Marko Rimanovský: V zúfalstve som sa pokúsil o samovraždu. Že žijem, nie je náhoda

Pochádzam z futbalovej rodiny. Môj otec sa profesionálne živil futbalom. Mám prvé sväté prijímanie, birmovku, no moja viera v tom čase by sa dala nazvať skôr „papierovou“. Chodil som do športovej školy a aktívne som hrával futbal. Ako trinásťročný som sa prvýkrát stretol s problémami, ako sú šikana a depresia. Obrátenie som zažil, keď som mal osemnásť.

Povedal si niekomu o svojich problémoch?

Nie, iba som to v sebe dusil. Keď som sa prvýkrát stretol s niečím takýmto vážnym, ako bola šikana, cítil som zúfalstvo... Bol to však dôvod, prečo som začal vyhľadávať vieru, modlitbu a rozhovory s Bohom. Keď som raz prišiel domov zo školy, sadol som si v kuchyni na stoličku a začal som sa modliť: „Pane Ježišu, už ma nebaví takýto život. Ak naozaj existuješ, daj sa mi nájsť. Veď ty dobre vidíš, že môj život je plný súženia. Chcem ťa spoznávať a byť naplnený Duchom Svätým.“

Zmenilo sa niečo po tejto úprimnej modlitbe?

Prvýkrát vo svojom živote som pocítil nadšenie a túžbu ísť do kostola. Bol to úplne zvláštny pocit. Sadol som si do kostolnej lavice a cítil som sa tam veľmi príjemne. Počúval som kázeň a celé ma to oslovovalo, tak som do kostola začal chodievať častejšie. Asi tak po dvoch týždňoch som sa odvážil vojsť do sakristie a spýtal som sa, či môžem miništrovať. Takto sa začala nová etapa môjho života, hoci ma stále zväzovala moja minulosť.

Približne po mesiaci prišla do kostola hrať gospelová kapela. Pozeral som na ľudí, ako dvíhali ruky k nebu, a nechápal som, čo sa deje. Pomyslel som si, či sú normálni. Zároveň to bol prvý moment, keď sa ma Boh dotkol – vo svojom srdci som pocítil úžasný pocit a uvedomil som si, že Ježiš zomrel aj za mňa, za moje hriechy a ponúka mi večný život. Cítil som, ako je pri mne, a že ma veľmi miluje.

Pamätáš si, aké myšlienky sa ti vtedy preháňali hlavou?

Tie pocity boli vtedy silné a intenzívne, neviem to opísať slovami. Od šťastia som sa rozplakal. A plakal som dlho. Mal som v sebe veľké očakávania. Prišiel za mnou vtedy kaplán a povedal mi, že to, čo práve prežívam, nepozná každý. Že je to veľká milosť a Boží dar. 

Vráťme sa ešte na začiatok – spomenul si, že si mával depresie...

Užíval som antidepresíva, no často som ich vysadzoval, pretože som ich nechcel brať. Zašlo to až do takého stavu, že som cítil úplnú beznádej. Zdravý človek to nedokáže pochopiť. Necítil som vtedy žiadne emócie.

https://www.youtube.com/watch?v=npRm0ZLT98I&t=1s

Ako to pokračovalo?

Ocitol som sa v stave úplného zúfalstva, bez akejkoľvek nádeje... Pokúsil som sa ukončiť svoj život. Bol to najhorší pocit, aký som kedy zažil. Myslím si, že horší pocit už ani neexistuje. Nemal som žiadnu nádej, nezáležalo mi na mojich blízkych... Jednoducho som cítil iba to, že chcem odísť z tohto sveta.

Pokusy vziať si život boli dva. Som presvedčený, že to, že žijem, nemôže byť žiadna náhoda. Boh skutočne koná zázraky, uzdravuje chorých a pomáha tým, ktorí pomoc potrebujú. Verím, že aj ja som uzdravený jeho ranami. Som živým dôkazom toho, že Ježiš Kristus je Cesta, Pravda a Život. Som rád, že môžem byť jeho nástrojom a že vďaka jeho milosti môže pôsobiť aj cezo mňa.

Vnímaš túto cestu ako Boží plán?

V Biblii je jedna stať o slepcovi, v ktorej sa učeníci pýtajú Ježiša, prečo sa narodil slepý. Či je to dôsledkom toho, že zhrešili jeho rodičia, alebo zhrešil on sám. Ježiš im na to odpovedal, že nie, ale je to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky. Ďalšou odpoveďou môže byť príbeh Jóba. Ten sa nedozvedel, prečo mal taký ťažký život. No aj bez odpovede mohol pocítiť, že Boh napriek tomu veľmi požehnal jeho život. Mal znova deti, manželku a bol zdravý. Možno nie je vždy podstatné to, aby sme sa dozvedeli všetky odpovede. Sú isté tajomstvá, niečo, čo nás prevyšuje, lebo je to mimo nášho chápania.

Ako sa zmenil tvoj život po obrátení?

Dlhú dobu som bol závislý na pornografii. Mal som problémy s čistotou, ale pôstom, modlitbou a aj športom som sa naučil pozerať na dievčatá čisto. Cítil som v tom Božiu milosť, lebo s tými problémami som predtým bojoval veľmi dlho. Z ničoho nič som prestal vulgárne rozprávať. Časom som prestal piť alkohol a už som tak nevyhľadával svetské spoločenstvá. Niektoré veci boli skôr procesom a trvali určitý čas. Postupne som v tých svetských veciach pociťoval prázdnotu a prestali ma napĺňať.

Máš svoje denné rituály?

Občas som dosť lenivý alebo unavený, ale snažím sa chodiť často na sväté prijímanie. Pomáha mi tiež spoločenstvo. Za základné piliere považujem pristupovanie k sviatostiam, byť súčasťou spoločenstva, modliť a postiť sa. Nedávno som bol v Medžugorí a oslovilo ma Máriino pozvanie postiť sa každú stredu a piatok o chlebe a vode. Samozrejme, nedokáže to každý, ale je dobré uvedomovať si, že pôst je veľmi účinná zbraň proti zlu. A ruženec tiež.

Vidíš Boha v každodennosti? Ako je živý v tvojich dňoch?

Boha najviac vidím v druhých ľuďoch alebo v niektorých životných situáciách, najmä v tých problémových. Mám skúsenosť, že moja viera najviac rastie a prehlbuje sa cez utrpenie, cez strach a pochybnosti.

Ak mám byť konkrétnejší, Boha vnímam aj v tom, že mi pomáha na mojej životnej ceste. V tom, že som pocítil, aby som odišiel do Bratislavy. S vierou som si kúpil auto, že budem robiť kuriéra. Dnes sú to už dva roky a Boh to požehnal mnohonásobne.

Za posledné tri roky som sa veľmi posunul v osobnostnom rozvoji aj vo viere. Som teraz šťastný. Snažím sa rozpoznávať Božiu vôľu pre svoj život, pýtam sa, aký má Boh so mnou plán. V depresiách, čo vyústili do pokusov o samovraždu, mi totiž roky trvalo, kým som pochopil, že nie som Božou chybou. Boh mal účel pre svoje dokonalo nedokonalé dieťa. Si súčasťou Božieho plánu. Boh vyzýva každého z nás, aby sme boli Jeho rukami a nohami na zemi.