S Dorotou Sadovskou o jej oltárnom obraze v Šaštíne a tvárach svätcov

Svätí sa môžu javiť ako ideálne bytosti, s ktorými máme málo spoločné. Publikácie ako stredoveká Legenda Aurea, Oxfordský lexikon svätých a najmä súčasná literatúra však ukazujú bohatstvo a pestrosť stoviek ich ľudských príbehov. Niektoré sú opradené legendami, ale najmä pri novodobých svätých poznáme ich životy pomerne podrobne. Vieme o ich zápasoch, problémoch, niekedy sa od tých našich až tak nelíšia. Pápež František hovorí o svätých „od vedľajších dverí“, ktorí môžu žiť nenápadné životy niekde vedľa nás. 

Legenda Aurea Jakoba de Voragina je akoby súpisom predlôh pre ďalšie spracovanie [takzvaná Zlatá legenda, súpis životopisov a legiend svätých, pozn. red.]. Svätí sú v nej vykreslení podobným spôsobom ako ranogotické sochy. Veľmi stroho a málo živo. To spôsobilo aj ich mylné vnímanie odtrhnuté od života, akoby tu boli svätí, potom dlho-dlho nič a potom my ostatní. Pravdou je, že sme všetci vzájomne poprepájaní, žijeme vo vzťahoch, nie na pustých ostrovoch. Zaoberala som sa rozličnými svätými a veľmi ma fascinujú tie príbehy, ktoré ukazujú na rezistenciu, chuť a odvahu postaviť sa aj proti negatívnym udalostiam v živote, ako opak k rezignácii väčšiny. Prirodzene, má to mnoho foriem, napríklad v duchovných veciach, keď niekto bojoval s vnútornými depresiami alebo rozorvanosťou, alebo niekoho mučili niekde na ražni či zastrašovali a väznili počas komunizmu. 

Predobrazom svätých na maľbách sú ľudia z vášho okolia, ktorých na začiatku fotíte v ateliéri z perspektívnej skratky. Mohlo by sa to zdať ako provokácia, až kým si neuvedomíme, že u väčšiny svätých nevieme, ako vyzerali. Na slávnych dielach z minulosti ako model pre ich zobrazenie stáli tiež obyčajní ľudia. Ako si ich vyberáte a ako na túto skúsenosť reagujú? 

Áno, môže to byť aj naplnením slov pápeža Františka o spomínaných „svätých od vedľa“. Sú to naozaj moji kamaráti, priatelia a blízki. Zvyčajne hľadám, akým spôsobom v jednom geste a bez ďalších atribútov znázorniť univerzálny postoj, ktorý charakterizuje postavu konkrétneho svätého tak, ako ho vnímajú aj iní ľudia. Napríklad svätý František má na väčšine obrazov otvorené ruky, ktoré sú akoby vyjadrením jeho až detskej schopnosti žasnúť a ďakovať, no zároveň je aj v postoji oranta. Každý svätý má nejaký príbeh a to kľúčové z neho sa usilujem zachytiť v geste, ktoré môže byť aj súčasnejšie. Mária Magdaléna má napríklad prst blízko pri ústach ako modelky v časopisoch, čo môže byť čítané aj ako lascívne gesto, ale na druhej strane je jej tvár vo vnútornom v protiklade k tomuto výrazu.

Vaše obrazy oslovujú ľudí z prostredia cirkvi aj mimo neho, vyvolávajú však aj otázky. Svätí boli ľudia „z mäsa a kostí“, no na vašich maľbách, pozbavení individuálnych čŕt, ako sú vlasy a šaty, pôsobia niekedy až príliš telesne. 

Individuálne črty predstavuje aj telo, aj výraz tváre, anatómia, proporcie, emócia. Majú individualitu, ale inú, ako ju zvykneme čítať. Najmä v Európe spoznávame ľudí napríklad podľa farby vlasov. Keď ich potlačíme, je to akoby málo osobné, ale vtedy sa zvýraznia aj ďalšie osobné znaky, ktoré môžeme začať vnímať intenzívnejšie. 

Žltá farba vašich malieb je v bežnom živote tak trocha neprirodzená. Evokuje stredoveké obrazy, v ktorých reálne prostredie nahrádzala zlatá farba. Prečo práve žltá?

