Spory sa týkajú aj priorít – poľnohospodárstva, regionálneho rozvoja, obrany, konkurencieschopnosti či medzinárodných záväzkov.
Pozornosť púta najmä navrhovaný nástroj Globálna Európa, ktorý má financovať rozvojovú spoluprácu, humanitárnu pomoc a medzinárodné partnerstvá. Komisia naň navrhla 200 miliárd eur na sedem rokov vrátane rezervy na nové krízy vo výške 15 miliárd eur.
Migrácia, obrana, hospodárska bezpečnosť a medzinárodný rozvoj tak čoraz viac súťažia o peniaze s tradičnými politikami. Ešte dôležitejšou otázkou môže byť, odkiaľ chce Brusel tieto peniaze získať.
Hľadanie nových príjmov
Aj rozpočet blížiaci sa k dvom biliónom eur na sedem rokov je v porovnaní s výdavkami členských štátov malý. Návrh Komisie predstavuje približne 1,26 percenta HND Únie, zatiaľ čo verejné výdavky v mnohých krajinách dosahujú 40 až 50 percent HDP.
Práve obmedzená fiškálna úloha Bruselu vysvetľuje, prečo väčší rozpočet naráža na odpor vlád, ktoré ho z veľkej časti financujú.
Komisia preto navrhla nové zdroje príjmov, takzvané vlastné zdroje, ktoré by mali znížiť závislosť od priamych príspevkov členských štátov.
Najväčším príjmom je dnes príspevok vypočítaný podľa HND každej krajiny. Dopĺňajú ho clá, zdroj založený na DPH a odvod z nerecyklovaného plastového obalového odpadu. Príspevok podľa HND zároveň funguje ako vyrovnávací mechanizmus: čím väčšiu časť výdavkov nepokryjú ostatné príjmy, tým väčšie nároky vznikajú na národné rozpočty.
Na roky 2028 až 2034 preto Brusel navrhol päť nových zdrojov: podiel z príjmov systému obchodovania s emisiami, príjmy z mechanizmu uhlíkovej kompenzácie na hraniciach (CBAM), odvod založený na množstve nevyzbieraného elektronického odpadu, zdroj odvodený od spotrebných daní z tabaku a ročný príspevok veľkých spoločností pôsobiacich v EÚ.
Komisia odhaduje, že nové zdroje spolu s úpravami existujúcich zdrojov by mohli priniesť 58,2 miliardy eur ročne v cenách roku 2025. Časť by sa použila na splácanie dlhu súvisiaceho s pandemickým programom obnovy.
Brusel by tým síce nezískal všeobecnú právomoc priamo zdaňovať jednotlivcov, no Únia by sa posunula k väčšej finančnej autonómii. Niektoré príjmy by sa presmerovali z existujúcich zdrojov, ďalšie by vznikli podľa spoločných európskych pravidiel.
Európsky parlament už dlho podporuje nové vlastné zdroje vrátane možných odvodov z digitálnych služieb.
Existuje však zásadné obmedzenie. Nové vlastné zdroje nemožno zaviesť iba parlamentnou väčšinou. Vyžadujú jednomyseľný súhlas členských štátov a následné schválenie v súlade s ich vnútroštátnymi požiadavkami. Spor o peniaze je preto zároveň sporom o národnú suverenitu.
Problém dane z finančných transakcií
Jedným z návrhov, o ktorých sa diskutovalo už v minulosti, je daň z finančných transakcií. Rôzne jej formy existujú napríklad vo Francúzsku, Taliansku a Spojenom kráľovstve.
V roku 2011 Komisia navrhla celoúnijnú daň, ktorá mohla podľa jej vtedajšieho odhadu priniesť až 57 miliárd eur ročne. Návrh však nezískal potrebnú jednomyseľnú podporu a ani neskoršie pokusy menšej skupiny štátov neviedli k spoločnému systému.
Takáto daň môže mať dva ciele: prinášať príjmy a obmedzovať určité formy obchodovania, najmä krátkodobé špekulácie. Problémom je, že čím účinnejšie obmedzí transakcie, tým viac môže sama zmenšovať svoju daňovú základňu.
Americká Tax Foundation v štúdii z roku 2020 dospela k záveru, že široko nastavená transakčná daň môže zvýšiť náklady na obchodovanie, znížiť počet transakcií a stlačiť ceny aktív.
Daň môže zároveň sťažiť investorom pravidelné vyvažovanie portfólií a riadenie rizika. Finančné inštitúcie môžu obmedziť obchodovanie alebo presunúť transakcie k iným nástrojom či do jurisdikcií s nižším zdanením. Skutočné výnosy dane by preto mohli výrazne zaostať za prvotnými odhadmi.
