Dovoľte mi položiť otázku: Aké idey inšpirujú nespokojnosť občanov, ktorým prekážajú obmedzenia ich práv počas koronakrizy? Povedal by som, že skôr liberálne než totalitné, len na okraj dodám, že fašisti nie sú nadšenci individuálnych slobôd. A ako sa v protestoch prejavil nacionalizmus? Nijako. Táto téma je úplne mimo boja proti vládnym opatreniam. Takže nemáme tu ani jeden povinný rys fašizmu.

Iste, politici a novinári mali na mysli iba to, že účastníci protestov patria do strany, ktorú hodnotia ako fašistickú a ktorej predseda bol nedávno (zatiaľ neprávoplatne) odsúdený za používanie neonacistickej symboliky. Ak však zostaneme pritom, čo sa odohrávalo na bratislavskom námestí, znamenalo by to, že títo „fašisti“, sa postavili proti svojej vlastnej ideológii a postojom a presadzovali skôr libertariánske poňatie ľudských práv. Skoro ako Antifa.

Stáva sa, že nálepkou fašizmu sa rýchlo označí niekto, kto si to nezaslúžili. Dnes sa to deje ľahšie než v minulosti.                    

Začiatkom 90. rokov som sa v Moskve v parlamente osobne stretol s Jörgom Haiderom (1950-2008), rakúskym politikom a predsedom Slobodnej strany Rakúska FPÖ. V tom čase sa o ňom v Rusku vedelo len málo.

Neskôr som o tom stretnutí povedal priateľovi z Rakúska, ktorý patril do vedenia tamojšej sociálnodemokratickej strany SPÖ. Viditeľne ho striaslo, rozhliadol sa okolo a s dramatickým tónom ale tichým šeptom mi povedal: „Už nikdy nikomu nepovedz, že si sa stretol s Haiderom. To je ten najhorší fašista!“

Bol z toho šokovaný. V Rusku je pritom označenie z fašizmu zvlášť hrozné. Neskôr, ako vieme, kvôli účasti FPÖ v rakúskej vláde, vyhlásila Európska únia bojkot Rakúska. Pretože Haider a jeho strana boli považovaní za neonacistov a fašistov.

Ale čas plynul a už za osem mesiacov bol tento bojkot zrušený. FPÖ prešla následne rozdelením a zmenami. Haider založil novú stranu, Alianciu za budúcnosť Rakúska BZÖ, ktorá tiež mala svoje úspechy a neúspechy. Haider však stále budil pozornosť a bol v centre rakúskej politickej scény. Okrem toho bol dlhoročným korutánskym hajtmanom, čo je jedna z najviac multinárodných častí Rakúska. Bol som tam často, nikde som nezaznamenal žiadne známky nacizmu alebo totality.

Haider zomrel predčasne pri autonehode. Jeho strana BZÖ sa podieľa na rakúskej a európskej politike, od roku 2015 je členom frakcie Európa národov. Liberáli a ľavičiari kritizujú jej postoje, ale všetko je v rámcoch normálnej ideologickej a politickej diskusie, veľmi podobnej tej, ktorá kontinuálne trvá medzi ľavicou a liberálmi.

Prečo to spomínam? Myslím, že ten príklad o niečom učí. Neponáhľajte sa označovať politických oponentov za fašistov. Politické organizmy, ako strany a hnutia, sa vedia adaptovať k prostrediu, podobne ako to robia živé bytosti. Prispôsobujú sa im aj spoluobčania, postupne ich začínajú vnímať ako organickú časť verejného života. Stačí, že vidia, že sa správajú civilizovane, logicky a predvídateľne.

Asi v každom štáte sú vlastenci, ktorí preferujúci svoju krajinu, jej prírodu, ľud a jazyk nad iné. Prečo by nemohli vytvoriť alebo podporovať stranu, ktorá za svoju prioritu považuje starostlivosť o vlasť? To nie je žiadny fašizmus.

V každom štáte je aj dosť priaznivcov silnejšej moci, prísnejšie kontrolujúcej spoločnosť a trestajúcej porušenia zákonov a iných predpisov. Ani to ešte nie je fašizmus ani totalita. Iba kontroverzný, ale stále prijateľný pohľad na organizáciu spoločnosti.  

V každom štáte sú obyvatelia, ktorým sa nepáči neobmedzená migrácia. Keby nemali stranu presadzujúcu túto tému v rámcoch demokratických procedúr, ich nespokojnosť  by sa prejavovala v nelegálnych akciách. Keď takú stranu majú, bude zastupovať ich záujmy, a to im stačí. Ani to nie je fašizmus.

V každom štáte občania odlišne pozerajú na svoje vlastné dejiny. Keď sa u nás niekomu páči obdobie prvej Slovenskej republiky, nerobí to z neho hneď fašistu. Skôr by som povedal, že totalite je bližšia snaha niektorých (nielen) európskych orgánov určiť legislatívou to „správne“ hodnotenie historických udalostí a súčasne trestať iné názory. Je to oveľa bližšie totalite ako variabilita pohľadov na historický príbeh.

Tým, že sa pojem fašizmus často opakuje, devalvuje sa. Už neznie tak hrozne ako v minulosti, ľudia si naň zvykli. Obávam sa, že to môže mať aj vedľajšie účinky.

Lev Tolstoj kedysi napísal bájku Klamár, bola o chlapcovi, ktorý pásol ovce. Keď sa nudil, kričal: „Pomóc! Vlci!“ Dospelí pribehli, nevideli žiadnych vlkov a nadávali chlapcovi, ale ten sa tým bavil a za nejaký čas to znovu opakoval. Jedného dňa sa vlci naozaj zjavili. Chlapček zase zakričal, no tentoraz mu už nikto neprišiel pomôcť. Nebudem podrobne rozpisovať čo nasledovalo.

Len sa obávam, že keď raz naozaj vznikne reálne fašistické ohrozenie, nepodarí sa nám ho ani správne diagnostikovať, ani mobilizovať proti nemu verejnosť už unavenú falošnými alarmami.