SaS navrhuje ústavné odovzdanie štátnej suverenity Únii

Opozičná strana Sloboda a Solidarita sa vo svojich počiatkoch snažila verejnosť presvedčiť, že je stranou odborníkov. Zameriavala sa najmä na ekonomické či liberálne témy a pre tieto hodnoty jej verejnosť dala svoju priazeň vo forme volebných hlasov na úrovni vyše dvanástich percent vo voľbách v roku 2010.

Odvtedy až dodnes prešla dlhú cestu. Pomaly a postupne sa začal rúcať jej verejný obraz ako klasickej liberálnej strany odborníkov. O niečo lepší výsledok sa jej podarilo dosiahnuť ešte v roku 2016, no odvtedy stratila polovicu voličských hlasov.

Za posledné obdobie mohla verejnosť sledovať vystúpenia k právnym témam Alojza Baránika, ktorý podľa vlastných slov nikdy nevyhral žiaden spor, plagiátorstvo súčasného predsedu Branislava Gröhlinga či katastrofálnu súdnu mapu z dielne Márie Kolíkovej, ktorá nijako nezlepšila efektivitu súdov.

Samostatnú kapitolu tvorí Kolíkovej ústavný zákon, podľa ktorého už Ústavný súd SR nemôže posudzovať súlad ústavných zákonov s Ústavou SR.

Pamätný je aj Kolíkovej nezákonný postup ako bývalej ministerky spravodlivosti pri odvolaní sudcu Romana Fitta z funkcie predsedu súdu, čo nakoniec konštatoval súd, alebo jej nedávny návrh, aby drobní zlodeji boli prevychovávaní vo väzniciach.

Duplicitná úprava z dielne SaS

V súčasnosti skupina poslancov SaS (Martina Bajo Holečková, Ondrej Dostál, Branislav Gröhling, Mária Kolíková, Juraj Krúpa, Vladimíra Marcinková, Marián Viskupič) predložila do Národnej rady SR návrh ústavného zákona, ktorý by bol schopný zbaviť Slovenskú republiku národnej suverenity a zvrchovanosti.

Cieľom navrhovanej právnej úpravy je zakotviť do ústavy členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii (NATO), pretože súčasná Ústava SR to „explicitne neobsahuje“, a prihlásenie sa k hodnotám ľudských práv.

Poslanci zároveň navrhujú, aby sa nič v Ústave SR a ústavných zákonoch nemohlo vykladať ako spochybnenie prednosti právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie a medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 Ústavy SR, ako aj explicitnú úpravu vystúpenia SR z EÚ a NATO.

Predseda SaS Gröhling tento návrh odôvodnil slovami, že „Robert Fico poškodzuje záujmy občanov Slovenska nielen doma, ale aj v zahraničí“, a preto je potrebné špecificky potvrdiť, že Slovensko je členom medzinárodných zoskupení.

Odkaz na prednosť práva EÚ má zase „vyriešiť spor“ z poslednej ústavnej novely, v rámci ktorej bola zakotvená prednosť národnej identity Slovenska v základných kultúrno-etických otázkach.

Opoziční poslanci, ktorí, mimochodom, pri vládnej novele ústavy o dvoch pohlaviach či školských osnovách kritizovali duplicitu úpravu, dnes navrhujú ukotviť to, čo už existuje v iných právnych normách.

Skutočnosť, že Slovensko je členom EÚ a NATO, vyplýva z medzinárodných zmlúv, ktoré sú doposiaľ platné. Samotní navrhovatelia duplicitu priznávajú tým, že v dôvodovej správe uvádzajú „implicitný predpoklad“ tejto skutočnosti v súčasnej Ústave SR, no to zrejme nestačí.

Odborníci z SaS to potrebujú mať napísané doslovne a zrejme nepostrehli, že hneď prvý článok Ústavy SR hovorí o tom, že Slovenská republika uznáva a dodržiava medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná. Rovnako zrejme nepostrehli, že Ústava SR už obsahuje čl. 12, ktorý zaručuje na území SR základné práva a slobody pre všetkých.

V tomto smere ostáva zákonodarcom iba odporučiť, aby si pri najbližšej snahe meniť najvyšší zákon v krajine dali aspoň minimálnu námahu prečítať si ho celý.

Právo EÚ nesmie byť spochybňované

Za pozornosť rozhodne stojí navrhovaný text ústavného zákona, podľa ktorého nemožno spochybniť právne záväzné akty EÚ a medzinárodné zmluvy z hľadiska prednosti práva pred Ústavou SR. Súčasná úprava totiž hovorí, že tie majú prednosť pred zákonmi a národná identita nemôže byť formovaná nikým iným ako Slovenskou republikou.

