Milan Krajniak

Keď som si prečítal článok Juraja Orolína o národnom sebavedomí, niečo sa vo mne po rokoch pohlo. Hovoril mi totiž z duše, sám by som niektoré veci lepšie nesformuloval. Ako napríklad jeho trefný povzdych nad tým, že zatiaľ čo vo vedomí Maďarov, Čechov a Poliakov sa po strednej Európe v ranom stredoveku preháňali na koňoch Maďari, Česi alebo Poliaci, na Slovensku presviedčame samých seba, že my ako Slováci sme tu ešte vtedy neboli, že tí naši predkovia, to boli predsa Slovania... Nuž boli, rovnakí Slovania ako tí starí Česi alebo Poliaci. Ale oni problém s kontinuitou vlastných dejín nemajú, zatiaľ čo my áno. Prečo je to vlastne tak?

Ide o to, aké príbehy o sebe rozprávame. Tieto príbehy sa vrývajú do nášho osobného aj národného podvedomia a potom ovplyvňujú naše myslenie aj konanie. Poliaci rozprávajú o tom, ako v roku 1683 v bitke pri Viedni zachránili pred Turkami celú Európu. Alebo ako v roku 1939 bojovali proti Nemcom bez ohľadu na nebezpečenstvo, aj na koňoch so šabľami proti tankom.

Maďari rozprávajú svojim deťom príbehy o dobytí domoviny, o bitkách a povstaniach proti Turkom alebo Habsburgovcom. Vštepujú do seba samých vnímanie vlastného národa ako subjektu dejín, ako hýbateľa Karpatskej kotliny, ako nositeľa kultúry a civilizácie.