Dobrým znamením však je, že ešte stále sú v pozornosti záujmu. A nie malého. Opakovane sa totiž stretávame s tým, že vyvolávajú vášne. Predovšetkým z dvoch dôvodov. Ak autoritu uplatňujú správne, ich spravodlivý život môže byť pre niekoho výkričníkom svedomia. V opačnom prípade provokáciou. Znovu však vyvolajú istý záujem. A je to lepšie, ako by nám boli úplne ľahostajní.
S konfliktami a boľačkami našich autorít a následnou polarizáciou veriacich sa stretávame so železnou pravidelnosťou. Pozornosť vyvolá kňaz, ktorého dvaja biskupi od katedry napomenú a na druhý deň mu iní dvaja, v inej katedrále, tlieskajú. Tiež vtedy, keď sa na sociálnych sieťach kňazi navzájom urážajú kvôli pandémii alebo keď emeritný biskup, ktorý dlhodobo cíti krivdu, opakovane o nej rozpráva v médiách. Ale sú to aj naše vlastné boľačky a nepochopenia, ktoré v nás provokujú vášne súvisiace s pôsobením duchovných autorít. Súvisiace napríklad aj s postojmi pápeža, ktorý často tne do živého. Či už sa to týka potratov, ktoré opakovane nazýva úkladnou vraždou, prijímaním ľudí, na ktorých spoločnosť zabúda, alebo takých, ktorí doteraz nemali túžbu žiť podľa evanjelia. Povedzme vtedy, keď prijíma otca desiatich detí, ktoré má s deviatimi rôznymi ženami. Inokedy zase, keď niektoré témy necháva otvorené, bez vysvetlenia, čo vyvoláva negatívnu pozornosť u inej skupiny veriacich, ale aj kňazov. Nejeden Slovák si vtedy povie: „Kto sa v tom má vyznať?“
Žijeme si vlastnú pravdu
Nejednota kňazov a niekedy aj biskupov, rôzne postoje k náboženským tradíciám, dokonca odlišné postoje biskupských konferencií k otázkam súvisiacim s učením cirkvi. A do toho aj naša vlastná slabosť a neznalosť evanjelia. Výsledok? Niekedy mám pocit, že namiesto počúvania Božieho hlasu sme viac zahľadení do seba. Začíname sa správať ako sektári. Ako tí, ktorí si zobrali do hlavy, že cirkev už nie je „stĺpom a oporou pravdy“, že je potrebné si vytvoriť svoj vlastný učiteľský úrad. Vlastnú pravdu.