Je zaujímavé, že v každej kultúre sa k tomu najvyššiemu, najčistejšiemu a najdrahocennejšiemu viaže symbol slnka a zlata. Žltá nahrádza zlatú, predstavuje maximálnu žiarivosť. Ale stačí malý kúsok inej farby, ako je biela a oranžová, a hneď sa zlomí a je zašpinená, jedovatá. Jej žiarivosť je veľmi exkluzívna a dosahujem ju aj tým, že mám niekoľko desiatok štetcov ktorými maľujem len svätých a nič iné, aby sa tam nedostala ďalšia farba. Žltá je zároveň jedna z najkrehkejších farieb, dokonca krehkejšia ako biela. Špeciálne reaguje na nedostatok svetla. U žltej je zaujímavé, že keď znížime jas denného svetla, žiarivo žltá postupne tmavne do oranžovej a červenej, nie tak ako ostatné farby do modrej a sivej. A stačí jej málo, aby zažiarila. Aj keď je na lúke jeden žltý kvet, jedna malá žltá bodka, človek si ho hneď všimne. Je akoby výkrikom, najmä na tmavom pozadí, ako výkrik za noci. Často sa používa aj v signalizačných farebných značeniach, spolu s čiernou, ale aj pri logách a v reklame. To, čo ju spája naprieč kultúrami, stáročiami a sociálnymi vrstvami, je podstata žltej, viazanej na to najhodnotnejšie, na slnko, na Boha, hodnoty, ktoré sú najžiarivejšie a až nedosiahnuteľné. 

• 

• 

V týchto dňoch prichádza na Slovensko pápež František. Súčasťou liturgického priestoru v Šaštíne, ktorý navrhuje architekt Michal Bogár s tímom Bogar Architekti, popri dominujúcom kríži od sochára Martina Lettricha a sochy šaštínskej Madony, bude obraz svätého Jozefa, ktorý ste pre túto príležitosť namaľovali. Svätý Jozef bol nenápadný muž, veľa o ňom nevieme. Pre kresťanov však nie je len patrónom dobrej smrti, ale aj tým, kto sa stará o všetky pozemské potreby, ktoré denne zabezpečoval pre Ježiša a Máriu. S akým atribútom ste ho zobrazili? 

To, že svätého Jozefa vnímame ako toho v úzadí, je súčasný pohľad, ale v dobovej spoločnosti bol on jednoznačne tým, ktorý bol navonok najdôležitejší a reprezentoval rodinu. Môj pôvodný návrh vychádzal z toho, že človek je definovaný vzťahmi s najbližšími a uvažovala som zobraziť všetkých troch. V liturgickom priestore by však nemali byť dve Panny Márie a súčasťou návrhu liturgického priestoru bola aj šaštínska Pieta. Vznikla tiež otázka voľby atribútu, ktorý by sv. Jozefa identifikoval. V minulosti sa svätí zobrazovali s atribútmi historického obdobia, v ktorom žili, alebo ich aktualizovali v období vzniku diela. Napríklad v baroku mali svätí barokové šaty aj nástroje. Jozef bol tesár, ale aký novší atribút mu dať? Trojuholník s centimetrami? Za jeho čias ešte naša metrická sústava nebola. Dnes má každý laserový merač, vodováhu a dnešný stolár dosť času strávi aj za počítačom. Tým pádom som sa vyviazala z toho, namaľovať k nemu napríklad hoblík, ktorý by odkazoval na minulé storočia, no nebol by bežnou súčasťou ani jeho, ani našej terajšej kultúry. Zdalo sa mi to neprimerane historizujúco-remeselné. Napokon padla voľba na ľaliu, ktorá symbolizuje Jozefov vzťah k zvyšku rodiny, ale aj jeho čistotu srdca a mysle, fyzickú aj duchovnú čistotu v tom, že prijal dieťa napriek tomu, že nebolo jeho. Ako raz poznamenal môj manžel, Ježiš sa mohol narodiť len pre extrémne veľkú lásku a prajnosť obidvoch rodičov. Napriek udalostiam, ktoré by dnes jednoznačne vyvolali veľké pobavenie v akejkoľvek mužskej spoločnosti a drvivá väčšina by ich vysvetľovala až vulgárne, si Jozef v neľahkej situácii zachováva dobrotu srdca a veľkorysosť, ktorá nie je jednorazová, ale každodenná. Každý, kto žije v rodine, vie, že keď do hĺbky srdca neprijme druhého človeka a vnútri sa naňho hnevá, po kvapkách pridáva aj do každej kávy trochu „jedu“. To sa mi zdá na svätom Jozefovi zaujímavé, že jednoznačne verí v dobro aj tam, kde by si väčšina ľudí bez zaváhania domyslela niečo zlé. A práve pre tento jeho vnútorný postoj nastáva veľká zmena v dejinách.

