Česi sú vo vnímaní vlastných dejín rozpoltení. Po Bielu horu v roku 1620 sa vnímajú ako sebavedomý historický národ s vlastným kráľovstvom, symbolizovaným napríklad cisárom Karolom IV. V neskorších dejinách sa však sebabičujú fikciou o habsburskom žalári národov, v ktorom trpeli 400 rokov.

Nie sme nesvojprávni peciváli

A my Slováci? My sme si pred pár generáciami vymysleli rovno tisíc rokov trvajúci maďarský útlak, pod ktorým sme trpeli učupení v horských dedinkách čakajúc na lepšie časy, pasúc pri tom ovce a popíjajúc žinčicu. Takto nejako to sformuloval komunista Vladimír Mináč vo svojej koncepcii Slovákov ako plebejského národa, ktorý mal podobne ako robotnícka trieda zhodiť okovy feudálov a buržujov.

Tento príbeh z nás robí nesvojprávnych peciválov, ktorých jediným prejavom životaschopnosti bolo plodenie potomkov za dlhých zimných večerov. Naši predkovia v chalúpkach boli údajne nevzdelaní, aj ich deti nemali inú životnú perspektívu, ako pásť ovce, a takto bez záujmu ostatných sme sa nejako „prestravovali“ v dejinách.

Takéto vnímanie vlastných dejín nie je len hlboký omyl. Je to zločin na našom (seba)vedomí. Pretože naše dnešné rozhodovanie a konanie ovplyvňujú aj spodné prúdy z národného podvedomia. A tieto nám často a bez toho, aby sme si to uvedomovali, vykresľujú seba samých falošne a zhadzujúco.

Aj činy Slovákov tvorili dejiny

Posledných pätnásť rokov sa snažím túto skreslenú predstavu o sebe samých napraviť tým, že rozprávam o Slovensku a o nás Slovákoch pravdivé historické príbehy, ktoré dokazujú našu aktívnu účasť na dejinách strednej Európy. Napríklad v knihe Úspešní politici slovenských dejín som sa snažil priblížiť čitateľovi zaujímavé osobnosti našej histórie od Veľkej Moravy až do roku 1989. Išlo mi najmä o to, aby som pri každej z nich pomenoval čin, za ktorý si spomínaná osobnosť zaslúži naše uznanie. Pretože čin tvorí dejiny. Čin je charakteristickým znakom, ktorý oddeľuje subjekt dejín od pasívneho objektu dejín.

Popri príbehoch týchto osobností som sa čitateľovi snažil sprostredkovať fakty, ktoré možno prekvapia. Napríklad že naša Veľká Morava bola prvým stredoeurópskym štátom uznaným Východom aj Západom. Že staroslovienčina bola akousi slovanskou latinčinou, z ktorej sa vyvinuli ostatné slovanské jazyky. Že Bratislava bola hlavným mestom Uhorska dvakrát takú dlhú dobu ako Budapešť. V Bratislave bolo korunovaných niekoľkonásobne viac uhorských kráľov ako v Budapešti.

Slovensko bolo stáročia ekonomicky najvyspelejšou časťou Uhorska. V čase protitureckých vojen bolo Slovensko 150 rokov de facto Uhorskom, maďarské územia totiž boli väčšinovo okupované a v područí islamu. Preto sa nikdy nesmieme vzdať uhorskej histórie, ktorú sme 850 rokov plnohodnotne spolutvorili, a to len za 50 rokov pokusov o našu asimiláciu na konci uhorských dejín. Navyše, aj týmto pokusom o asimiláciu sme odolali.

V 20. storočí sme zažili rozmach

V moderných dejinách máme byť takisto na čo hrdí. Vedeli ste, že česko-slovenské légie pod velením Milana Rastislava Štefánika na konci prvej svetovej vojny ovládali celú Sibír, a aj vďaka tomu veľmoci uznali budúce Česko-Slovensko? Slovenské národné povstanie bolo spolu s odporom juhoslovanských partizánov najväčším ozbrojeným odporom v tyle wehrmachtu počas celej druhej svetovej vojny. Slovensko bolo jedinou stredoeurópskou krajinou, v ktorej po druhej svetovej vojne vo voľbách nevyhrali komunisti. My, Slováci, sme tak odmietli obe totality, ktoré v 20. storočí spôsobili desiatky miliónov obetí.

Pred rokom 1918 Slovensko neexistovalo ako ucelené územie ani na mapách, po sto rokoch sme suverénnym štátom, členom EÚ, NATO a OECD. My, Slováci, sme ako národ aj ako štát dosiahli v 20. storočí najväčší politický aj ekonomický vzostup spomedzi všetkých stredoeurópskych národov.

Treba si presadzovať národné záujmy

Napriek vyššie spomínaným historickým faktom akosi stále o sebe pochybujeme. Tridsať rokov máme vlastný štát, ale veľká časť našich elít neverí, že na to ako národ a štát „máme“.  Namiesto sebavedomého rozhodovania o vlastnej budúcnosti u nás prevláda inštinkt pridať sa k niekomu, lebo sami údajne nezvládneme nič a ako národ si nevieme vládnuť sami. Naše elity neustále hľadajú niekoho, kto by na nás dozeral. Pretože neveria, že sme už dospelý národ a štát, máme právo na vlastné rozhodnutia, hoci s rizikom chýb. Časť našich elít nás stále vníma, ako by sme boli neposlušné deti, ktoré to bez pomoci zvonku nedokážu zvládnuť.

