Náš školský zákon nesúci názov Zákon o výchove a vzdelávaní je skutočne dlhý text s veľkou náložou paragrafov, odsekov a konkrétnych bodov. Je akoby dôkazom prepracovanosti regulácií a signálom snahy mať vzdelávanie pod starostlivou štátnou kontrolou. Najnovší zákon pochádza z roku 2008, bol vraj reformný a jeho novely až do súčasnosti mali či chceli vylepšovať dizajn vzdelávacieho systému, alebo uplatňovať či meniť jeho detaily, aby sme tento systém rozvíjali a kráčali krok za krokom ku kvalitnejšiemu a modernejšiemu vzdelávaniu. Na to, či a ako sa nám to darí, má nepochybne každý svoju odpoveď.

Tá moja je, že nám to, jednoducho, nejde. A jednou z veľkých príčin je, že tento školský zákon, spolu so všetkými novelami, ktoré sa dosiaľ vykonali, vrátane tej, ktorá je v hre aj teraz, vôbec nedáva odpoveď na tie najzákladnejšie otázky. Pritom by ako spoločenská zmluva o vzdelávaní takéto odpovede mal dať.

Inak povedané, školský zákon je nastavený v úplnom nevedomí o tom, čo je vlastne vzdelávanie a k čomu má celý vzdelávací systém skutočne smerovať. Nespočetnými paragrafmi tak regulujeme obrovský moloch inštitucionálneho systému, upravujeme vzťahy jeho parciálnych súčastí a jednotlivostí, vkladáme ich do rôznych foriem a figúr, a to bez toho, aby bolo celkom jasné, aký to má zmysel, záväzný cieľ a ako má vyzerať jasný obsah. A tak systém síce formálne funguje, je regulovaný, ale čo sa má v ňom reálne odohrávať a prečo to tak má byť, ostáva v rovine čistých intuícií a prebleskuje len vďaka uchovanej kultúrnej pamäti.

Regulatívy s nulovým dopadom

Iste by sa dalo namietať, že presne tieto dôležité otázky dokáže školský zákon zodpovedať dôstojne a aj dosť podrobne, s to hneď v úvodných paragrafoch, v ktorých sú naformulované takzvané základné pojmy, princípy i ciele výchovy a vzdelávania. To sú presne tie paragrafy, ktoré prakticky nikto nečíta, lebo ich regulatívna povaha je málo inštruktívna, sú nasýtené frázovitou rétorikou. A hoci znejú silno, nemajú dokonca regulatívny vplyv ani do vnútra samého zákona. Tým sa ich formálnosť a prázdnota definitívne spečaťuje.

Autorita a konštrukcia základných téz o cieľoch a princípoch vzdelávania je v zákone taká mizerná, že nemá žiadny významný dosah na to, čo a prečo sa v školách učí a ako má vzdelávací systém zmysluplne fungovať ako systematický a hierarchicky usporiadaný celok.

Skutočne, je to také biedne, že sa tam napríklad ani v náznaku neodlišuje všeobecné a odborné vzdelávanie. Hoci sa operuje s celoživotným vzdelávaním, nič to vlastne pre vzdelávací systém neznamená. Rámec na obsah vzdelávania je naformulovaný ako nesystémová mozaika kadejakých gramotností, kompetencií, spôsobilostí, zručností, o ktorých netušíme, akým spôsobom sa môžu a majú pretaviť do vzdelávacích programov jednotlivých škôl a súčastí vzdelávacej sústavy.

Úvodné vzletné, ale prázdne paragrafy majú vo vzdelávacom systéme naozaj nulový význam. Potvrdí sa to, keď vojdeme do vnútra zákona. Ak sa pozrieme na detailnejšie vymedzenie jednotlivých súčastí vzdelávacej sústavy, napríklad tých, ktoré by mali vytvárať súdržný celok všeobecného vzdelávania, zistíme, že niet ničoho, čo by tento celok mohlo vytvárať a držať pohromade. Ciele výchovy a vzdelávania, formálne vymedzené v úvodných paragrafoch zákona, ostávajú nepovšimnuté. Nielen preto, že ich nikto neformuloval so zámerom plnenia skutočne regulačnej funkcie vo vzdelávacom systéme, ale aj preto, že sú na túto funkciu vlastne nepoužiteľné.