Jeden z vašich menej známych a nenápadnejších projektov je venovaný manželstvám, volá sa 12+ (2019). Ide o cyklus manželských dvojíc z prostredia umeleckého sveta, medzi nimi napríklad Rudolfa a Dorotu Filovcov, Ruda a Eugéniu Sikorovcov, Dezidera a Salome Tóthovcov. Ste medzi nimi aj vy s manželom Martinom. Namaľovali ste každého samostatne, ale vo vzájomnom dialógu, na oválnych plátnach, evokujúcich rámy portrétnych fotografií z minulosti. Nešlo vám ani tak o idealizáciu manželstva, ako skôr o jeho realitu vrátane toho pekného aj ťažkého. Aké boli kritériá výberu? 

Vybrala som si manželstvá z umeleckých a výtvarných vzťahov, ktoré pretrvali. Fotila som ich asi desať rokov predtým, ako som obrazy namaľovala. Takým spôsobom, ako keď sa na niekoho pozeráte zozadu, napríklad v kine alebo niekoho nasledujete. Niečo ako odchádzajúci profil, posledný bod, keď sú ešte identifikovateľné zvyšky tváre, ktorá sa odvracia. Nepozerajú sa na seba, skôr parafrázujú banálne znejúce slová, že vzťah nie je pozeranie si do očí, ale pozeranie spoločným smerom, za jedným cieľom. Vybrala som si viaceré dvojice, ale nakoniec to ostalo len na tých starších. Keď som oslovila svojich rovesníkov, odďaľovali naše stretnutie a niektorí sa medzitým rozišli. Nakoniec som maľovala páry, ktoré už boli „nad vecou“, o generáciu aj viac staršie, napríklad manželov Janovicovcov, Feldekovcov, Sikorovcov, Jankovičovcov, Popovičovcov, Geržovcov, Kadlečíkovcov, niektorí z nich už nie sú medzi nami. Boli to ľudia, ktorých si vážim a mám ich rada. Napriek tomu, že som vedela, že mohli mať v manželstve aj problémy, bola pre mňa dôležitá ich ochota k zobrazeniu a pretrvávajúci súhlas byť spolu. 

Pracujete aj s témami, ktoré sa dotýkajú ekológie (napríklad Živé šaty, 2013, Doba plastová, od 2017), vystupujete aj ako performerka, využívate médium fotky a videa. Namiesto monografie vydávate časopisy SADO 1–3 (2005 – 2015) vo vizuále ženských magazínoch. Aké sú vaše umelecké vzory a zdroje inšpirácie, z ktorých čerpáte vo svojom uvažovaní? 

Najvzrušujúcejšia je každodennosť a život sám. Človek akoby každý deň uvidel jedno malé zrnko niečoho veľkého a postupne ohmatával celok, ktorý mu nie je dopriate vidieť celý, ale len po malých častiach, výsekoch z neuchopiteľne väčšieho. Všednosť je dôležitá, možno dokonca dôležitejšia ako krátke chvíľky slávnosti a exkluzivity. Dávnejšie som plánovala namaľovať obraz alebo pripraviť výstavu pod názvom Nakoniec zvíťazí každodennosť. No uvidíme, ešte som to neurobila.

• 

Vyštudovali ste maľbu na Vysokej škole výtvarných umení u Rudolfa Sikoru, doktorát ste ukončili u Dezidera Tótha. Na École Nationale des Beaux Arts v Dijone ste študovali u excentrickej umelkyne Orlan. Aká to bola skúsenosť? 

