Rýchlejší prechod na obnoviteľné zdroje?
V mediálnom priestore sa často s odkazmi na rôznych analytikov skloňuje, že vojna bude hlavným katalyzátorom zrýchlenia prechodu na obnoviteľné zdroje. Tie sa dnes vo svetle drahej ropy a plynu javia ako ešte konkurencieschopnejší substitút než dosiaľ.
„Tento najnovší otras opäť ukazuje, že závislosť od fosílnych palív vystavuje ekonomiky, podniky, trhy a ľudí na milosť a nemilosť každého nového konfliktu,“ cituje New York Times Simona Stiella, šéfa OSN pre klímu. Podľa neho tento problém prirodzene rieši prechod na zelenú energetiku.
Novým motivátorom pre ich adaptáciu tak nebudú obavy zo stavu klímy, ale najmä pragmatické pohnútky zabezpečiť stabilnú domácu výrobu relatívne lacnej elektrickej energie. Tvrdí to aj šéf Medzinárodnej energetickej agentúry.
„Očakávam, že jednou z reakcií na túto krízu bude urýchlenie rozvoja obnoviteľných zdrojov energie. Nielen preto, že pomáhajú znižovať emisie, ale aj preto, že sú domácim zdrojom energie,“ skonštatoval Fatih Birol.
Hoci má prieskum Britskej asociácie pre udržateľné investovanie a financovanie medzi svojimi členmi silné výberové skreslenie a preto nemôže reprezentovať nálady celého finančného sektora, fakt, že je až 87 percent subjektov presvedčených o zvýšení toku peňazí do obnoviteľných zdrojov vplyvom vojny v Iráne, stojí minimálne za zmienku.
Paradox – dopyt po fosílnych palivách zrejme bude rásť
Hoci je pravdepodobnosť, že vojna poslúži ako katalyzátor investícií do zelených zdrojov, pomerne vysoká, ropa je stále v niektorých sektoroch nenahraditeľná. Príkladom je letecká a námorná doprava. Podobne je to aj pri plyne, ktorý neslúži len na vykurovanie, ale aj ako kľúčový prvok v energetickom mixe, v ktorom majú vysoké zastúpenie nestabilné obnoviteľné zdroje.
Vzhľadom na to môže nastať po urovnaní konfliktu v Iráne paradox – namiesto toho, aby sa dopyt po fosílnych zdrojoch znižoval, bude krátkodobo skôr rásť, aby štáty aj súkromný sektor doplnili strategické zásoby. Dá sa pritom očakávať, že niektoré najmä ázijské krajiny budú chcieť vytvárať väčšie rezervy ako v minulosti.
Skepsa
Vo verejnej sfére však v otázke obratu k zeleným zdrojom počuť miestami ešte väčší skepticizmus. Niektorí analytici spochybňujú samotnú premisu, že nutnosť energetickej bezpečnosti bude automaticky znamenať prechod k veterným turbínam, solárnym panelom a vodným elektrárňam.
Príkladom je Spencer Dale, profesor a zároveň bývalý hlavný ekonóm Bank of England či koncernu BP.
V denníku Financial Times napísal, že hoci pre dovozcov palív „existuje silná motivácia znížiť svoju závislosť od nestability globálnych energetických trhov“ a prejsť k nízkouhlíkovej energii, „nemožno považovať za samozrejmosť“, že „súčasná energetická kríza podnieti zrýchlenie energetickej transformácie“.
Dale konštatuje, že pre mnohé krajiny je náročné dosiahnuť naraz energetickú bezpečnosť a zároveň mať cenovo dostupnú a nízkouhlíkovú energiu. Jeden cieľ totiž môže ísť na úkor druhého.
Podotýka, že vysoko elektrifikovaný energetický systém je náchylný na fyzické aj kybernetické útoky, pričom pri ňom vyvstáva problém skladovania energie pre prípad núdze. Zároveň poukazuje na to, že aj v prípade zelených technológií sú mnohé štáty odkázané na dovoz – napríklad vzácnych zemín, batérií či solárnych panelov z Číny.
Nie všetky štáty preto podľa Dalea automaticky siahnu po obnoviteľných zdrojoch: „Pre niektoré krajiny, najmä Čínu a Indiu, ktoré spolu predstavujú okolo 70 percent celosvetovej spotreby uhlia, môže prechod na domáce zdroje energie viesť k väčšiemu využívaniu uhlia vyprodukovaného doma.“
Podobný názor tiež zastáva David Victor z Kalifornskej univerzity: „Vojna všetkým pripomenula obrovský význam energetickej bezpečnosti. A s týmto pripomenutím prichádzajú radikálne odlišné reakcie.“
Hoci je z dlhodobého hľadiska podľa Kevina Booka, výkonného riaditeľa výskumnej spoločnosti ClearView Energy Partners, priestor na prehodnotenie situácie, „v krátkodobom horizonte si krajiny budú zabezpečovať energiu odkiaľkoľvek, kde ju dokážu získať“.
