Odpovede k celej problematike však poskytol advokát Peter Kubina, ktorý sa vyjadril k zaslaným otázkam denníka Štandard. Advokát zastupuje jedenásť chránených oznamovateľov, z ktorých traja už odišli z polície.

Advokát vysvetľuje, prečo nemohli čurillovci zistenia vyšetrovať

Kubina odmieta argument, že policajti majú trestnú činnosť vyšetrovať, nie oznamovať, a preto nemôžu dostať ochranu. Podľa neho ide o dezinterpretáciu, pretože „ak je policajt svedkom trestnej činnosti namierenej proti nemu (napríklad útok na verejného činiteľa), takýto skutok daný policajt nesmie vyšetrovať, pretože je zaujatý pre pomer k veci a má postavenie svedka poškodeného. V takejto situácii je preto policajt svedkom a oznamovateľom ako každá iná fyzická osoba“.

Na otázku, čo bolo obsahom oznámení jednotlivých policajtov, advokát uviedol, že „každý z nich oznamoval skutočnosti, ktoré sa dozvedel pri svojej služobnej činnosti, pričom nie je možné vylúčiť, že niektoré osoby oznámili aj totožné skutočnosti“. Za podstatné však považuje, že informácie získali samostatne a nemohli ich sami vyšetrovať.

Štandard poukázal na mimoriadne krátke obdobie, počas ktorého policajti podali totožné oznámenia o skutočnostiach v kauze Rozuzlenie a následne získali ochranu. Túto okolnosť potvrdil bývalý prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Matúš Harkabus, ktorý ochranu udeľoval.

Ako mohli toľkí policajti nezávisle od seba získať totožné informácie o vlastnej diskreditácii, a to bez spolupráce na rovnakej veci, doposiaľ nevedno. Zvláštna je aj skutočnosť, že údajne všetci nezávisle od seba išli tieto skutočnosti nahlásiť v rovnakom období a získali ochranu.

Problém s nahlasovaním osôb mimo pracovného vzťahu

Upozornili sme aj na absenciu pracovnoprávneho alebo obdobného vzťahu medzi oznamovateľmi a osobami, ktorých sa oznámenia týkali. Takýto vzťah podľa výkladu prezentovaného v článkoch vyžadujú zákon a judikatúra.

V kauze stíhali vtedajšieho šéfa SIS Michala Aláča, jeho predchodcu Vladimíra Pčolinského, riaditeľa Národného bezpečnostného úradu (NBÚ) Romana Konečného či podnikateľa Petra Košča – teda ľudí, ktorí nemali žiadnu právomoc nad chránenými oznamovateľmi. Vyšetrovanie ani v jednom prípade nepreukázalo tvrdenia čurillovcov.

Na našu otázku, proti komu oznámenia smerovali a aký vzťah mali oznamovatelia k týmto osobám, Kubina odpovedal, že „oznamovatelia boli (a väčšina z nich dodnes je) v pracovnoprávnom či služobnom pomere k Policajnému zboru, teda k Ministerstvu vnútra SR“.

Oznámenia podľa advokáta smerovali proti osobám, ktoré „údajne marili vyšetrovania a diskreditovali konkrétne osoby vrátane jeho klientov, aj proti osobám, ktoré sa pripravovali na prevzatie politickej kontroly nad ministerstvom vnútra po voľbách v roku 2023 a vo verejnom priestore sa pravidelne a dlhodobo vyhrážali oznamovateľom. Nešlo teda v danom čase o priamych či nepriamych nadriadených oznamovateľov, takú podmienku však zákon nepozná“.

Kubina má pravdu, že zákon výslovne nevyžaduje nahlasovanie nadriadených. V úvodnom paragrafe však upravuje podmienky „poskytovania ochrany osobám v pracovnoprávnom vzťahu alebo v inom obdobnom vzťahu“ a s týmto pomerom pracuje aj v ďalších ustanoveniach.

Logika ochrany pred postihom zamestnávateľa predpokladá súvislosť medzi oznámením a možným zásahom do zamestnania. Ak oznamovateľ nahlasuje úplne inú osobu bez vplyvu na jeho pracovné postavenie, dôvod takejto ochrany chýba. Tento záver podporujú dôvodová správa aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave pod spisovou značkou 8CoPr/14/2023.

Podľa Kubinu však takýto výklad nemá oporu v zákone a odporuje jeho účelu. Ako príklad uvádza oznámenie nezákonného konania blízkej osoby nadriadeného, za ktorú sa nadriadený postaví a oznamovateľa postihne nejakou sankciou.

Zákon má podľa advokáta chrániť každého, kto v práci získa informáciu o protispoločenskej činnosti, ak jej oznámenie môže ovplyvniť jeho pracovné postavenie.

Za jedinú zákonnú podmienku považuje to, že „oznámenie sa musí týkať skutočností, o ktorých sa oznamovateľ dozvedel v súvislosti s pracovnoprávnym alebo služobným vzťahom oznamovateľa“. Čurillovci ju podľa neho splnili oznámením skutočností, ktoré zistili ako policajti a ktoré vraj predstavovali odvetu za ich prácu.

Problémom zostáva, že stíhaným osobám v kauze Rozuzlenie nikto nepreukázal vplyv na nadriadených čurillovcov. Ak by stačilo nahlásiť kohokoľvek a tvrdiť, že môže mať neurčitý vzťah k zamestnávateľovi, ochranu by mohol získať vždy a každý.

