Medzi obeťami boli nielen Izraelčania, ale aj ženy a muži 52 národností. Komisia uvádza, že materiál bol systematicky zaznamenávaný, kódovaný a porovnávaný v čase a na mieste.

Vyšetrovanie identifikovalo 13 opakujúcich sa foriem sexuálneho a rodovo podmieneného násilia. Zahŕňali znásilnenie a skupinové znásilnenie, sexuálne mučenie a mrzačenie, nútené obnažovanie, popravy spojené so sexuálnym násilím, posmrtné sexuálne zneužívanie a sexuálne útoky vykonávané v prítomnosti rodinných príslušníkov.

Komisia dospela k záveru, že opakovanie takýchto vzorcov poukazuje na to, že zločiny neboli izolovanými brutálnymi činmi, ale súčasťou širšej operačnej metódy používanej počas útoku a po ňom.

Uchovávanie dôkazov

Cieľom vyšetrovania bolo nielen zachovať zážitky obetí v historickom a právnom archíve, ale rovnako aj čeliť popieraniu týchto -zločinov. Komisia uviedla, že cieľom správy bolo zabezpečiť, aby sa zločiny „nepopierali, nebagatelizovali a nezabudlo sa na ne“. Elkayam-Levyová uviedla, že vyšetrovanie preukázalo, že sexuálne násilie „nebolo náhodné“, ale „systematické, úmyselné a zakotvené v samotnom útoku“.

V dôsledku toho komisia odporučila zriadiť špecializované mechanizmy stíhania trestných činov sexuálneho násilia, a to aj s cieľom podporiť medzinárodnú spoluprácu v trestnom konaní. Zdokumentované činy autori klasifikujú ako vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a genocídne činy podľa medzinárodného práva.

Popieranie sexuálneho násilia v OSN

Znásilnenia žien a zverstvá spáchané počas útoku Hamasu dodnes popierajú aj vysokopostavení politickí aktéri na celom svete, a to napriek nespočetným svedectvám očitých svedkov, fotografiám a videám, z ktorých niektoré na sociálnych sieťach hrdo zdieľali samotní páchatelia.

Izrael a Židia ako obete nezapadajú do svetonázoru tých, ktorí uprednostňujú opis židovského národa ako agresorov a okupantov. Ani najväčší masaker Židov od konca druhej svetovej vojny v týchto kruhoch nič nemení a nevedie ani k minimálnej kritike teroristických skupín, ako je Hamas.

Výroky talianskej právničky Francescy Albaneseovej zostávajú nezabudnuteľným príkladom tohto odmietania pozrieť sa realite do očí. Od roku 2022 zastáva funkciu osobitnej spravodajkyne OSN pre okupované palestínske územia.

Od 7. októbra 2023 neúnavne verejne pracovala nielen na relativizácii zverstiev, ktoré Hamas páchal na príslušníkoch jej vlastného pohlavia, ale ich aj opakovane popierala.

Na to, čo sa v ten deň stalo, boli „rôzne názory“ a „pribalili sa k tomu výmysly, ako napríklad masové znásilňovanie a iné hrôzostrašné príbehy“, povedala Albaneseová v rozhovore pre CNN podľa záznamu z výmeny názorov, ktorý rozšíril kanadský advokát Hillel Neuer. Podľa jej slov západné médiá takéto lži len opakovali a šírili. Dodala, že o masovom znásilňovaní nie je potrebné diskutovať, pretože na to neexistujú dôkazy.

Dokonca ani po tom, čo samotná OSN zverejnila v roku 2024 správu, v ktorej sa píše, že existujú „opodstatnené dôvody domnievať sa“, že počas útokov zo 7. októbra došlo na viacerých miestach k sexuálnemu násiliu súvisiacemu s konfliktom vrátane znásilnení a skupinových znásilnení, sa Albaneseová nedokázala prinútiť k tomu, aby v programe Piersa Morgana v americkej televízii uznala fakty.

V máji 2026 navyše dostala od španielskeho premiéra Pedra Sáncheza Rad za občianske zásluhy za to, čo španielska vláda označila za jej „rozsiahlu prácu pri dokumentovaní a odsudzovaní porušovania medzinárodného práva v Gaze“. Sánchez ju na slávnostnom ceremoniáli v Madride označil za „hlas, ktorý prebúdza svedomie sveta“.

Politika vymazávania

Popieranie zverstiev spáchaných na politickom oponentovi len preto, že nezapadajú do vlastného ideologického alebo politického rámca, nie je z historického hľadiska ničím novým. Vždy bolo nástrojom politickej propagandy. Odkedy však takmer každý vlastní smartfón, je pre režimy ťažšie udržať si kontrolu nad šírením záberov a informácií.

