Európa bojuje proti rasizmu. Ak je však zameraný proti belochom, nevidí ho

Kritici tvrdia, že rasizmus a extrémizmus dostávajú oveľa menej pozornosti od médií a politikov, keď sú obeťami bieli Európania. Foto: Michael Regan/Getty Images

Európa bojuje proti rasizmu. Ak je však zameraný proti belochom, nevidí ho

O rasizme, ako aj o fašizme, neonacizme alebo extrémizme sa v Európe hovorí často. Ak však prejavy extrémizmu a rasizmu smerujú proti belochom, väčšina médií a politikov sa tvári, akoby sa nič nestalo.

Koncom mája poľský súd rozhodol o nevine vojaka, ktorý pred dvomi rokmi strieľal na migrantov po tom, ako poškodili a prekonali plot na poľsko-bieloruskej hranici. Postavila sa zaňho vláda a zabezpečila mu obhajobu. Rozruch médií vyvolalo okrem rozhodnutia súdu aj to, že obvinený sa na súd dostavil v tričku nacionalistickej hudobnej skupiny, na ktorej bol okrem iného text „Krew za krew“, vzťahujúci sa na album „Narodený ako beloch“.

Sociológ Rafał Pankowski bol po súde rozhorčený a povedal, že v Nemecku by sa čosi podobné nemohlo stať, keďže tam by určite nebol oslobodený a za takéto tričko by obvinený odišiel s novým trestným obvinením na krku. Vychádzajúc zo súdnej praxe v Nemecku, možno nebol ďaleko od pravdy. Z veľkých hráčov európskeho kontinentu je Poľsko skutočne jedným z mála, kde čosi podobné mohlo prejsť bez trestného konania.

Do absurdna a ešte ďalej

V spomenutom Nemecku je situácia skutočne úplne iná, ba obrátená, a už za heslo „Nemecko Nemcom“ hrozí človeku obvinenie z podnecovania k nenávisti. Okrem toho štát už niekoľko desaťročí učí Nemcov nenávidieť sa – kľúčovú úlohu zohráva od školských lavíc pestovaná „kultúra pamäti“ (Erinnerungskultur), kritikmi nazývaná aj kultúrou sebabičovania.

Táto kultúra a s ňou spätá „vina za holokaust“ sa stali neoddeliteľnou súčasťou modernej nemeckej národnej identity, o čom písal napríklad výkonný redaktor portálu Financial Times s právnickým vzdelaním z Berlína Tobias Buck vo svojej knihe, a vo svojich vyhláseniach to otvorene potvrdil nejeden nemecký politik.

„Zdržanlivé prejavy národnej identity a národnej hrdosti v Nemecku si občania osvojili ako vnútornú normu, pravdepodobne prostredníctvom procesu socializácie, v ktorom zohrávajú kľúčovú úlohu vzdelávanie a oficiálny postoj štátu,“ uvádza vedecký článok z roku 2024, na ktorom sa podieľali vedci z Harvardu, Európskeho univerzitného ústavu (EUI) a zo Stanfordu.

Nad Nemcom vychovaným v takomto prostredí následne v priebehu života visí podvedomý „nacistický kyjak“, teda strach, že bude pri prejave pudu sebazáchovy vo vzťahu k nebelochom označený za nacistu. Tento strach ho následne núti, aby toleroval vo vzťahu k sebe akúkoľvek zvoľu – na druhej strane cudzinci v Nemecku majú aj v prípade netolerancie a otvorenej nenávisti k domácemu obyvateľstvu na ružiach ustlané.

Koncom apríla nemecký portál Focus informoval o čomsi, čo je v strednej Európe a na Balkáne nemysliteľné. Nezisková organizácia BIWOC Rising, ktorá oficiálne poskytuje pomoc okrem iného politicky, rasovo alebo nábožensky prenasledovaným osobám, dostala v rokoch 2021 až 2024 zo štátneho rozpočtu v rámci grantu „Žiť demokraciou“ takmer 700-tisíc eur.

Grant pritom vznikol na boj proti extrémizmu a na podporu tolerancie, čo očividne nezapadá do portfólia BIWOC Rising. V stoličnom meste Nemecka totiž prevádzkuje kaviareň, do ktorej majú belosi zákaz vstupu. Kaviareň je označená ako „bezpečný priestor“ a umožňuje vstup „výlučne osobám z kategórie BIWoC a TIN*BIPoC“.

Pod skratkami sa ukrývajú „černosi, domorodci, farebné ženy“ a „transgenderoví, interbinárni a nebinárni nebelosi“. Pripomeňme, že pojem „domorodec“ nie je synonymom pre Nemca alebo Európana. Slúži na označenie neindoeurópskych kmeňov, etník a národov.