Ochrana bez odôvodnenia bola udelená aj Diane Santusovej

Kubina tak ocenil rozhodnutie prokurátora Matúša Harkabusa udeliť ochranu aj zmenu jeho pôvodného názoru o potrebe pracovnoprávneho vzťahu, ktorý pri oznámených skutočnostiach chýbal.

Advokát vyzdvihol odôvodnenie rozhodnutia a porovnal ho s opatrením, ktorým prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave udelil ochranu Diane Santusovej bez odôvodnenia. Podľa Kubinu sa v jej prípade „nikto nezamýšľal ani nad opodstatnenosťou, pravdivosťou či vierohodnosťou ňou oznámených skutočností ani nad ich súvislosťou s jej služobným pomerom“.

Dezinterpretáciu vidí Kubina aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR, podľa ktorého zo zákona nemožno vyvodiť, že ho zákonodarca prijal na ochranu trestne stíhaných osôb. Tvrdí, že trestné stíhanie nevylučuje získanie ochrany ani neznamená, že má byť „slabšia“ oproti ochrane iných oznamovateľov.

Pri skúmaní vierohodnosti oznámení čurillovcov sa ich advokát nevedel vyjadriť, či došlo ku skúmaniu zo strany prokuratúry. Podľa jeho názoru však vierohodnosť bola podporená vtedajšou dôkaznou situáciou, konkrétne vznesením obvinení konkrétnym osobám v kauze Rozuzlenie.

Rozuzlenie zastavili zaujatý vyšetrovateľ a prokurátorka

Ani zastavenie stíhania v celej kauze podľa Kubinu neznamená, že čurillovci klamali. Znamená iba to, že vyšetrovanie ich tvrdenia nepreukázalo, pričom dobrú vieru pri oznámení zákon predpokladá. Ak by im príslušné orgány preukázali klamstvo, ochranu by im odňali.

Zastavenie tejto kauzy vníma ako „dôsledok záujmu konajúceho vyšetrovateľa a aktuálnej dozorovej prokurátorky na tom, aby sa práve takto skončilo“.

O vyšetrovateľovi uviedol, že „je verejne známe, že je aktívnym politikom za stranu Smer. O dozorovej prokurátorke je zasa verejne známe, že jej nedávno odňali všetky spisy, v ktorých boli obvinení alebo podozriví čurillovci, k čomu došlo po podaní návrhu na odňatie zo strany Čurillu po tom, ako táto prokurátorka zaujato postupovala v kauze známej ako Kajúcnik“.

Tento názor advokát prezentoval aj v statuse na sociálnej sieti.

Žiaden z Kubinových klientov podľa advokáta neuvažoval o vzdaní sa ochrany, pretože ich stále chráni pred zásahmi ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka a ďalších nadriadených.

Kubina pripomenul „priebežné výhry vo všetkých súdnych sporoch súvisiace s ochranou“ a „ignoráciu zákonných povinnosti ministra vnútra, čo môže mať finančné a prípadne trestnoprávne následky“.

K ochrane a jej zákonnej trojročnej lehote advokát dodal, že „ak by v prípade nepreukázania oznámenej trestnej činnosti mal byť oznamovateľ sankcionovaný okamžitou stratou ochrany, išlo by o neprípustné prenášanie dôkazného bremena v trestnom konaní z orgánov činných v trestnom konaní na fyzickú osobu – oznamovateľa“.

Od oznamovateľa podľa jeho slov nemožno žiadať, aby „nahrádzal činnosť vyšetrovacích orgánov a znášal dôsledky ich subjektívnej neschopnosti či objektívnej nemožnosti preukázať trestnú činnosť“. O ochranu môže oznamovateľ podľa názoru advokáta prísť predčasne iba vtedy, ak mu preukážu vedomé klamstvo o podstatných skutočnostiach.

Rôzne pohľady prispievajú k lepšiemu pochopeniu problematiky

Advokát teda považuje ochranu čurillovcov za dôvodnú a zákonnú. Jeho klienti podľa neho oznamovali skutočnosti v dobrej viere a vyšetrovanie kauzy Rozuzlenie ovplyvnila zaujatosť orgánov činných v trestnom konaní.

Celá kauza ešte nie je právoplatne uzavretá a pri jej skončení sa snáď verejnosť dozvie aj konkrétne dôvody jej zastavenia.

Kubina má pravdu pri obhajobnom výklade zákona o ochrane oznamovateľov s tým, že špecificky neukladá podmienku nahlasovania nadriadených. Rovnako možno prisvedčiť aj tvrdeniam o zjavnej snahe postihovať čurillovcov zo strany nadriadených a zákonným predpokladom trvania ich ochrany či prezumpcie dobrej viery.

Oceniť treba aj to, že advokát má snahu vysvetľovať verejnosti svoje stanovisko k celej problematike, aby si tak ľudia mohli vytvoriť názor podľa rôznych uhlov pohľadu. To je podstata objektívneho informovania.

V celom prípade však stále ostávajú nezodpovedané otázky, ktoré načrtol denník Štandard.

Nejde len o okolnosti udelenej ochrany, ale aj o skutočnosť, že čurillovci sú momentálne obvinení v dvoch samostatných kauzách – Kajúcnik a Technický spis č. 80. A práve podozrenia z trestnej činnosti sú dôvodom ich odstavenia z policajnej práce a mnohých súdnych sporov.

V každom prípade možno tvrdiť, že udelená ochrana čurillovcom ukázala právne slabiny a nejasnosti celého inštitútu, ktoré by bolo potrebné z dôvodu zachovania právnej istoty a účelu ochrany v budúcnosti vyriešiť.