Tento výklad pritom nie je svojvoľný, ale je v súlade so zakladajúcou zmluvou EÚ. Zmluva o Európskej únii v článku 4 špecificky hovorí o rešpektovaní národnej identity členských štátov a ich ústavných systémov. V zakladajúcej zmluve je teda pevne zakotvená potreba rešpektovania suverenity členského štátu a táto zásada bola iba prenesená na ústavnú úroveň SR.

Slovenská republika je totiž viazaná iba takými aktmi EÚ, ktoré vychádzajú z jej výlučných právomocí (iba EÚ koná v týchto oblastiach) a v určitých prípadoch zo spoločných právomocí (koná aj EÚ, aj štáty).
Medzi výlučné právomoci patrí menová politika eurozóny alebo colná únia, spoločné právomoci sa uplatňujú napríklad v oblasti energetiky či spravodlivosti.

Formovanie národnej identity nie je záležitosťou Únie

EÚ teda môže členské štáty zaväzovať iba v tom smere, v ktorom na to má kompetencie.

Európska únia má totiž len tie právomoci, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami (zásada prenesenia právomocí). Podľa tejto zásady môže EÚ konať len v medziach právomocí, ktoré na ňu preniesli členské štáty, a nie nad ich rámec. Právomoci, ktoré na EÚ neboli v zmluvách prenesené, zostávajú právomocami členských štátov.

Formovanie národnej identity štátu, a to aj vo forme kultúrno-etických otázok, je výlučne vnútornou záležitosťou štátu. EÚ jednoducho nemá kompetencie na to, aby formovala štáty v tomto smere pod jednou spoločnou doktrínou ako federáciu, a národná identita je garantovaná aj Zmluvou o EÚ.

Podpredseda KDH Viliam Karas ako jeden z autorov poslednej ústavnej novely ubezpečil, že jej text je v súlade s právom EÚ. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je prekvapivé (aj keď možno nie až tak veľmi), že Európska komisia začala konanie proti Slovensku v tomto smere.

Prílišné zásahy zo strany inštitúcií EÚ mimo ich vymedzeného rámca do vnútorných záležitostí členských krajín nie sú ojedinelé. Proti právu EÚ sa už postavil nemecký ústavný súd a naposledy aj poľský ústavný súd pri environmentálnych témach. Veľká Británia, ktorá je už politicky mimo EÚ pre súdny aktivizmus ESĽP, dokonca uvažuje o odstúpení z medzinárodných dohovorov.

Problém je skrývanie politík pod iné pojmy

Krajiny Európy teda odmietajú bezbrehú rozpínavosť Únie, ktorá sa pod záštitou svojich kompetencií snaží formovať štáty aj tam, kde na to nemá právo. Práve problém určovania toho, čo ešte patrí alebo nepatrí do kompetencií EÚ a členských štátov, je zásadným nedostatkom pri súčasnej úprave. EÚ má totiž snahu tvrdiť, že v zásade všetko možno priradiť pod jej kompetencie.

Ako príklad možno uviesť manželské zväzky párov rovnakého pohlavia. Táto problematika môže byť vnímaná aj z pohľadu ľudských práv, ale aj z pohľadu kultúrnej identity štátu, ktorý si takúto úpravu neželá a nie je súladná napríklad s náboženským nastavením krajiny.

Európska judikatúra tvrdí, že nakoniec by každá krajina mala tieto zväzky uznať. Týmto spôsobom je možné docieliť akýkoľvek právny zásah zo strany EÚ smerom k štátom, hoci by na to Únia formálne nemala mať kompetencie. Stačí to správne „zaobaliť“.

SaS žiada podvolenie

Poslanci SaS chcú svojím ústavným návrhom docieliť to, aby sa Slovensko nemohlo odvolávať na prednosť svojho práva zachovávať si suverénne postavenie v otázkach, v ktorých na to má právo. Pokiaľ akt EÚ niečo nakáže aj spôsobom, ktorý je pre krajinu a jej identitu škodlivý, má sa podvoliť.

Tento princíp sa snažia dostať do Ústavy SR, keďže súčasná právna úprava umožňuje Slovenskej republike odolávať práve s odvolaním sa na ústavné princípy krajiny. Návrh strany SaS by to zmenil tak, že Slovensko by nemalo žiadnu možnosť brániť sa pred rozpínavou federalizáciou EÚ.

Je zvláštne, že niečo podobné navrhuje strana, ktorá má vo svojom názve slová sloboda a solidarita. Tento princíp totiž neznamená slobodu štátu a nie je ani solidárny k jeho identite.

Slovensko rešpektuje medzinárodné záväzky. Ak vybočí, existujú nástroje na to, ako exces napraviť.
V žiadnom prípade by štát nemal odovzdať úplnú moc do rúk nadnárodnej organizácii s dodatkom, „že nič sa nemôže vykladať v rozpore s jej vôľou“, lebo potom nemá právo nazývať sa štátom.

Stal by sa kolóniou.