Za týchto realistov, ktorí lobujú za zachovanie ruských komodít v Európskej únii, sa už dlhšie pasujú aj premiéri Slovenska a Maďarska.

Otázku, či to robia s cieľom vytĺkať politický kapitál alebo nezištne zo štátnických dôvodov, nateraz nechajme bokom. Pretože hoci sa dá o pohnútkach Orbána aj Fica pochybovať, ukazuje sa, že v energetickej oblasti boli podstatne prezieravejší než európske „elity“.

Rusko strata kupcov bolí, ale bohatstvo vie predať inde

Na jednej strane sa ukazuje, že Rusko ani po štyroch rokoch vojny a dvadsiatich balíkoch sankcií a početných embargách nestratilo schopnosť viesť vojnu.

Sankcie istým spôsobom hryzú a dlhodobý výhľad pre tamojšiu ekonomiku nie je vôbec ružový, no základný cieľ nenaplnili. Vojna aj po štyroch rokoch pokračuje a Moskva takmer všetok vývoz dokázala presmerovať inde.

Komodity predáva so zľavou oproti cene na globálnom trhu, no o jej výške možno iba špekulovať. Hoci niektoré odhady hovoria až o tridsiatich dolároch, realita bude o niečo striedmejšia, keďže Rusi namiesto plnej ceny za komoditu rôznymi spôsobmi nafukujú iné poplatky.

Odkázaní na jednu rúru

Európa medzitým čelila tvrdej energetickej kríze, ktorú spočiatku spôsobila neistota z energetickej bezpečnosti, keďže kontinent bol od Ruska závislý. Istý odklon bol teda zo strategického hľadiska logický, no to, čo sa deje v súčasnosti, už diverzifikáciu dodávateľov vôbec nepripomína.

Východ Európskej únie bol kedysi na začiatku ropných aj plynových rúr. Po zrušení posledných trás z Ruska bude na chvoste. Obavy Maďarska aj Slovenska treba chápať aj v tomto kontexte.

Nejde len o samotnú cenu ruskej komodity, ktorá je na trhu dlhodobo o niečo lacnejšia, či o to, že krajiny za tranzit doposiaľ inkasovali poplatky, a odteraz ich budú musieť platiť. Problém spočíva aj v tom, že prepravných trás je málo a Maďarsko a Slovensko budú v čase krízy odkázané na solidaritu ostatných. A na to, koľko si za ňu potom rozkážu zaplatiť.

Do tejto pozície sa nechce dostať nikto.

V prípade ropy dokáže nahradiť Družbu v podstate len jediný ropovod – Adria, ktorá vedie z chorvátskeho prístavu Omišalj do Maďarska a na Slovensko.

Kapacitne by podľa tvrdení chorvátskej strany stačila. Ročne vraj dokáže prepraviť až okolo 14 miliónov ton ropy, čo zhruba pokrýva potreby oboch štátov. Háčik tkvie v tom, že nikdy na plnú kapacitu nebežala – Adria prepravila za rok maximálne dva milióny ton. A testovania plnej prevádzky nedopadli príliš dobre. Maďarská rafinéria MOL aj jej slovenská dcéra Slovnaft preto dlhodobo komunikujú, že nejde o spoľahlivú a nateraz ani plnohodnotnú alternatívu k Družbe.

Spor medzi obomi stranami v tom, čo ropovod zvládne, by malo ukončiť nové testovanie s nezávislými pozorovateľmi aj zo strany Európskej komisie.

Bratislava by ešte vedela teoreticky využiť reverzný tok ropovodu Družba z Českej republiky. Ten je však napojený na rúry z Nemecka, ktoré kapacitne postačujú len na zásobovanie Česka. Samotná možnosť reverzného toku by si vyžadovala značné investície a mesiace čakania na realizáciu úprav. Ide tak skôr o zanedbateľnú doplnkovú alternatívu.

V týchto širších súvislostiach potom nie je až také prekvapivé, že Orbán a Fico robia cirkus pri totálnej stopke pre ruskú ropu, ako aj pri nedávnom zastavení dodávok cez Družbu. Najmä ak existuje celkom zásadné podozrenie, že Kyjev opätovné spustenie tokov zdržiava zámerne.

Ukrajinskí lídri totiž komunikujú, že za narušenie dodávok môže útok z 27. januára, no keď šéfka eurokomisie Ursula von der Leyenová a predseda Európskej rady António Costa počas svojej návštevy Kyjeva požiadali o prístup k ropovodu Družba, aby mohli nezávisle posúdiť jeho stav, bolo im to zamietnuté.

Pri plyne má problém aj celá Európa

Aj v prípade plynu treba oddeliť problematiku prepravných trás od dodávateľov plynu.

Čo sa týka plynovodov, situácia je pre Slovensko a Maďarsko zdanlivo o niečo lepšia ako pri rope. Existuje viacero trás, odkiaľ by plyn teoreticky vedel prichádzať, a na mnohých miestach sa kapacity rozširujú.

