jediného uzamknutého oddelenia v Štátnej duševnej inštitúcii Oregon.

Táto kniha vznikla na podnet úžasného režiséra Miloša Formana, ktorý napísal: "Keď sa na konci druhej svetovej vojny blížilo víťazstvo a Nemci boli pred ruským postupom nútení utiecť z malého mesta v Československu, ženy v eufórii vyrazili do ulíc a útočili na ustupujúce nemecké tanky, pričom kričali a hádzali kamene. Nemci začali strieľať a prvú ženu zabili a druhú ženu z neznámych dôvodov ignorovali. Hystericky kričala, odvedená krajanmi preč a prevezená do ústavu pre duševne chorých, kde sa ju lekárom nakoniec podarilo upokojiť. Žena, ktorá bola zabitá, sa stala hrdinkou. Jej fotografia sa dostala na titulné strany novín. Jej meno sa neskôr objavilo v učebniciach. Bola po nej pomenovaná ulica. Ignorovaná žena strávila päť rokov v ústave pre duševne chorých. Pokiaľ viem, nikto sa neobťažoval ju nafotografovať."

• 

Mary Ellen Mark v roku 1975 pridelil časopis nafotografovať príbeh o vytvorení filmu Prelet nad kukučím hniezdom práve od Miloša Formana, ktorý natáčali v Oregonskej štátnej nemocnici pre duševne chorých. Tam si všimla uzamknuté oddelenie pre ženy a vo februári 1976 dostala povolenie spoločne so spisovateľom Karenom Folgerom Jacobsom „žiť“ na oddelení, aby mohla fotografovať ženy a aby mohol Jacobs robiť s nimi rozhovory. Na oddelení Ward 81 strávili tridsaťšesť dní. Takto vznikajú tie najosobnejšie intímne príbehy, cez fotografiu v tom najzložitejšom prostredí, aké si vieme len predstaviť.

Ako o svojich fotografiách povedala sama autorka: „Takmer každé telo vykazuje určité známky fyzického týrania. Niektoré telá sú bojiskami.“ Tu sa fotografka stala priamou, osobnou súčasťou v jej dokumentárnom príbehu. Tieto príbehy si buď zamilujete, alebo ich znenávidíte, ale čo je najdôležitejšie, naučia vás nemať predsudky, ak náhodou niekedy stretnete bytosť s mentálnou či telesnou poruchou. Tieto fotografie nás učia prijať každého človeka s láskou a pochopením.

• 

Ďalšou knihou, o ktorej by som rád napísal, pretože sa v nej odzrkadľuje silný príbeh autorky v osobnom prieniku do „zakázaného“ prostredia, je publikácia s priamym názvom Falkland Road, čiže prostitútky z Bombay, ktorá vznikla v roku 1981. Autorka si zvolila farebný film a spravila dobre, pretože fotografie tým dostali od sociálnej formy aj výtvarný jemnocit.

Mary Ellen Mark o Falkland Road premýšľala desať rokov a nakoniec sa tam rozhodla napriek rôznym úskaliam fotografovať od októbra 1978 do januára 1979. Fotografie sú z tých najviac intímnych zón v živote týchto žien-prostitútok. Stále premýšľam, ako sa jej to vôbec podarilo, a musím podotknúť, že žiaden iný fotograf, fotografka podobnú tému nikdy v takomto citlivom ukotvení nenafotografoval. Mary Ellen Mark sa podarilo cez aspekt ženskej charizmy pomalinky dopracovať do najosobnejších príbehov zvráteného sveta, v ktorom sa ženy stávajú len korisťou. Pri fotografovaní v tomto nočnom svete ju viackrát fyzicky ohrozovali. Nakoniec sa jej podarilo získať si konkrétne postavy, s ktorými sa skamarátila a ktorých osudy začala až potom fotografovať.

• 

• 

To je hlavné kúzlo dokumentárnej fotografie, postupne prenikať do hĺbky príbehov. Autorku nezaujíma povrch, ale každodenné osudy jej hlavných postáv. Mary Ellen Mark sa v teréne správa ako režisérka, ktorá si svojou charizmou postupne získavala postavy pre fotografie v tom najdesivejšom prostredí prostitúcie. Zaujímavé je aj to, že tieto snímky nezverejnil magazín Geo v USA, pretože sa im zdali až príliš explicitné, ale našťastie ich vydal časopis Stern v Nemecku na úžasných trinástich stranách. To veľmi pomohlo zohnať peniaze na vydanie knihy.

Dnes by žiadny časopis nesponzoroval projekt ako Falkland Road. Skutočný každodenný svet už väčšinou v časopisoch nevidieť. Jediná dokumentárna fotografia, ktorú vidíme, je vojna, katastrofa a opakujúce sa konflikty. Väčšinou všetko ostatné nahradila móda a fotografovanie celebrít. Dnes dokumentárna fotografia z bežného života vychádza v podstate len v knižných publikáciách v obmedzenom počte výtlačkov pre zberateľov.

Môj text o fotografke Mary Ellen Mark by som rád ukončil jej fantastickou knihou s názvom Tiny: Streetwise Revisited. Na tomto projekte autorka pracovala neuveriteľných tridsaťdva rokov. Ide v nej o príbeh premeny dievčaťa z ulice na matku s niekoľkými deťmi žijúcu na periférii až po starú mamu.

• 

• 

Fotografka sa s Tiny prvý raz spoznala v roku 1983 na ulici a vnímala ju cez objektív ako mladú šestnásťročnú prostitútku. Musíme si klásť otázku, čo pobáda autorku, aby sa znova a znova vracala na miesta, kde sa v zdanlivej tme odohráva život a smrť. Mary Ellen Mark sa tridsať rokov neustále vracala popri iných projektoch do Seattlu, aby ďalej fotografovala príbeh o Erin, ktorú stále nazýva Tiny. Vytvorili si vzájomné putá dôvery a náklonnosti. Možno sú tieto fotografie jedinou konštantou v Erininej chaotickej existencii. Mary Ellen Mark bola tichým svedkom jej života. S úctou, súcitom a bez úsudku fotografka zaznamenávala Erininu cestu od namysleného pouličného dieťaťa k bojujúcej matke desiatich detí.

• 

• 

Prečo si vyberala také zložité, až osobné témy? Ako je možné, že sa jej vždy podarilo do témy preniknúť omnoho hlbšie ako iným fotografom? Je to charizmou? Je to empatiou? Myslím si, že je to jej láskou k ľuďom. Dvere jej pomáhal otvárať jej čarovný úsmev. Dobrý dokumentárny fotograf musí byť komplexne vybaveným umelcom ochotným niekoľko dlhých rokov zaznamenávať osudy vybraných postáv. Je to budovanie vzťahu k prostrediu a tiché preniknutie k ľuďom v ich intímnom svete.

Nejde len o talent, ale hlavne o vybudovanie vášne k fotografii ako umeniu. Preto je moje srdce také otvorené a neustále očarené vytvorenými dielami fenomenálnej Mary Ellen Mark – hlavnej postavy dokumentárnej fotografie.