Dnešní obyvatelia dediny sa venujú najmä udržiavaniu toho jediného, čo pretrvalo: zachovaniu úlohy Ta-čaj ako pútnického miesta a symbolu toho, akou krajinou by podľa Komunistickej strany mala Čína byť, hoci samotná predstava sa neustále mení.

Návštevníci sú dnes najmä starší ľudia, ktorí s nostalgiou spomínajú na 60. a 70. roky minulého storočia. Chodia však aj mladší, často v autobusoch v rámci zájazdov organizovaných stranou. Ta-čaj je povinnou zastávkou na rozsiahlej trase takzvaného „červeného turizmu“, ktorá spája pamätné miesta strany s masovou turistikou a s tým, čo Si Ťin-pching, súčasný čínsky líder a vášnivý obdivovateľ straníckej histórie nazýva „morálnou výživou“.

Primitívne jaskynné obydlia v centre niekdajšej „ľudovej komúny“ Ta-čaj, jediného zamestnávateľa v dedine, sa minulý rok premenili na butikový hotel, podporený investíciou uhoľnej spoločnosti.

Hora Tigria Hlava, kedysi oslavovaná ako miesto „nadľudských hrdinských výkonov“, pri ktorých mal miestny stranícky šéf viesť ľudí k tomu, aby nosili zeminu a premenili skalnatý terén na úrodnú pôdu, dnes pôsobí úplne inak. Väčšina terás je opustená – ukázalo sa, že sú príliš malé a nestabilné pre moderné poľnohospodárske stroje. (A neskôr sa zistilo, že časť týchto legendárnych príbehov ani nebola pravdivá; veľkú časť práce v skutočnosti urobila armáda pomocou mechanizácie, nie miestni roľníci.)

Hora sa zmenila na turistickú atrakciu s plateným vstupom. Stojí tu budhistický chrám, no najväčším lákadlom je hrob oddaného ateistu – bývalého straníckeho vodcu Čchena.

Skupina mladých žien, členiek strany pracujúcich v štátnej energetickej firme, sa počas nedávnej „študijnej cesty“ do Ta-čaj rozpačito chichotala, keď sa ich spýtali, čo má zdiskreditovaná maoistická vzorová dedina spoločné s dnešnou Čínou.

Jedna z nich nakoniec odpovedala: „Duch sebestačnosti,“ pričom použila čínsky výraz zili gengsheng (c'-li keng-šeng) – maoistické heslo, ktoré je dodnes namaľované červenou farbou na múroch v celej dedine.

Sebestačnosť – doslovne „obnova vlastnými silami“ – je heslo, ktoré pretrváva v každej dobe. Mao ho prvýkrát vyhlásil za hlavný princíp strany v roku 1945, štyri roky predtým, ako sa zmocnil moci v Pekingu. Považoval ho za neporaziteľnú zbraň na „porážku všetkých čínskych aj zahraničných reakcionárov“.

Si Ťin-pching síce už nehovorí o „reakcionároch“, no „sebestačnosť“ povýšil na jeden zo základov snahy strany spojiť svoje revolučné korene so súčasnou víziou „národnej obrody“, ktorá má priniesť ekonomický rast.

Ide o výraznú zmenu oproti minulosti. Po tom, čo Teng Siao-pching koncom 70. rokov minulého storočia otvoril čínsku ekonomiku svetu, sa myšlienka sebestačnosti odsúvala do úzadia. Občas sa objavila iba ako povinné pripomenutie Maoistickej rétoriky.

„V Číne sa tento koncept spájal so Severnou Kóreou, bol synonymom pochmúrnej zaostalosti a biedy,“ vysvetľuje Richard McGregor, autor knihy Strana (The Party) o čínskom politickom systéme a hlavný výskumník pre východnú Áziu v austrálskom Lowyho inštitúte. „Bol to výlučne negatívny pojem.“

„Dnes pod vedením Si Ťin-pchinga je politika sebestačnosti spojená s víziou high-tech nezávislosti, bezpečnosti a technologického pokroku – s akousi digitálnou nirvánou s čínskymi špecifikami,“ povedal McGregor.

Táto politika sa síce líši od ekonomickej izolácie, ktorú presadzovali Mao alebo Severná Kórea, no stále vníma vonkajší svet ako hrozbu. Zameriava sa na investície, aby Čína nikdy nebola závislá – a tým zraniteľná – od Západu, najmä v oblasti kľúčových technológií, ako sú polovodiče alebo operačné systémy.

Nový význam sebestačnosti umožnil Ta-čaj zmeniť sa: z kedysi vzorovej dediny plnej antikapitalistického zápalu sa stalo rušné centrum obchodu. Bývalí roľníci tu prevádzkujú obchody s maoistickými suvenírmi, miestnou pálenkou z obilia alebo smaltovanými hrnčekmi oslavujúcimi „ducha Ta-čaj“. Pre návštevníkov s nostalgiou niektoré reštaurácie dokonca ponúkajú rezance posypané kúskami stromovej kôry – spomienku na časy, keď v Číne vládol hlad.

