Miloval som tie večery. Hlavne počas pandémie, keď bol pohyb obmedzený. Každý večer som bral do rúk ruženec a vyšiel von modliť sa, obchádzajúc náš kostol. Myseľ sa upokojovala, doznieval v nej končiaci sa deň. Objímal som všetkých a všetko v desiatkoch ruženca. Modlil som sa desiatky, nerátajúc ich. Spomínal som, ďakoval, prosil, odprosoval, opakujúc v duchu Zdravas Mária... Náš kostol je na kopci neďaleko centra mesta, a tak som sa díval na Ľvov podo mnou. Svietiaci tisícami svetiel, za ktorými sa ukrývali životné príbehy.
A vždy som niekoho stretol, spoznal. Každý deň iných ľudí.
Modliac sa ruženec, videl som, ako ku krížu pri kostole takmer každý večer prichádza muž stredného veku, sníma čiapku, skloní hlavu a v tichosti sa modlí. Potom sa rukou jemne dotkne kríža, prežehná sa a ticho odchádza. Takmer každý deň ten istý rituál, ten istý muž, tá istá zbožnosť.
Na druhej strane kostola stretávam otecka s malým synom v kočíku. Krúži dookola kostola tak isto ako ja. Ja s ružencom, on s kočíkom. Ja s modlitbou, on s dieťaťom. Po niekoľkých dňoch som sa odvážil jemne sa mu prihovoriť. Oči sa stretávajú v úsmeve. Áno, prichádza sem takmer každý deň, lebo syn zaspáva neskoro, a tak sa s ním prechádza a spája život s modlitbou. Bývajú neďaleko, sú naši farníci. Pozná ma z kostola. Má strach, čo bude ďalej. Mladá rodinka, zodpovednosť, výchova...
