Barborka sa narodila s Downovým syndrómom, jej obrazy dnes pomáhajú deťom v Afrike

Pochádzam z dedinky Čataj, ktorá je známa svojimi tradíciami a ktoré sa dotkli aj môjho srdiečka. Kreslenie ornamentov sa stalo nielen mojím koníčkom, ale niekoľko rokov som pracovala aj pre časopis Dorka, kde som navrhovala výšivky a zároveň ich aj realizovala. Pracovala som aj pre ÚĽUV. V kútiku srdca som túžila študovať etnografiu, žiaľ, môj zdravotný stav mi to nedovolil. Ako dvojročná som prekonala poliomyelitídu, po ktorej mi ostali následky. Chodím s barlami a na trošku dlhšie trasy na vozíčku. Pokým sa dalo, dosť veľa som cestovala, napriek môjmu hendikepu si myslím, že môj život bol naozaj pestrý, priniesol mi do života veľa zaujímavého. Najdôležitejšie bolo narodenie mojej dcérky Barborky. Narodila sa síce s Downovým syndrómom, ale nie je to prekážkou na našej ceste za Ježišom. Skôr naopak. Ďakujeme Bohu za každý okamih nášho spoločného života.

Viem, že vaša Barborka má za sebou už 30 výstav nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Kedy ste si všimli jej záujem výtvarne sa prejavovať?

Barborka ako trojročná rada kreslila, aj keď vtedy to boli skôr akési abstrakcie, ale mala už vtedy svojský štýl.  Naplno sa začala maľovaniu venovať po odchode otca, ktorý od nás odišiel, keď mala štyri roky. Barborka jeho odchod veľmi ťažko znášala, hlavne psychicky nesmierne trpela. Aby sme ten smútok zmiernili, začali sme si každý deň maľovať. Sadli sme si na zem, rozložili papiere, pustili sme si hudbu a pospevovali. Boli to chvíle, ktoré Barborka veľmi milovala, pretože vedela, že vtedy som tam len a len pre ňu.

Čo vás inšpirovalo k tomu, začať pomáhať. Ako sa vo vás zrodila túžba slúžiť iným?

Bolo to už dávno, keď som ešte v mladosti mala kontakty so slovenskými misionármi v Indonézii a Japonsku. Snažila som sa pomáhať, ako sa len dalo, aj keď v tej dobe počas totality to bolo dosť ťažké. Potom prešli roky a keď sme ostali samé s Barborkou, začali sme navštevovať „ujov bez domova“, ako ich ona volala, v Resoty. Boli to pre nás vždy veľmi obohacujúce chvíle. Vracali sme sa domov šťastné. Ďakovali sme Bohu za tie okamihy, keď aj my môžeme pomáhať.

No ale prišiel covid a my sme museli ostať v izolácii. Vtedy som sa modlila, aby mi Ježiš ukázal, čo môžeme robiť pre neho… v tých, ktorí to potrebujú. Bolo to minulý rok pred Vianocami, keď sme sa dozvedeli o charitatívnom projekte Mary’s meals, a ja som vedela, že toto je to, čo od nás Ježiš chce, aby sme robili pre neho. Aby sme pomáhali sýtiť hladujúce deti vo svete. Ale ako to urobiť ? Pri modlitbe som dostala svetlo – predávať obrazy, kresliť pohľadnice. Jednoducho iba robiť to, čo môžeme ponúknuť Bohu.

Ako zareagovalo okolie a vaši najbližší na výzvy ohľadom predaja Barborkiných obrazov cez Facebook na účel zbierky Mary’s Meals?

Bolo to úžasné. Neočakávané. S malou dušičkou som dala na môj osobný profil prvé obrazy a na moje prekvapenie hneď v priebehu pár hodín boli predané. Mali sme prvé peniažky. Ani si neviete predstaviť, akú radosť mala Barborka. Modlili sme sa a obrazy sa predávali. Zo začiatku ich kupovali hlavne naši priatelia a neskôr aj cudzí ľudia, ktorých oslovila myšlienka Mary’s meals, a tak sme sa stali dobrovoľníčkami.

