Diskusné relácie boli kedysi priestorom, v ktorom sa stretávali názory, argumenty a vízie. Divák si z nich mal odniesť odpoveď na jednoduchú otázku: kto ponúka krajine lepšie riešenia?
Politici mali presviedčať obsahom, pokojom a schopnosťou obstáť v konfrontácii. V súčasnosti však človek čoraz častejšie nadobúda pocit, že namiesto politickej debaty sleduje zápas nervov, ega a urážok. A čím hlučnejší je účastník diskusie, tým viac priestoru dostáva.
Rozhodnutie premiéra Roberta Fica a strany Smer nezúčastniť sa 17. mája diskusných relácií pod zámienkou, že Slovensko potrebuje týždeň bez politiky, vyvolalo rôzne reakcie. No pri všetkej kritike treba priznať jednu vec: mnohým ľuďom mohla táto absencia pripadať ako úľava.
Nie preto, že by občania stratili záujem o verejné dianie, ale preto, že nekonečné nedeľné hádky už dávno prestali pripomínať kultivovanú diskusiu. Politika sa z obrazoviek často nešíri ako služba verejnosti, ale ako nepretržitý konflikt.
Diskusné relácie by pritom mali byť výkladnou skriňou demokracie. Majú ukazovať schopnosť politikov obhájiť svoje postoje, reagovať na kritiku a rešpektovať oponenta. Schopnosť diskutovať bola oddávna znakom politickej zrelosti. Demokracia totiž nestojí na tom, že všetci budú mať rovnaký názor, ale na tom, že sa dokážeme počúvať aj vtedy, keď nesúhlasíme. Práve tento elementárny rešpekt sa však z televíznych debát vytráca najrýchlejšie.
Olympiáda v skoku do reči
Namiesto argumentov v súčasnosti často sledujeme olympiádu v skákaní do reči. Niektorí politici akoby nadobudli presvedčenie, že hlasitosť automaticky nahrádza presvedčivosť.
Typickým príkladom sú viaceré tváre Progresívneho Slovenska, ktoré zamieňajú diskusiu za aktivistický krik. Zuzana Mesterová a ďalší predstavitelia progresívneho spektra pravidelne vstupujú oponentom do reči tak intenzívne, až samotná debata stráca zmysel.
Nejde však iba o jednu politickú stranu. Podobný problém vidíme aj na opačnom brehu. Andrej Danko z SNS opakovane ukazuje, že jeho schopnosť zvládať tlak diskusie sa končí v momente, keď sa debata nevyvíja podľa jeho predstáv. Výsledkom je chaos, krik a atmosféra pripomínajúca skôr krčmovú hádku než politickú reláciu.
Je pritom paradoxné, že práve politici často hovoria o potrebe upokojenia spoločnosti. Ako však chcú zmierňovať napätie v krajine, keď sami vystupujú spôsobom, ktorý konflikt živí?
Verejná diskusia má totiž obrovský vplyv na správanie spoločnosti. Ak občan každý týždeň sleduje, že urážka a zosmiešňovanie sú legitímnym nástrojom komunikácie, postupne si na to zvyká. Hrubosť sa stáva normou a slušnosť prejavom slabosti.
Oživenie histórie
Samostatnou kapitolou je inflácia veľkých slov. Označenie „fašista“ sa v slovenskej politike používa tak často, až stráca svoj pôvodný význam. Kedysi išlo o mimoriadne vážne pomenovanie režimu, ktorý priniesol Európe smrť a utrpenie.
V súčasnosti sa z neho stala univerzálna nálepka pre každého názorového oponenta. Politici Progresívneho Slovenska, SaS, Hnutia Slovensko či Demokratov týmto slovom častujú súperov pravidelne. Na druhej strane zasa vládne kruhy hovoria o liberálnom fašizme alebo prirovnávajú cenzúrne zásahy z obdobia minulej vlády k praktikám totality.
Takéto narábanie s historickými pojmami však nesvedčí o sile argumentu, ale o jeho absencii. Fašizmus nie je marketingový slogan ani univerzálna nadávka do televíznej prestrelky.
Ak sa z najväčších historických tragédií stanú len rekvizity politického boja, spoločnosť postupne stráca citlivosť voči ich skutočnému významu. To je nebezpečné. Národ, ktorý si prestane vážiť váhu slov, si po čase prestane vážiť aj pravdu.
Dôležité témy idú bokom
Ďalším problémom je absolútna banalizácia verejného priestoru. Divák si zapne nedeľnú reláciu v očakávaní, že bude počuť niečo o cenách energií, zdravotníctve, školstve či bezpečnosti štátu. Namiesto toho sleduje 10-minútový monológ Igora Matoviča z Hnutia Slovensko o „mydlení barana“.
Politika sa mení na sériu virálnych momentov určených pre sociálne siete. Dôležité nie je povedať niečo podstatné, ale zaujať, pobúriť a nazbierať zopár tisíc zdieľaní.
Rovnako únavné sú aj nekonečné osobné prestrelky. Jedni hovoria o obžalobe Tibora Gašpara (Smer), druhí zas o rodinných kauzách lídra progresívcov Michala Šimečku. To sú však už obohraté platne, ktoré budú vyšetrovať kompetentné orgány. Namiesto riešení sledujeme neustálu snahu diskreditovať človeka na druhej strane stola.
Samozrejme, verejný činiteľ musí zniesť kontrolu a kritiku. To je prirodzená súčasť demokracie. No ak sa celá diskusia zredukuje iba na osobné útoky a moralizovanie, politika sa mení na bulvár.
Z diskusie reality šou
A možno práve tu sa dostávame k podstate problému. Politické relácie v súčasnosti často neslúžia občanom, ale samotným politikom. Sú priestorom na budovanie značky, vytváranie konfliktov a získavanie virálnych výstrižkov na sociálne siete. Médiá tomu neraz ochotne pomáhajú, pretože konflikt zvyšuje sledovanosť. Pokojná a vecná diskusia sa dnes predáva horšie ako škandál či krik. Lenže demokracia nemôže dlhodobo fungovať ako reality šou.
Možno preto čoraz viac ľudí nadobúda pocit, že bojkot takýchto relácií by nebol prejavom nezáujmu o politiku, ale formou protestu proti jej degradácii.
Nie je normálne, aby víkendový obed sprevádzali hysterické hádky politikov, ktorí si navzájom nevedia preukázať ani základnú úctu. Nie je normálne, aby sa slušnosť z verejného priestoru vytrácala tak rýchlo, až človek nadobudne pocit, že schopnosť pokojne hovoriť je v dnešnej dobe politickou nevýhodou.
Diskusia má mať zmysel iba vtedy, ak vedie k poznaniu. Ak človek po jej skončení lepšie chápe problémy krajiny a postoje jednotlivých strán. Ak však po hodine kriku ostane divákovi len pocit znechutenia, potom treba otvorene povedať, že takýto formát svoju úlohu neplní.
Slovensko nepotrebuje menej politiky. Potrebuje menej politického cirkusu.