To neznamená, že každý pokles obchodovania je škodlivý. Časť špekulatívnej aktivity môže mať malý hospodársky úžitok. Odhad Komisie z roku 2011 však nemožno považovať za spoľahlivý ukazovateľ potenciálneho výnosu takejto dane v súčasnosti.
Daň z finančných transakcií navyše nepatrí medzi päť vlastných zdrojov navrhovaných na roky 2028 až 2034. Je skôr príkladom problémov, ktoré sprevádzajú snahu vytvoriť významnejší nezávislý zdroj príjmov EÚ.
Dokáže sa Brusel vyhnúť konfliktu s členmi?
Najvýnosnejšie dane – z príjmov, firemných ziskov či spotreby – už tvoria základ národných rozpočtov. Výraznejší nárok EÚ na tieto príjmy preto môže vytvárať konkurenciu medzi Bruselom a členskými štátmi.
Predseda Európskej rady António Costa argumentoval, že nové európske príjmy by nemali vytvárať dodatočný tlak na národné financie.
To je však ťažké dosiahnuť. Ekonomické bremeno každej dane alebo odvodu napokon musí niesť podnik, spotrebiteľ, investor alebo verejný rozpočet.
Navrhovaný firemný zdroj to dobre ilustruje. Veľké spoločnosti by platili ročné príspevky podľa výšky obratu, čo by zvýšilo ich náklady. Podobne aj príjmy z obchodovania s emisiami nemožno úplne oddeliť od hospodárskych nákladov, keďže cena uhlíka ovplyvňuje výrobné náklady aj ceny pre spotrebiteľov.
Otázkou teda nie je iba to, či Brusel dokáže nájsť nové zdroje príjmov, ale aj to, či nimi dokáže financovať vyššie výdavky bez toho, aby sa zvýšili náklady alebo politický odpor v iných oblastiach.
Otázka fiškálnej únie
Za rokovaniami o rozpočte sa skrýva širšia otázka: mala by mať menová únia aj spoločnú fiškálnu autoritu?
Ekonómovia o tom diskutujú desaťročia. Práca Roberta Mundella z roku 1961 o optimálnych menových oblastiach vytvorila rámec na posudzovanie podmienok, za ktorých môžu krajiny úspešne používať spoločnú menu.
Debatu oživila kríza eurozóny. Americký ekonóm Paul Krugman vo svojej štúdii Revenge of the Optimum Currency Area z roku 2013 tvrdil, že problémy eurozóny čiastočne súvisia s jej obmedzenou fiškálnou integráciou a nedostatkom spoločných mechanizmov tlmiacich hospodárske šoky.
Porovnával ju so Spojenými štátmi, kde federálne výdavky, poistenie vkladov a ďalšie mechanizmy pomáhajú zmierňovať rozdielne dopady kríz na jednotlivé štáty.
Tento argument však nemožno jednoducho preniesť na súčasný rozpočet EÚ. Aj keby rozpočet predstavoval 1,26 percenta HND, zostal by veľmi malý v porovnaní s národnými rozpočtami a ponúkal by len obmedzené možnosti makroekonomickej stabilizácie.
Samotná zmena spôsobu financovania Bruselu by nevytvorila fiškálnu autoritu schopnú čeliť veľkým recesiám či nerovnováham v eurozóne. To by si vyžadovalo oveľa širšiu debatu o výdavkoch, transferoch, spoločnom zadlžovaní a rozdelení právomocí medzi EÚ a členské štáty.
Navyše EÚ a eurozóna nie sú totožné. Niektoré členské štáty si ponechávajú vlastné meny, takže argumenty za stabilizačný mechanizmus eurozóny sa líšia od argumentov za väčší rozpočet celej Únie.
Súčasné návrhy preto primárne nesmerujú k vytvoreniu plnohodnotnej fiškálnej únie. Majú financovať priority EÚ, znižovať tlak na národné príspevky a pomôcť splácať pandemický dlh.
Budúci rozpočet tak môže byť ďalším krokom k fiškálnej integrácii, no bez vyriešenia hlbších problémov eurozóny.
Skôr ako však Brusel rozšíri svoju finančnú autonómiu, musí presvedčiť členské štáty, že nové pravidlá neoslabia ich vlastné daňové základy, rozpočty ani politickú autoritu.
A to môže byť napokon ťažšie, než dohodnúť sa na tom, ako peniaze minúť.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