V školách sa nedá oprieť o zákon  

Ako teda zákon reguluje celok všeobecného vzdelávania? No, nijako. Zákon ani len nevymedzuje, čo by sme mali pod všeobecným vzdelávaním rozumieť a akoby sa vopred predpokladalo, že to vlastne všetci vieme z tradície či histórie. To je však veľmi slabý tmel, čo by mal tento systém držať pohromade, najmä keď čelíme závažnejším výzvam na zmeny všeobecného vzdelávania. V zákone ten tmel úplne chýba.

Kde to vidíme najviac? Nuž presne tam, kde sa definične vymedzujú základné články všeobecného vzdelávania: v škôlkach, základných školách a aj gymnáziách. Každý z týchto článkov si v zákone žije svoj vlastný život, akoby ani nebol súčasťou jedného vzdelávacieho systému a dohromady akoby nemali nič spoločné.

Materské školy podľa svojho definičného vymedzenia nemajú vlastne žiadny vzdelávací obsah, nijakým spôsobom nesúvisia s tým, čo deklarujú ciele výchovy a vzdelávania v úvodných pasážach zákona – tak by vzdelávací program materských škôl, aj ten štátom určený, vlastne mohol ponúknuť čokoľvek. Všetko je totiž nezáväzné a všetko je možné. Tvorcovia takéhoto programu sa nijakým spôsobom nemôžu oprieť o zákon, a tak im neostáva nič iné, len sa obrátiť na vlastný rozum a na dobré programy zo zahraničia.

To, že štát spovinnil predškolské vzdelávanie rok pred nástupom do základnej školy, ani len nepohlo so skutočnosťou, aby sme sa na túto legislatívnu mizériu pozreli, opravili ju a celkom jasne povedali, ako tento krok vyriešime na úrovni vzťahu medzi škôlkou a základnou školou.

No, to by však ani pri dobrej vôli nešlo. Lebo so základnou školou je to v zákone ešte horšie ako s materskou. Zákonným vymedzením svojej misie ostala základná škola spať v komunistických časoch, lebo táto misia je v príslušnom a dôležitom paragrafe vyjadrená mechanickým, desaťročia opakovaným preberaním zložiek komunistickej výchovy, čo si už nové generácie tvorcov a inovátorov zákona zrejme ani neuvedomili a neuvedomujú.

Tápanie ešte z čias komunizmu

Pamätám si, že už komunistickým expertom tieto zložky prekážali, lebo na ich základe nevedeli odvodiť obsah základného vzdelávania. Tí dnešní už ani len netušia, čo tie slová, ktorými sa snažia vymedziť základnú školu, vlastne znamenajú. Ešte horšie sa v tom istom paragrafe potvrdzuje, že popri zložkách komunistickej výchovy sa predsa len naznačuje práve to, čo má byť vlastným obsahom základného vzdelávania. Rezignácia na gramotnosti, kompetencie a spôsobilosti z úvodu zákona je zjavná. Vymedzené rámce obsahu vzdelávania sú také nedôsledné, že z nich, podobne ako pri materskej škole, nie je možné spoľahlivo odvodiť vzdelávací program pre základné školy.

Úplné fiasko je napríklad skutočnosť, že podľa zákonného vymedzenia základnej školy by sa v nej vôbec nemusela vyučovať matematika, zato povinný priestor by mala dostať dopravná výchova, a nikomu to neprekáža. Nikto si to ani nevšimne a tento zásadný paragraf neberie záväzne. Aj tu platí, že vzdelávací program základnej školy sa v zákone nemá obsahovo o čo oprieť, desaťročia sa vytvára z akejsi vlastnej podstaty, vžitej tradície, historickej pamäte. Niet sa čo diviť, že so základnou školou nevieme dodnes funkčne pohnúť.

Gymnáziá? V zákone si tiež žijú svoj vlastný život. V ich prípade sa zákon už ani nepokúša rámcovo nastaviť obsah, hovorí len to, že poskytujú všeobecné vzdelanie (takzvané úplné stredné), a to bez toho, aby sme sa kdekoľvek inde v zákone dozvedeli, čo sa myslí všeobecným vzdelaním. Takže aj gymnaziálne programy z obsahového hľadiska môžu vlastne ponúknuť čokoľvek, lebo nič okrem tradície a historickej pamäte o misii gymnázií nie je pre ne záväzné.