Do Francúzska som prišla na konci 90. rokov. Na Slovensku sme v tej dobe prežívali erupciu energie na každom poli, aj po stránke umeleckej a duchovnej, vrelo to tu, všetko bolo možné, krásne a úžasné, všetko sa dalo a malo zmysel. Vo Francúzsku som prišla na Akadémiu výtvarných umení, kde som pobudla dva roky. Každý rok tam vyhodili tretinu žiakov a atmosféra tam bola presne opačná ako na Slovensku. Študenti sa snažili nájsť stratégiu, aby získali dostatočný počet bodov. Umenšovala sa tým chuť riskovať, skúšať, ísť do niečoho nového, byť trochu drzý, otvorený k zmene. Keď niekto aj taký bol, nie vždy ho za ten krátky čas jedného semestra pochopili. Nevládla tam veľká chuť experimentovať. V súčasnosti akoby takáto nálada prišla aj sem. Zažila som niečo exkluzívne, čo som v tom období brala ako samozrejmosť. Až s odstupom vidím, že to samozrejmé nebolo. Ako hovorí Rudo Sikora, dôležité je nielen to, čo odovzdá pedagóg, ale hlavne to, čo si študenti vytvárajú medzi sebou.

Ako Francúzi reagovali na vašich svätých?

Vo Francúzsku je zákon o laicizácii vo verejnom priestore. No zároveň sú po svätých nazvané zastávky parížskeho metra, mnoho dedín a iných prostredí i vecí. Dedičstvo bez obsahu. U nás v období násilného budovania komunistickej spoločnosti boli podobné názvy dôsledne vymazané. Napríklad Jur pri Bratislave bol na Svätý Jur spätne premenovaný až neskôr. To množstvo sakrálnych názvov bolo pre mňa inšpiráciou, dokonca som vymyslela jeden projekt pre parížske metro, ktorý sa nezrealizoval. Prijatie aj tu na Slovensku bolo rozličné a vyvolávalo množstvo emócií, veľmi protichodných. Jedna skupina ma obviňovala, že k svätým pristupujem príliš voľne, že nemôžu byť žltí, musia byť ľudskí, Panna Mária musí byť bledomodrá, musí to byť presne podľa kánonu a nedá sa s tým hýbať. Druhá strana, naopak, že ich zaujíma, že existujú príbehy, ktoré sa bežným príbehom vymykajú – to, že ten človek nikdy nebol vnútorne ohnutý, aj keď ho zlomili. Príbehy svätých sú aj príbehmi o ľudskej dôstojnosti ako takej, kde človek nie je – hoci mu to zvonku predkladajú – násilím prinútený prijať nejakú ideológiu, nejaký koncept o sebe samom či o svete, lebo vie, že má právo na svoj pohľad a vnútornú slobodu povedať nie. Aj keď je pred ním niekto veľmi mocný a aj keď ho to môže stáť život.  

90. roky boli spojené s nástupom slobody a nových možností po roku 1989. V umení sa spájajú najmä s využívaním nových médií, videoumenia a inštalácií. Vy ste ostali verná maľbe aj v dobe, ktorá jej celkom nepriala. Ako si spomínate na tieto tvorivé začiatky? 

Vždy bolo vo mne viacero protichodných prúdov a vnútorných napätí. A vždy som mala kamarátov aj mimo výtvarných kruhov, s ktorými som spolupracovala. Napríklad s hudobníkmi Martinom Burlasom, Danielom Matejom aj s literátmi, ako je Michal Habaj, Mila Haugová, Ivanom Štrpkom, Manfredom Chobotom, Norou Ružičkovou, Dušanom Grúňom, ktorí spolupracovali aj na časopise SADO. Na nich sa podieľali aj viacerí fotografi, ako sú Miro Švolík, Pavel Mára a Šymon Kliman. 

Nedávno ste zrealizovali monumentálnu inštaláciu Byť blízko (2020) v saleziánskom kostole na Trnávke, ktorá nadviazala na históriu takzvaných pôstnych plátien. Oslovili ste ľudí z miestnej komunity, aby priniesli už nepotrebné odevy bielej farby a spoločne ste ich všili do obrovskej plachty. Tá do liturgického priestoru vniesla príbehy a intimitu konkrétnych ľudí viditeľným spôsobom. Tento rozmer vystúpil do popredia počas pandémie, keď ostali kostoly zatvorené a ľudia v ňom boli sprítomnení aspoň symbolicky. 