To je krásne. A mali ste ohľadom tohto vášho rozhodnutia nejaké konkrétne ciele? Napríklad koľko deťom by ste chceli pomôcť za rok? Splnili sa?

Najskôr sme si povedali, že budeme rady, ak sa nám podarí nasýtiť aspoň niekoľko detí. No neskôr sme si povedali, že by sme mohli urobiť všetko pre to, aby sme za rok pomohli 300 deťom. Zo začiatku som o tom trošku pochybovala. Ale neskôr som verila, že usilovnosťou sa nám to podarí. A podarilo sa! Nie po roku, ale za sedem mesiacov sme dali dohromady peniažky pre 300 detí, ktoré dostanú v škole jedlo na celý školský rok.

Prosím, popíšte nám konkrétne, ako prebieha vami iniciovaná zbierka?

Namaľujeme obrazy, ktoré potom ponúkneme na Facebooku. Aby to však nebolo len o našich obrazoch, rozhodla som sa založiť stránku – Umenie na pomoc hladujúcim deťom cez Mary’s meals. Poprosila som zopár priateľov výtvarníkov, či by nám nedarovali niektoré svoje dielka. Oslovilo ich to a začali nám posielať svoje obrázky, maličké prútené košíky či maľované tričká. Jeden náš priateľ z Českej republiky nám daroval takmer 20 obrazov. Ja ich teraz spracovávam, rámujem a postupne ich budem pridávať na stránku. Verím, že Pán Boh nám pošle ľudí, ktorí si ich budú kupovať a tak spolu pomáhať prekonávať hlad detí vo svete.

Je nejaký Barborkin obraz pre vás najvýnimočnejší? Máte svoj obľúbený?

Áno, jeden je môj obľúbený. Je veľký 90 x 10 cm a je na ňom slnko. Jeho zlaté lúče, ako hovorí Barborka, to sme my ľudia a čím sme bližšie k slnku – k Ježišovi, tým sme blízko aj k sebe. Môžeme sa objímať a navzájom si pomáhať.

Čo pre vás znamená byť kresťanom? Ako ste vy osobne spoznali, prijali do srdca vieru v pána Ježiša?

Bez Boha si neviem svoj život ani predstaviť. Veľakrát som prežila chvíle, keď som si povedala: „Pane, ak mi v tejto chvíli nepomôžeš, tak to nezvládnem.“ A On tu bol vždy pri mne. Objal, zdvihol, podoprel a viedol ma ďalej. To, že spolu s Barborkou môžeme prežívať každý prítomný okamih v Ježišovej prítomnosti, je ten najväčší dar, aký sme mohli dostať od Nebeského Ocka.

Určite je vo svete veľmi veľa ochotných sŕdc, ktoré by chceli pomáhať a slúžiť iným. Prosím, čo by ste im poradili, kde začať? Potrebuje na to človek niečo výnimočné, ako napríklad výtvarný talent či nejakú špeciálnu schopnosť?

Je dobre, ak máme nejaké talenty, ktoré môžeme Bohu ponúknuť a dávať ich na pomoc blížnym. Ale nie je podstatné, či máme nejaký talent. Myslím, že dôležité je mať otvorené srdce pre potreby blížnych. Milovať ľudí takých, akí sú, a pomáhať tam, kde je to možné. Nečakať nič mimoriadne. Neraz stačí úsmev. Malý prejav lásky alebo pozorne počúvať človiečika, ktorého k nám Boh pošle. Prijať ho s láskou a byť tu naplno pre neho.

Určite vás i Barborku napĺňa pomoc deťom v Afrike radosťou. Čo sa vám podarilo ešte v tomto ohľade rozbehnúť a čo plánujete do budúcna?