V Sovietskom zväze Stalin systematicky nechával z historických fotografií vyretušovať ľudí, ktorí upadli do nemilosti režimu alebo boli zavraždení, akoby nikdy neexistovali. Týmto konaním inšpiroval Georgea Orwella k vytvoreniu Ministerstva pravdy v jeho klasickom románe 1984 – inštitúcie, ktorá každý deň prepisovalo históriu krajiny v knihách a novinách podľa toho, čo sa práve politicky hodilo.

Nemecko dokonca prijalo osobitný zákon, podľa ktorého je popieranie holokaustu trestným činom, aby sa zabránilo tým, ktorí sa snažia spochybniť systematické vyhladzovanie miliónov Židov Nemcami či beztrestne revidovať historické udalosti.

Boj proti zabúdaniu, retrospektívnemu bieleniu alebo zamlčovaniu faktov preto zostáva dôležitou úlohou nielen pre politických aktérov, ale aj pre historikov, médiá a vzdelávacie inštitúcie.

Správa komisie by mala na tento účel poskytnúť viac než dostatok materiálu.

Záznam vytvorený tak, aby odolal popieraniu

Keďže samotná komisia zrejme predpokladá, že dôveryhodnosť jej práce bude opäť spochybnená, Elkayam-Levyová zdôraznila, že každý prípad uvedený v správe bol starostlivo preskúmaný a potvrdený viacerými zdrojmi.

Niektoré z obetí opísali svoje zážitky na videu. Je takmer nemožné predstaviť si, čo prežili.

Darin Komarová je jednou z nich. Festival Nova prežila vďaka tomu, že sa ukryla v karavane, v ktorom prišla. Odtiaľ počula tri znásilnenia z troch rôznych miest v okolí.

„Počula som jedno znásilnenie, pri ktorom si ju podávali. Pravdepodobne bola zranená, súdiac podľa jej výkrikov – výkrikov, ktoré ste nikdy nikde nepočuli. Je to niečo medzi tichom a krikom, medzi bolesťou a túžbou zomrieť,“ povedala. „A keď skončili, zastrelili ju,“ opísala a pokračovala: „Počujete výkriky a potom počujete ticho. Počujete ranu – a ticho.“

Neskôr, keď ju zachránili, videla telá žien. „Nebolo tam ani jedno telo, ktoré by jednoducho ‚normálne zomrelo‘. Každé jedno prešlo mučením,“ spomína.

Telá premenené na odkazy

Človek si ani nemusí sám prezerať dostupné snímky a videá. Na vyvolanie hrôzy stačí samotný opis zločinov.

Zmrzačenie a dehumanizácia obetí sa vykonávali podľa opakujúcich sa vzorcov. Ženy teroristi strieľali do očí, tváre, pŕs a dokonca aj do najintímnejších častí tela. Vyzliekli ich, zviazali, dobodali, zastrelili a spálili. Niektoré popravili po znásilnení alebo dokonca počas neho. Boli im odrezané hlavy a rozdrvené panvové kosti.

Páchatelia ich chceli znetvoriť, aby hrôzu zločinov videli tí, ktorí ich neskôr našli. Ženy preto po smrti často ďalej zohavovali.

Napríklad v kibuci Be'eri bolo objavené nahé a zviazané telo ženy, do ktorého vrahovia zatĺkali klince, ostré predmety a kusy kovu a plastu. V inom prípade na zohavenie tela obete použili granáty.

Záchranári z prvej línie opísali, čo našli v kibucoch. Všetko je zdokumentované na fotografiách. Jeden z nich opísal, ako boli do častí tela vrátane oblasti genitálií zatlčené klince.

Druhé telo sa našlo bez hlavy a nahé a tak veľmi zohavené, že na prvý pohľad nebolo možné určiť, či ide o muža alebo ženu.

V inom dome objavili telo ženy vedľa nožov, skalpelov, kladiva, sekery, skrutkovačov a ďalších nástrojov. Všetky tieto predmety prenikli do tela. Mŕtvola, ako povedal jeden zo záchranárov, bola úplne zohavená.

V niektorých domoch sa našli zviazané a spálené celé rodiny.

Žiadna ilúzia pokoja

To, čo bolo zdokumentované o krutosti tohto dňa, ďaleko presahuje znásilnenie. Je to, akoby svorka lovila a zabíjala v sadistickom krvavom besnení.

Tí, ktorí zohavujú mŕtvoly a zneužívajú časti tiel na hrozivé scenérie, nechcú len zabíjať. Chcú tiež poslať odkaz budúcim generáciám: „Pozrite sa, prichádzame. Znásilníme a zavraždíme vaše ženy a potom ich hodíme na smetisko.“

Tento odkaz by sme mali brať vážne. Títo muži neprišli vyjednávať. Prišli mučiť, znásilňovať a zabíjať, kým nikto nezostane nažive. Nikto by si nemal robiť ilúzie, že v dohľadnej budúcnosti je možné akékoľvek mierové riešenie a spolužitie v regióne, pokiaľ si teroristické skupiny ako Hamas udržia v Gaze akúkoľvek moc.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.