Pred dvadsiatimi rokmi nás väčšina elít presviedčala, že Američania sú naši spojenci, a preto s nimi musíme ísť do Iraku, hoci nás k tomu žiadna zmluva nezaväzovala. Hoci väčšina národa do Iraku ísť nechcela, elity mali pocit, že tým dokážeme svoju morálnu povinnosť. Dnes už vieme, že ísť do Iraku bola chyba. Situácia na Strednom východe je dnes oveľa horšia ako pred tým.

Neskôr nás presviedčali, že máme povinnosť prijímať utečencov zo Stredného východu na základe povinných kvót. Dnes už vieme, že to bol zo strany EÚ chybný odhad situácie. Keď sme spolu s Čechmi a Poliakmi pomáhali pred piatimi rokmi Maďarom chrániť ich južnú hranicu pred ilegálnymi prechodmi, EÚ za to Maďarov a strednú Európu kritizovala. Dnes povolili Litve postaviť na hraniciach s Bieloruskom plot.

Aby ma čitateľ správne pochopil, nemyslím si, že máme vystupovať z EÚ alebo NATO v dôsledku toho, že Washington, Brusel alebo Berlín sa mýlia, alebo majú zlý odhad situácie. A už vôbec si nemyslím, že by nám v súčasnej situácii pomohlo prichýliť sa k ruskému „dubisku“. Chcel som len upozorniť na zjavnú skutočnosť, že aj veľmoci sa môžu mýliť. A aj my ako päťmiliónový štát môžeme mať pravdu. Ale najmä, predstavitelia nášho štátu majú povinnosť presadzovať naše národné záujmy. Bez ohľadu na to, či budeme za to u našich partnerov za pekných, alebo nie.

Elity majú vyzdvihovať potenciál národa

Ako je teda možné, že napriek dostatku staršieho aj modernejšieho backgroundu, dokazujúceho našu štátnu aj národnú životaschopnosť, máme stále o sebe pochybnosti? Lebo sa nimi sami neustále kŕmime. Keď si prečítam titulky najmä liberálnych médií alebo si vypočujem názory expertov, skoro by som si začal myslieť, že ako národ aj štát neustále zlyhávame. Jedna sebazhadzujúca story za druhou.

Akoby sme mali v porovnaní s inými národmi niekde v génoch zvýšenú zadubenosť, netoleranciu, xenofóbiu, rasizmus, korupciu, antisemitizmus, mužský šovinizmus, nenávisť proti menšinám. Len to treba systematicky odhaľovať, ona sa tam tá zvýšená miera potenciálu na zlobu určite skrýva. Teda nie v tých, ktorí na to poukazujú. Tí, ktorí ukazujú na riziká hriechu ostatných Slovákov, tí sa stavajú na tú lepšiu, morálnejšiu stranu spoločnosti. Vo vlastných očiach však brvná nevidia.

V každom národe aj v každom človeku sa skrýva potenciál na dobré aj zlé. Je správne upozorňovať na riziká národnej povahy, aby sme sa vyvarovali chýb. Ale minimálne toľko priestoru by sme mali venovať aj odhaľovaniu pozitívneho potenciálu, ktorý sa v nás skrýva. Myslím si, že úlohou elít je hľadať to najlepšie, čo v nás ako v národe je, a pomôcť nám to prejaviť.

Máme právo o sebe rozhodovať

Zdravé národné sebavedomie je základom pre schopnosť slobodne sa rozhodovať, konať, byť subjektom dejín a nie iba pasívnym trpiteľom toho, čo nám pripravia iní. Preto som Jurajovi Orolínovi vďačný, že túto tému po rokoch otvoril. Ak chceme získať zdravé sebavedomie, veľmi záleží na tom, aké príbehy budeme o sebe rozprávať. Ale najmä, aké príbehy budeme o sebe písať.

My, Slováci, už nie sme malé deti, ktoré treba neustále poučovať, vychovávať a karhať. V tomto sa naše liberálne elity neustále mýlia. Ako napríklad teraz pri presviedčaní o potrebe očkovania proti covidu. Všetko to poučovanie, snahy o obmedzovanie nezaočkovaných viedli iba k tomu, že sa veľká časť národa zaťala. Pritom veľmi dobre vieme, že minimálne tretina Slovákov nie je zásadne proti očkovaniu, iba majú pochybnosti. Ale v našej národnej povahe je zaťať sa vtedy, keď z nás robia nesvojprávnych „idiotkov“.

Už sme ako národ aj štát dospelí. Máme nielen právo, ale aj povinnosť rozhodovať o vlastnom osude a byť hýbateľom vlastných dejín. Niekedy sa môžeme rozhodnúť aj chybne, ale to k dospelosti patrí. Je to náš národný a štátny život, naše rozhodnutia, naša zodpovednosť.

Za posledných sto rokov sa ukázalo, že sme v porovnaní s inými stredoeurópskymi národmi dosiahli najväčší politický aj ekonomický vzostup. V tomto sa nemáme za čo hanbiť, nemáme sa čoho báť. Píšme ďalej svoj vlastný príbeh so vztýčenou hlavou.