O stredných odborných školách radšej pomlčím. Zo zákona sa ich vzdelávacie programy nedajú vôbec odvodiť, pritom v skutočnosti sme stále konfrontovaní s otázkou vzťahu medzi všeobecným a odborným vzdelávaním na tomto druhu škôl, k riešeniu čoho zákon nedáva žiadnu orientačnú mapu. Nehovoriac o tom, že zákon pri definovaní stredných odborných škôl doslova klame. O strednej škole sa hovorí ako o jednom type školy, ktorý je vraj vnútorne diferencovaný. Nuž, ak by to bolo tak, potom stredné odborné školy profilované istým špecifickým spôsobom (napríklad pedagogické, elektrotechnické) sú vlastne postavené mimo zákon, lebo sú založené nie na vnútornej, ale na vonkajšej diferenciácii.

Zmenu treba komplexnú

Nuž, v našom školskom zákone sa reguluje všeličo a všelijako. Zákonne by sme napríklad mohli obhájiť to, prečo žiaci v južných okresoch Slovenska budú mať na obed viac paprikášu ako ostatní. Lebo zákon nezabúda na to, že v školských jedálňach možno „využiť receptúry charakteristické pre príslušnú územnú oblasť“. No úplne rezignuje na receptúry kvalitného vzdelávacieho menu zodpovedajúceho princípom dobrej „vzdelávacej výživy“ a nie náhodného street-foodu.

Školský zákon na Slovensku je jednoducho zlý v základoch a vo východiskách. Poukazuje na našu neschopnosť pomenovať, o čo vo vzdelávaní vôbec ide. Akékoľvek novely, aj tá súčasná s akokoľvek dobrým zámerom, nemajú šancu systémom zásadnejšie pohnúť. Lebo nie sme schopní vnímať vzdelávanie ako celok vo vzájomných súvislostiach.

A nepodarí sa nám to ani vtedy, ak by sme aj, nedajbože, výraznejšie pohli školským zákonom, o ktorom tu teraz píšem. Ten je napojený na ďalšie zákony rezortu školstva, ktoré plytkosť samého školského zákona ešte viac posilňujú a znásobujú. Zmena by mala znamenať paralelnú a systémovú úpravu celej sady týchto zákonov vo vzájomnej koordinácii. Keď však systémové chyby nie sme schopní vnímať ani vo vnútri jedného zákona, takáto komplexná zmena sa nedá vôbec očakávať, je v nedohľadne a reforma vzdelávacieho systému ostáva len nenaplniteľným snom.

Slovo zákona musí mať váhu

Na Slovensku niet ani vôle priznať, že školský zákon je v mizérii práve preto, že ignoruje veľké témy a základné pravidlá, ktoré sú na to, aby systém držali pohromade. Pre súčasnú generáciu zákonodarnej i výkonnej moci sú tieto pravidlá vlastne len frázy, taľafatky a povinné slovné jazdy, ktoré na školský systém vlastne nemajú reálny vplyv a do ich zmien sa neoplatí vôbec ísť.

Nuž, opak je pravdou. Školské zákony krajín s dobrými vzdelávacími systémami riešia namiesto detailov systém ako celok. A udávajú jasné pravidlá, ako jednotlivé prvky systému prispievajú do celku vzdelania. Zákony neobsahujú prázdne slová, jedno slovo nadväzuje na druhé a tieto slová sú voči sebe záväzné. Aby všetci vedeli čo, prečo a ako robí vzdelávací systém funkčným.

Len sám zákon zázračne nezmení kvalitu vzdelávania. Je však základom nastolenia slušnej vzdelávacej kultúry, ktorá nám úplne chýba. Trpieť budeme zrejme ešte poriadne dlho. Nič nenasvedčuje tomu, že by to malo byť inak.

Z pozície verejne angažovaného profesora pedagogiky a poradcu riaditeľky Štátneho pedagogického ústavu som podnikol všetky dostupné kroky, aby sa s týmto problémom pohlo, predložil som aj návrhy konkrétnych riešení. Neuspel som. Asi preto, že nejde o nič také, čo by malo rýchly dopad a čoho efekt by bol lapidárny a dostatočne lesklý. Hoci som rád, že posledná navrhovaná novela prináša pár užitočných noviniek, považujem ich za nepostačujúce, aby sme mali záruku na dobrý reštart.