Pôvodné pozvanie bolo nadviazať na Luminiu I (1997), inštaláciu realizovanú v trnavskej synagóge a Luminiu II (2014) pri otvorení Kunsthalle Bratislava, kde bolo maliarsky použité farebné svetlo – namaľované okná, cez ktoré preniká denné svetlo zlomené farbou a farbí všetky steny. Tie však musia byť biele a na Trnávke biela absentovala. Z toho vznikla potreba bielej, čistoty, jednoduchosti a zároveň reflexie samotnej komunity ľudí, ktorí sa tam stretávajú –tínedžeri, skauti, futbalisti, seniori, mamičky s deťmi. Každý tam prináša niečo svoje, preto sme ich požiadali, aby priniesli odevy bielej farby, ktorá odkazovala na niečo základné. Projekt bol participatívny a prizvané ženy zošili jednotlivé odevy do celku. Z tohto pozvania od mladého saleziána Michala Žáka nakoniec vznikol akoby záves, ktorý prekryl a zjednotil hlavný priestor cez dotyk konkrétnych, reálnych ľudí. Vtedy sme ešte netušili, že onedlho vtrhne do našich životov COVID-19 a toto dielo sa stane jedným zo znakov tejto doby. Nainštalovali sme ho na Popolcovú stredu a pár dní na to začal tvrdý lockdown. Ľudia, ktorí sa tam intenzívne stretávali, boli náhle separovaní. Namiesto nich tam ostali ich šaty. Stvárňovali telo cez jeho absenciu, bola to silná symbolika. Jeden salezián nemohol byť počas Bielej soboty so svojou komunitou, ale vravel mi, ako si uvedomoval, že jeho košeľa v inštalácii ho tam sprítomňovala, akoby symbolicky tam bol. Aj túto zástupnú schopnosť má umenie. Inštalácia sprítomnila celkom konkrétnych ľudí rôzneho veku s rôznymi príbehmi, ktorí spolu v tej čistej bielej vytvorili jednotu a zástupnú blízkosť v prostredí, kam osobne nemohli prísť.

Komentár Daniely Čarnej k vybranému dielu Doroty Sadovskej: Luminia I, Synagóga - Centrum súčasného umenia, Trnava, 1997. Foto: Archív autorky. Majetok autorky.

Dorota Sadovská pracuje so svetlom. Nielen s tým maliarskym, ktoré vyžaruje z jej svätcov a svätíc, ale aj s fyzikálnymi vlastnosťami svetla a jeho schopnosťou kvalitatívnej premeny priestoru a emocionálneho pôsobenia na návštevníka. Svetlo, ako symbol Boha, je rozhodujúcim faktorom každej sakrálnej architektúry, nielen gotických katedrál, kde jeho využitie dospelo k dokonalosti. Ako hlavné médium ho Dorota Sadovská zhmotnila v projekte Luminia pre trnavskú Synagógu – Centrum súčasného umenia, kde sa v rokoch 1995 – 2000 konal unikátny cyklus výstav iniciovaných Janou Geržovou, pod názvom Pamäť miesta, (zmapovaný je aj knižne). Autori tu realizovali miestne špecifické (site-specific) diela, reagujúce na genia loci a historické kontexty sakrálneho priestoru s jedinečnou atmosférou. Dorota Sadovská pozmenila farebnú atmosféru v interiéri synagógy jednoduchým gestom: okná zatrela transparentnými farbami v troch základných tónoch: červenej, modrej a žltej, vychádzajúcich aj zo psychologického pôsobenia farieb. Červené svetlo v prízemí budovy, tradične vyhradené mužom, nieslo symboliku energie a bolesti života, poschodie s balkónmi, vyhradené ženám, modrým svetlom vyjadrovalo atmosféru kontemplatívnosti. Nedostupné časti architektúry a hviezdicová rozeta v žltej farebnosti, symbolizovali najvyššie duchovné hodnoty prenikajúce do nižších sfér priestoru (a života). V noci zvnútra nasvietený priestor vyžaroval symbolické svetlo aj do okolia, s tušením tajomstva, ukrývajúceho sa vo vnútri. Inštalácia, ktorú bolo možné vidieť iba počas jej trvania, nám pripomína potrebu nenechať si ujsť príležitosť vnímať umenie naživo, „tu a teraz“, a nespoliehať sa na jeho dostupnosť vo forme fotografií či virtuálnych prehliadok. Tie totiž nikdy nedokážu sprostredkovať jedinečnosť zážitku, ktoré sa v našich životoch môžu zapísať do kategórie neopakovateľných.