V prípade Slovenska plynári komunikujú, že najvhodnejšia je západná cesta z Nemecka cez Česko, no alternatívu predstavuje aj rúra z Poľska. Neruský plyn z ázijských krajín vie do regiónu prichádzať aj naďalej z juhu cez plynovod TurkStream či z terminálov v Chorvátsku. Veľké očakávania do budúcnosti sú aj od nového čiernomorského ložiska Neptun Deep v Rumunsku, ktoré je s Maďarskom takisto prepojené rúrami.

Opäť platí, že východná trasa cez Ukrajinu bola pre obe krajiny najvýhodnejšia, keďže jej kapacity sú obrovské a Rusko je flexibilný dodávateľ s veľkými voľnými kapacitami, ktoré vie uvoľniť podľa dopytu. [Plyn cez Ukrajinu netečie od januára 2026, keďže Kyjev nepredĺžil ani neuzavrel novú zmluvu o tranzite plynu. Ruský plyn prichádza do regiónu takmer výhradne cez TurkStream, pozn. red.] Krajiny aj v tomto prípade profitovali z tranzitných poplatkov, ktoré teraz budú musieť členom na západe platiť.

Samotná ruská komodita nie je omnoho lacnejšia oproti iným alternatívam. Európa však tento plyn nahrádza takmer výlučne LNG, najmä z USA. Bude to platiť aj pre Maďarsko a Slovensko – takmer všetko, čo príde odinakiaľ ako cez TurkStream, bude plyn, ktorý bol pred prepravou skvapalnený.

Vznikajú tu dva problematické body. LNG nestačí len vyťažiť a poslať rúrou. Treba rátať s nákladmi na jeho skvapalnenie, transport loďami, opätovným splynením a ďalším tranzitom do vnútrozemia.

Druhá otázka je opäť geopolitická. Európa sa totiž zo závislosti od ruského plynu dostala do područia USA, ktoré dodávajú kontinentu už okolo 60 percent skvapalneného plynu – to je viac ako štvrtina celkových potrieb. Ruský plyn už v súčasnosti v Európe tvorí len okolo 13 percent.

A Biely dom s Trumpom na čele sa neštíti použiť akúkoľvek páku na dosiahnutie svojho cieľa. Svoje o tom vie najnovšie aj Španielsko, ktoré odmietlo použiť spoločné základne s USA na útoky na Irán. Takmer okamžite ho americký prezident vydieral zastavením všetkého spoločného obchodu.

Čo je horšie, ak chce kontinent naozaj pomýšľať na odklon od všetkých dodávok ruského plynu, táto závislosť od USA sa bude skôr prehlbovať, ako znižovať. Mnoho iných realistických alternatív totiž niet – v malej miere môžu zvýšením dodávok prispieť Katar, Nigéria, Azerbajdžan či Alžírsko. Kanadský plyn by bol iba skrytý americký, vyobchodovaný, keďže na východe krajiny neexistujú žiadne terminály.

Ako na horskej dráhe

Skvapalnený plyn predstavuje pre Európu ešte jednu obrovskú nevýhodu. Je ňou volatilita cien. Zatiaľ čo pri potrubnom plyne z Ruska s cenou hýbalo len máločo a Európa bola v akejsi samostatnej bubline, skvapalnený plyn sa obchoduje na globálnom trhu, kde sa na cenovke odrazí každé jeho narušenie. Aj na druhej strane sveta.

Príkladom do výkladnej skrine je efekt aktuálnej vojny na Blízkom východe.

Teherán po útoku Spojených štátov a Izraela upozornil, že námorná cesta cez Hormuzský prieliv, kadiaľ prechádza na svetový trh z Perzského zálivu približne 20 percent skvapalneného plynu a rovnaký podiel ropy, je momentálne nebezpečná. Jeden z jeho dronov zasiahol aj zariadenie spoločnosti QatarEnergy, čo spôsobilo, že Katar zastavil výrobu skvapalneného zemného plynu.

Referenčná cena plynu na holandskej burze sa za štyri dni zdvojnásobila. Situácia sa následne mierne upokojila, keďže konflikt neeskaluje smerom k energetickej infraštruktúre. Megawatthodina plynu sa však stále hýbe okolo sumy 50 eur, čo je zhruba o 80 percent viac než pred víkendovou ofenzívou na Irán.

Pre starý kontinent je vyhliadka trvalejšej blokády Hormuzského prielivu obrovským bolehlavom. A nielen tým cenovým. Hoci odtiaľ neodoberá veľké množstvo plynu (menej ako desatinu potrieb), v čase, keď sa chce odpútať od ruskej komodity a hľadá vlastnú suverenitu zoči-voči USA, je výpadok ďalších dodávok klincom do rakvy.

A tak nemôže byť prekvapením, že po normalizácii ruského plynu v Európe už nevolajú iba Orbán s Ficom, ale diskutovať o tom chcú dokonca aj Nóri. Tamojší minister energetiky Terje Aasland jasne povedal, že „vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu“ treba „debatu (o zákaze ruského plynu) opäť oživiť“.