Izrael a Turecko ako regionálni rivali
Izrael aj Turecko sú síce rádovo slabšie krajiny ako USA, to však neznamená, že sa vo všetkom Washingtonu podriaďujú. Platí síce, že v nerovnom spojenectve sa slabší podriaďuje silnejšiemu, ale občas si dokáže silnejšieho spojenca presmerovať. Ako Izraelčania, tak aj Turci dokážu Washington postaviť pred hotovú vec tak šikovne, že USA nezostáva nič iné, len prijať ich politiku, aj keď sa líši od amerických záujmov. A vedia si získať aj amerických veľvyslancov.
Izrael to má jednoduchšie. Veľa práce zaň odvedú americkí sionisti, ktorí sú dobre zastúpení medzi oligarchami, mediálnymi osobnosťami i politikmi USA. Izrael si nijako nemusel získavať sionistického evanjelikála Mika Huckabeeho, keď nastúpil ako americký veľvyslanec. Prišiel presvedčený. Aj tak sa Izrael občas uchyľuje k politike hotovej veci, keď podnikne kroky, ktoré sa Washingtonu nepáčia, ale nakoniec sa im prispôsobí.
Napríklad minister zahraničných vecí Marco Rubio zdôvodňoval februárový americký útok na Irán tým, že Izraelčania začali a Američania sa nakoniec pridali. Súdiac podľa medializovaných výbuchov Trumpovho hnevu, americká politika voči Hamasu aj Hizballáhu sa zrejme líši od izraelskej, ale nakoniec izraelskú agresiu vždy podporí.
Za Turecko zasa hovoria strategická poloha a geopolitická váha druhej najväčšej armády NATO. Zrejme Američanov postavilo pred hotovú vec v Sýrii. Turci dlhodobo podporovali skupinu islamistického radikála Muhammada Džawláního a asistovali jeho mediálnej premene z teroristu, na ktorého hlavu bola vypísaná vysoká odmena, na umierneného štátnika zaručujúceho prechod k demokracii.
To, že k zmene v Sýrii došlo v okamihu, keď sa striedala Bidenova a Trumpova administratíva, nemusela byť náhoda. Nastupujúci Trumpovi ľudia spočiatku nemali jasno, ako k sýrskym islamistom pristupovať. Ale nakoniec si možno aj vďaka Turkom ujasnili, že keď už raz vládnu, tak to s nimi skúsia.
O prijatie novej sýrskej vlády sa vo Washingtone mimoriadne zaslúžil Thomas Barrack, americký veľvyslanec v Turecku, ktorý je poverený aj vzťahmi so Sýriou. Na jednej strane má veľvyslanec Barrack typický trumpovský profil: investor, dlhodobý Trumpov obchodný partner a podporovateľ, bez skúseností v diplomacii. Na druhej strane nie je súčasťou sionistických sietí, jeho predkovia prišli z Libanonu a obchodne sa mu darilo v Perzskom zálive. K Saudom a Emirátom mal vždy bližšie ako k Izraelu. Koniec koncov, ak by Trump vyslal do Ankary sionistu, bol by tam asi rovnako úspešný ako antisemita v Jeruzaleme.
Sýria ako senzitívny bod
Svojím nedávnym rozhovorom naštval Izrael a jeho exponentov vo Washingtone. Barrack potom musel veľa vysvetľovať a uvádzať veci do „správneho kontextu“, teda do kontextu zodpovedajúceho sionistickej orientácii washingtonskej politiky. Izraelský útok na sýrsku základňu označil za pokus vyprovokovať konflikt s Tureckom, ktorým si Netanjahu získava body pred októbrovými voľbami. A poprel, že by Turci vôbec mali záujem o sýrsku základňu.
Izraelčania boli rozzúrení. Ich minister obrany dokonca cez víkend prerušil sabat, aby na sociálnych sieťach oponoval americkému veľvyslancovi. Ani Washingtonu sa nepáčilo, keď veľvyslanec hovoril o Golanských výšinách ako o okupovanom území. Hoci to zodpovedá medzinárodnému právu a postojom drvivej väčšiny štátov sveta, izraelskí okupanti a ich americkí ochrancovia, ktorých ako veľvyslanec zastupuje, už z tohto sýrskeho územia urobili súčasť Izraela.
Bez ohľadu na faktickú správnosť či nesprávnosť jeho výrokov je podstatné, že dobre odrážajú pozície Ankary. Keď o situácii na Blízkom východe hovorí veľvyslanec Huckabee, ako keby sme počúvali izraelského ministra zahraničia.
Keď prehovorí veľvyslanec Barrack, ako keby hovoril minister turecký. V diplomacii to nie je úplne neobvyklé, stáva sa to najmä diplomatom menších štátov vyslaným k veľmociam. Niekedy je až na hranici karikatúry, čo dokážu z českého či zo slovenského diplomata urobiť Washington alebo Brusel.
Ale aj vyslanci veľkých u menších môžu podľahnúť čaru hostiteľskej krajiny. Najmä keď sami o diplomacii veľa nevedia a keď na druhej strane stola sedia majstri v umení zvádzať, presviedčať a manipulovať. Ako napríklad Turci a Židia.
