Na vlastné oči som videl jazvy od mačety na ramene slovenského kňaza, ktorý roky strávil na misiách v Oceánii. Stretol som kňaza, ktorý bol súčasťou posádky zostreleného vojenského vrtuľníka. Poznám kňazov misionárov, ktorých misia v náročných podmienkach totálne zničila. Každý z nich však vie, že jeho práca nebola márna.
Spomínam si na taký obraz, keď v Južnej Amerike saleziáni ohlasovali Krista národu Šuarov. Vravelo sa, že takmer sto rokov polievali suchý peň. Až po dlhých desaťročiach sa dali pokrstiť prví domorodci. Podarilo sa to slovenským misionárom saleziánom.
Pre nás, katolíkov, sú takmer neznámi, ale pre svet veľmi veľa znamenali takzvaní moravskí bratia. To boli protestanti, ktorí išli ohlasovať evanjelium aj na miesta, kde nikto iný nevkročil. Oni boli tí, čo pokrstili Grónsko.
Niektorí moravskí bratia sa nechali dobrovoľne zavrieť do väzenia či predať do otroctva len preto, aby sa dostali na miesta, kam sa iní evanjelizátori nemali ako dostať. Založili mestá v Amerike, ktoré existujú dodnes. Napríklad aj Ján Amos Komenský patril k tomuto cirkevnému spoločenstvu.
No a potom v čítaniach rezonujú slová apoštolov Petra a Jána. Tí hovoria vzdelaným zákonníkom svojej doby, ktorí im odporúčali, aby nikde neučili v Ježišovom mene: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“
Toto je veľké odporúčanie aj pre nás. Možno máme občas zapnutú autocenzúru, aby sme sa nehlásili verejne k viere, aby sme nedráždili, aby sme nepohoršovali sekulárny svet.
Aby sme sa stiahli. Aby sme – ako sa vraví – „držali hubu a krok“. Aby sme súhlasili s bláznovstvami doby, aby sme neotravovali, nerušili, nestrápňovali sa.
Žiaľ, nie je to možné. Lebo Boha máme viac počúvať ako ľudí a rovnako ako Peter a Ján „nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
