Toto riziko sa vyplatilo. Jej strana Fratelli d’Italia (Bratia Talianska) zvíťazila vo voľbách s približne 26 percentami hlasov v Poslaneckej snemovni, čím predstihla Demokratickú stranu s 19 percentami. Meloniová však jasne prekonala svojich budúcich koaličných partnerov. Salviniho Liga získala len 8,8 percenta hlasov a Forza Italia 8,1 percenta. Malá strana Noi Moderati získala jedno percento hlasov. Stredopravá koalícia vytvorená okolo týchto troch hlavných síl získala takmer 44 percent hlasov a zabezpečila si pohodlnú parlamentnú väčšinu.
Rozloženie síl bolo teda jasné už od začiatku: nešlo o trojstrannú koalíciu rovnocenných partnerov. Bola to Meloniovej vláda, podporovaná Salvinim a Berlusconim. Táto situácia čiastočne vysvetľuje následnú stabilitu výkonnej moci.
V sobotu 22. októbra 2022 sa Giorgia Meloniová stala prvou ženou vo funkcii premiérky Talianska.
Jej nástup k moci vyvolal v zahraničí značné obavy. Načasovanie prirodzene podnietilo historické analógie: voľby sa konali takmer presne 100 rokov po Pochode na Rím, počas ktorého sa Mussoliniho strana vydala na cestu k prevzatiu moci. Strana Fratelli d’Italia naďalej nesie trojfarebné dedičstvo zdedené po Talianskom sociálnom hnutí, neofašistickej strane založenej po druhej svetovej vojne, a Meloniová presadzuje konzervatívny program zameraný na národ, rodinu a identitu.
V týždňoch pred voľbami aj po nich medzinárodná tlač opakovane uvádzala odkazy na fašizmus a neliberálnu hrozbu. Niektorí komentátori sa obávali ohrozenia demokratických inštitúcií, individuálnych práv alebo európskej integrácie Talianska.
O štyri roky neskôr sa však Meloniová stala jednou z najskúsenejších a najvyhľadávanejších líderiek na kontinente. Táto normalizácia je pravdepodobne jej prvým veľkým politickým úspechom.
Piatok 4. septembra 2026 predstavuje v tomto ohľade historický míľnik. Meloniovej vláda prekonala rekord, ktorý mala doposiaľ Berlusconiho druhá vláda, ktorá vydržala 1 412 dní. Od založenia republiky v roku 1946 malo Taliansko 68 vlád s priemernou dĺžkou funkčného obdobia približne 14 mesiacov. Kontrast s Meloniovej vládou, ktorá trvala 1 413 dní, je preto pozoruhodný.
Táto stabilita nie je len otázkou čísel. Podarilo sa jej udržať pohromade tri strany s odlišným politickým zameraním: nacionalistickú pravicu Fratelli d’Italia, Salviniho suverénistickú Ligu a liberálno-konzervatívnu pravicu Forza Italia.
Dosiahla to tým, že sa zatiaľ vyhýbala konfrontáciám, ktoré by mohli viesť k pádu vlády. Jej európsky pragmatizmus, podpora Ukrajiny a oddanosť transatlantickému spojenectvu pomohli upokojiť zahraničných partnerov bez toho, aby si odcudzila svojich voličov.
Znovuzískaný hlas v Európe
Ďalším významným úspechom Meloniovej je diplomacia. Taliansko opäť získalo schopnosť preberať iniciatívu, ktorú v rokoch pred jej nástupom do funkcie do veľkej miery stratilo.
V otázke Ukrajiny zaujala prozápadný postoj, hoci niektorí z jej politických partnerov zastávali voči Moskve nejednoznačnejšie stanoviská. V Bruseli sa postupne prestala vnímať ako predstaviteľka okrajovej pravicovej frakcie a namiesto toho sa stala nenahraditeľnou partnerkou v rokovaniach.
Jedinečné postavenie jej zabezpečil aj vzťah s Donaldom Trumpom. K americkému prezidentovi si zachovala privilegovaný prístup a prezentuje sa ako jedna z mála európskych líderiek, ktoré sú schopné porozumieť Trumpovi bez toho, aby sa odtrhli od Európy.
Táto blízkosť však ukázala svoje limity. Obchodné napätia, nezhody ohľadom Ukrajiny a politiky Washingtonu pripomenuli, že špeciálny vzťah medzi Rímom a Washingtonom nestačí na prekonanie protichodných záujmov na oboch stranách Atlantiku. Nedávne diplomatické prekážky túto stratégiu ešte viac oslabili.
Napriek tomu sa Taliansko opäť stalo hráčom, s ktorým sa v hlavných metropolách musí počítať. Imigrácia je nepochybne oblasťou, v ktorej sa jej najviac podarilo dostať svoj program do popredia európskej diskusie.
Symbolickou ukážkou je jej dohoda s Albánskom, podpísaná v novembri 2023. Pôvodný plán zriadiť na albánskom území centrá určené na vybavovanie žiadostí o azyl narazil na významné právne prekážky. Rím následne program preorientoval: od roku 2025 sa tieto zariadenia využívajú ako centrá pre osoby, ktorým už bol vydaný príkaz na návrat.
Systém je síce naďalej obmedzený a právne zložitý, jeho politický význam je však reálny. Myšlienka vytvorenia návratových centier mimo územia Európskej únie – kedysi považovaná za radikálnu – sa dnes diskutuje na európskej úrovni.
Taliansko vykazuje známky vitality
Hospodársku situáciu treba vnímať s väčšou opatrnosťou. Taliansko sa nevrátilo k spektakulárnemu rastu: jeho hrubý domáci produkt (HDP) v roku 2025 vzrástol len o 0,5 percenta a Európska komisia na rok 2026 stále prognózuje len 0,5 percenta. Verejný dlh, ktorý dosahuje takmer 140 percent HDP, zostáva hlavnou prekážkou.