Okrem toho, že pomáhame a pracujeme ako dobrovoľníčky pre Mary’s meals, máme už desať rokov v adopcii na diaľku tri dievčatká z Kene. Je úžasné vidieť, že z tých maličkých detičiek – mali asi pol roka, keď sme si ich adoptovali cez organizáciu Viac než šperk, sú dnes už slečny. To, že môžeme niekomu pomáhať, nás s Barborkou robí nesmierne šťastnými. Barborka má dokonca aj sporiteľničku, kde odkladá „pre svoje deti“, ako ich ona volá, každé euro. Keď dostane nejaké peniažky, aby si niečo kúpila, dá ich do sporiteľničky a s úsmevom od ucha k uchu povie: „To pre moje deti.“ Napríklad pred pár týždňami mala narodeniny. Najskôr sme mysleli, že nebudeme oslavovať, ale potom priateľky navrhli, že by sme mohli predsa len pre ňu pripraviť oslavu. Bolo to nádherné. Barborku som dávno nevidela tak šťastnú. Dostala medzi inými darčekmi aj sporiteľničku – ružové prasiatko, aby si mohla šetriť pre jej deti peniažky. Keď sme večer prišli domov, odkladala si darčeky a na naše prekvapenie v prasiatku bolo 250 eur. Viete si predstaviť jej radosť. Hneď sa ma spýtala, koľko detí to nasýti.

Som šťastná, že moje dievčatko napriek Downovmu syndrómu a ďalším ochoreniam má tak veľké srdiečko plné lásky. Chceme aj naďalej pokračovať v tejto forme pomoci a verím, že Pán Boh nám v tom bude pomáhať. Vždy nám ukáže a napovie, čo treba urobiť, aby sme mohli nasýtiť Ježiša vo všetkých tých osamelých a hladujúcich deťoch. Uvedomujem si, že v každom tom hladnom dieťati je Ježiš. To je On, ktorý smutnými očami prosí. To je On, ktorý od hladu nevládze chodiť. To je On, ktorý nemá detstvo, pretože hladuje. Som nesmierne vďačná Bohu za možnosť pomáhať Ježišovi v hladujúcich deťoch cez Mary’s meals. Verím, že o nás všetkých bude môcť raz Ježiš povedať: „Bol som hladný a dali ste mi jesť…“

Sama máte rôzne zdravotné ťažkosti a zároveň sa príkladne s láskou staráte o vaše slniečko Barborku. Prosím, prezraďte nám, kde získavate silu, entuziazmus a nadšenie pre život?

Ako som už spomenula, niekedy sú chvíle, kedy mi dáva zabrať môj zdravotný stav a ja sa cítiť ubolená a vyčerpaná. No Božia láska je nekonečná, stačí objatie Ježišovo a prejav Jeho lásky, hoci aj v úsmeve mojej milovanej dcérky Barborky.

V kresťanskej viere sa často spomína myšlienka, že Ježiš je naším uzdravovateľom. Ako si vy vysvetľujete túto pravdu? Zažívate ju osobne i vo vašich životoch?

Spolu s Barborkou sme si už prežili veľa ťažkých okamihov, ale oveľa viac bolo tých, ktoré sú naplnené láskou, šťastím, radosťou a požehnaním. Myslím, že kľudne môžem povedať, že sme tie najšťastnejšie obyvateľky tejto planéty. A keď sa človek odovzdá vo všetkom Bohu, nezostane nikdy sám. Každá bolesť sa premení na radosť.

Myslím, že ste príkladom toho, ako je možné pomáhať tým, čo to potrebujú, v akomkoľvek životnom období či postavení. Mnohých ľudí vnútorne zasiahlo toto náročné pandemické obdobie a pohlo ich životom. Je niečo, čo by ste odkázali našim čitateľom ako povzbudenie k hľadaniu zmyslu života?

Pre nás toto ťažké obdobie bolo naozaj požehnaním. Dôležité je nemyslieť na seba, snažiť sa otvoriť svoje srdiečko pre tých, ktorí to potrebujú. Dokázať sa zrieknuť vecí, bez ktorých sa dokážeme zaobísť. Som nesmierne vďačná Bohu za dar Mary’s meals, organizácie, ktorá pomáha deťom v mnohých krajinách nielen tým, že dostanú jedlo, ale aj tým, že ho dostanú práve v škole, kde sa vlastne môžu vzdelávať. Verím, že aj ich raz čaká lepšia budúcnosť. Raz oni budú pomáhať ďalším.