Ťia Tchien-lien, 74-ročný muž, ktorý pracoval na poliach počas vlády Čchena, spomína, že po jeho odchode do Pekingu a zapletení sa do Kultúrnej revolúcie ho dedinčania už veľmi nevídali. Pamätá si ho však ako „dobrého človeka“, ktorý zachránil Ta-čaj pred najhoršími prejavmi násilia tej doby a pred skazou počas katastrofálnych povodní v roku 1963.

Ťia Tchien-lien síce stále pestuje šalát a pór na malých záhonoch pri dome, no väčších pozemkov, ktoré získal po rozpade kolektívneho hospodárstva na začiatku 80. rokov 20. storočia, sa už dávno vzdal. Predal ich miestnemu poľnohospodárskemu podniku, ktorý dnes vlastní väčšinu pôdy v dedine.

Jeho dvaja synovia odišli z Ta-čaj hľadať prácu inde – jeden sa stal vodičom, druhý pracuje v uhoľnej bani. „Mladí už nechcú robiť na poliach,“ hovorí. V jednoizbovom dome, ktorý zdieľa s manželkou, visia plagáty s Mao Ce-tungom a Si Ťin-pchingom, no tie zatieni veľký obraz Boha bohatstva.

Minulosť Ta-čaj ako symbolu odporu voči súkromnému podnikaniu a nerovnosti v bohatstve bola z oficiálneho príbehu „červeného turizmu“ dôkladne vymazaná. Ten má upevňovať lojalitu k strane a prezentovať upravenú históriu obetavosti a neochvejného nasledovania cieľov.

Niektorí sa však s týmto scenárom nedokázali stotožniť.

Li Jen-liang, kedysi roľník, získal vďaka Čchenovi prácu v straníckom komplexe v Pekingu. Neskôr sa vrátil domov a v Ta-čaj si otvoril malú reštauráciu. Tá má závesom oddelenú jedálenskú časť, kde visia staré fotografie a propagandistické plagáty s Ťiang Čching, štvrtou a poslednou Maovou manželkou.

Li tvrdí, že tým neprejavuje podporu Ťiang, ktorá bola po Maovej smrti zatknutá a z dejín strany takmer vymazaná, s výnimkou role akejsi zlej čarodejnice. Povedal, že mu išlo len o zaznamenanie faktu, že Ta-čaj dvakrát navštívila a vždy dedinu podporovala.

Keď ho upozornili, že oficiálna história ju vykresľuje ako vražednú, ľavicovo fanatickú extrémistku, odpovedal pokojne: „Minulosť je minulosť.“

Čchen Jung-kuej, bývalý stranícky šéf, bol tiež fanatik – zdieľal rovnaké názory ako Pol Pot, kambodžský genocídny líder Červených Khmérov, ktorý Ta-čaj navštívil v roku 1977 – no „červení turisti“ ho napriek tomu uctievajú pre jeho oddanosť strane.

Na stole pri vchode do Čchenovho bývalého domu stojí jeho čiernobiela fotografia v ráme, vedľa busty Maa. Pred oboma ležia kôpky cigariet, ktoré nechávajú návštevníci ako obetný dar. (Čchen Jung-kuej zomrel na rakovinu pľúc.)

Nie všetkých však takáto oddanosť oslovuje. Li Wen, 51-ročný podnikateľ zo Si-anu, povedal, že do Ta-čaj prišiel len preto, že traja starší príbuzní si želali túto cestu. „Mňa to celé vlastne nezaujíma,“ dodal. „Nič z toho už neexistuje, ale ľudia, ktorí si to pamätajú, sú nostalgickí.“

Huang Siao-ming, člen skupiny straníkov z Tchaj-yuanu, hlavného mesta provincie Šan-si, tvrdil, že nejde len o nostalgiu. Podľa neho je „sebestačnosť“ kľúčom k mimoriadnemu hospodárskemu rastu Číny po Maovej smrti.

Na nádvorí potom zorganizoval spoločné fotografovanie so svojimi spolucestujúcimi a s veľkou straníckou vlajkou. Na stene za nimi červenými písmenami žiaril citát Si Ťin-pchinga: „Šťastie pramení jedine z boja.“

Mnohí starší Číňania sa obávajú, že tento odkaz mladým generáciám uniká. „Nikdy nemuseli zažiť ťažkosti,“ sťažoval sa 65-ročný Juan Kuo-čchiang, ktorý dedinu navštívil so svojou manželkou.

„Duch Ta-čaja je stále potrebný,“ dodal.

Uprostred dediny stojí vŕba, kedysi známa ako „strom utrpenia“. Podľa príbehov tu statkári bičovali neposlušných roľníkov – niekedy tak kruto, že na následky zomreli. Po tom, čo Komunistická strana prevzala moc a mnohých statkárov popravila, strom dostal nové meno: „strom šťastného človeka“.

Aby sa predišlo jeho zrúteniu, starý strom je dnes podopretý betónovým stĺpom vytvarovaným tak, aby imitoval kmeň stromu. Tento miestny symbol, pripomienka brutality, ktorú si Číňania navzájom spôsobovali pred aj po revolúcii v roku 1949, už však nie je súčasťou oficiálnych prehliadok Ta-čaja.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.