Niekoľko ukazovateľov je však výrazne povzbudivejších: nezamestnanosť naďalej klesá a podľa Európskej komisie by mala v roku 2026 dosiahnuť približne 5,7 percenta. Očakáva sa, že verejný deficit klesne pod tri percentá HDP a investície zostávajú na vysokej úrovni, najmä vďaka európskemu plánu obnovy. Celkový dojem je preto skôr taký, že nejde o hospodársky zázrak, ale o krajinu, ktorá už zrejme nie je v úpadku.
Hnacou silou tohto rozmachu sú vývozný sektor, priemysel, cestovný ruch a agropotravinársky sektor. V roku 2025 vytvoril celý taliansky agropotravinársky sektor – poľnohospodárstvo, lesníctvo, rybné hospodárstvo a potravinársky, nápojový a tabakový priemysel – pridanú hodnotu vo výške 89 miliárd eur v porovnaní s 83,4 miliardy eur v roku 2024. Taliansko si zároveň udržalo vedúcu pozíciu v Európskej únii, pokiaľ ide o pridanú hodnotu v poľnohospodárstve.
Tento hospodársky rozmach ide ruka v ruke s proaktívnou kultúrnou politikou. Vláda Meloniovej nevníma národnú kultúru len ako dedičstvo, ktoré treba zachovať, ale ako hospodársky a diplomatický zdroj.
Najvýraznejším príkladom toho bolo uznanie talianskej kuchyne organizáciou UNESCO v decembri 2025 za nehmotné kultúrne dedičstvo ľudstva. Toto rozhodnutie osobitne zdôrazňuje medzigeneračné odovzdávanie kulinárskych zručností a ich úlohu pri formovaní identity komunity.
Toto uznanie je vyvrcholením širšej stratégie na podporu značky „Made in Italy“, v rámci ktorej sú gastronómia, poľnohospodárstvo, remeslá, móda, cestovný ruch a priemysel súčasťou tej istej politiky zameranej na posilnenie vplyvu krajiny. Talianska národná identita už bola globálnou značkou a Meloniová sa rozhodla ju prijať namiesto toho, aby ju skrývala.
Dôkladná transformácia sa zastavila
Práve tu sa však začínajú prejavovať obmedzenia jej doterajšej činnosti. Sľubované zásadné inštitucionálne reformy sa nezrealizovali. Reformu súdnictva – najmä oddelenie kariérnych dráh sudcov a prokurátorov – zamietlo ústavné referendum v roku 2026. Návrh na priame voľby premiéra takisto uviazol po schválení v Senáte. Reformu diferencovanej autonómie zase čiastočne zrušil Ústavný súd.
Na druhej strane bola vláda oveľa efektívnejšia v oblasti bezpečnosti a verejného poriadku, ako aj pri určitých daňových opatreniach a reforme systému sociálnych dávok – najmä pri pôvodne veľmi kontroverznej reforme občianskeho príjmu.
Rodinná politika však naďalej patrí medzi slabé stránky jej bilancie. Hoci Taliansko prechádza hlbokou demografickou krízou, prijaté opatrenia naďalej nestačia na zvrátenie trendu, ktorý v konečnom dôsledku ohrozuje trh práce, verejné financie a sociálny model. V istom zmysle bola Meloniová úspešnejšia v stabilizácii Talianska než v jeho transformácii.
Opozícia teraz prichádza z jej vlastnej pravice
Paradoxom jej takmer štyroch rokov vo funkcii je, že politická hrozba, ktorá nad ňou teraz visí, prichádza menej z ľavice ako z jej vlastnej pravice.
Roberto Vannacci, bývalý generál, ktorý sa stal poslancom Európskeho parlamentu, založil vo februári 2026 stranu Futuro Nazionale (Národná budúcnosť) po tom, čo sa rozišiel s Ligou. Nová strana presadzuje radikálnejší postoj k imigrácii, národnej identite a Európe a zároveň spochybňuje Meloniovej proukrajinskú politiku.
Jej vzostup bol rýchly: prieskum SWG zverejnený 31. augusta jej pripísal 7,5 percenta, čím predstihla stranu Forza Italia so 7,1 percenta. Strana Futuro Nazionale sa tak v prieskume umiestnila na štvrtom mieste.
Vannacci konkrétne útočí práve na ten kompromis, ktorý Meloniovej priniesol úspech: na jej pragmatizmus. Pre jej oponentov na pravici sa premiérka stala príliš proeurópskou, príliš proatlantickou a príliš sa starajúcou o svoju medzinárodnú reputáciu.
To môže byť hlavný rozpor v jej doterajšej kariére. Začlenením talianskej národnej pravice do hlavného prúdu síce Meloniová vyhrala boj o rešpekt, ale zároveň otvorila politický priestor pre tých, ktorí ju teraz obviňujú z toho, že sa vzdala niektorých svojich presvedčení.
Štyri roky po jej volebnom víťazstve je verdikt teda ďaleko od predpovedí z roku 2022. Taliansko neskĺzlo do fašizmu. Ani sa nestalo novou hospodárskou veľmocou. Získalo však späť stabilitu, medzinárodný hlas a novú dôveru vo vlastné sily.
Rok 2027 bude rokom ďalších talianskych volieb, v ktorých sa budú voliť poslanci do Poslaneckej snemovne a senátori do Senátu. Prežije samotná Meloniová proces stabilizácie? To by bolo dobré pre politickú stabilitu krajiny. Taliansko však stále musí riešiť niektoré štrukturálne problémy, ktoré sa zatiaľ nepodarilo vyriešiť žiadnej vláde.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