Mohlo by Vás zaujímať Prípad Nemecka ukazuje, že migrácia nevyrieši demografickú krízu Európy

Bičovanie inak

Nemecko teda očividne proti rasizmu bojuje, ale nie ak ide o rasizmus zameraný proti belochom. Podobný problém trápi Francúzsko, Holandsko, Španielsko, Veľkú Britániu a mnohé ďalšie krajiny starého kontinentu, pričom prípady berlínskej kaviarne alebo knihy z dielne „farebných“ feministiek ukazujú, že belosi nie sú často tolerovaní ani v prípade, že patria do dnes protežovaných skupín homosexuálov alebo feministiek.

V krajinách ako Francúzsko či Veľká Británia samozrejme kultúra sebabičovania nestojí na kritike národného socializmu z rokov 1933 až 1945, ale na dejinách kolonializmu a z nich prameniacej „bielej vine“ (white guilt).

Pojem biela vina predstavuje súbor naratívov, ktoré hovoria o dedičnej vine belochov za krivdy, ktorých sa mali ich predkovia dopúšťať na nebelochoch. Pred šiestimi rokmi sa o „výsadách belochov a ich zdedenej rasovej vine“ hovorilo v súvislosti s britskými deťmi aj na pôde tamojšieho parlamentu.

O prípadoch násilných trestných činov – od lúpežných prepadnutí až po skupinové znásilnenia a vraždy – páchaných Afričanmi a Ázijčanmi na Európanoch informujú viacerí aktivisti a politici od roku 2015. Najzarážajúcejšie však nie je to, že k útokom dochádza, ale to, že za ne páchatelia spravidla dostávajú smiešne alebo žiadne tresty.

Porovnanie prekvapí

Francúzsko, Británia a Nemecko postihli v posledných rokoch desiatky tisíc Európanov za komentáre na sociálnych sieťach. V marci 2024 poslal britský súd na dva roky do väzenia Brita, ktorý vyrábal a rozširoval nálepky.

Na nálepkách boli nápisy „Odmietni bielu vinu“, „Zastav protibelošské znásilňovacie gangy“ alebo „Ľúb svoj národ“. Prisťahovalci v Európe, ktorí sa dopúšťajú násilných trestných činov (nielen sexuálneho charakteru) voči plnoletým aj neplnoletým Európanom, sa podobne vysokým trestom často vyhnú.

V roku 2024 došlo v Nemecku k takmer 16-tisícom útokov nožom a v roku 2025 ich počet vzrástol na viac ako 29-tisíc, teda približne 80 útokov denne. V roku 2025 stáli za 42 percentami útokov ľudia s iným ako nemeckým občianstvom, pričom štatistiky neuvádzajú rasovú príslušnosť útočníkov s nemeckým občianstvom.

Napríklad za útokmi s použitím bodnej zbrane v Severnom Porýní-Vestfálsku stáli v roku 2024 predovšetkým nemeckí občania (852), nasledovaní Sýrčanmi (213), Turkami (110) a Iračanmi (60). V zozname prvých mien „nemeckých útočníkov“ však dominujú Abdul, Abdulláh či Ahmed.

Hoci polícia aj odborníci volajú po zavedení aspoň jedno- až trojročného trestu odňatia slobody ako najnižšej možnej hranice za útok nožom, súčasná prax je iná. Páchatelia bývajú podľa nemeckého policajného odborového zväzu často na mieste policajtmi prepustení.

So znásilneniami to v krajine nie je o nič lepšie. Tých bolo v roku 2025 oficiálne 13 920, k čomu treba pripočítať množstvo nenahlásených prípadov. Hesenský minister vnútra Roman Poseck (CDU) prekvapivo priznal že „súčasťou pravdy“ je, že pri znásilneniach sú nadmerne zastúpení muži s migračným pozadím.

Ich tresty sú takisto výsmechom obetí. O nič lepšia nie je situácia napríklad v Británii, ktorú sužujú neeurópske znásilňovacie gangy a úrady sa dlho tvárili, že sa nič nedeje.

Mohlo by Vás zaujímať V Moskve žije päť percent skutočných Moskovčanov. Rusi vymierajú a sú nahrádzaní

Quo vadis, Europa?

V decembri 2025 zomrel v juhoanglickom Southamptone po bodnutí 21-centimetrovým nožom Angličan Henry Nowak. Vykrvácal však v putách, ktoré mu polícia nasadila po tom, ako Ind Vickrum Digwa, ktorý Nowaka bodol, povedal, že ho Angličan označil za „negra“.

Obvinený Ind pred súdom preukázateľne klamal o tom, že Nowak bol opitý, a hoci sudca videl videozáznam, na ktorom, naopak, Ind slovne útočil na Angličana, vyzýva porotu, aby sa pri rozhodovaní „nenechala viesť súcitom“ k obeti. Súd sa ešte neskončil.

Mohlo by Vás zaujímať „Nemôžem dýchať!“ Ako Henry Nowak zomrel v policajných putách

Z psychologického hľadiska podobný prípad sa v roku 2024 odohral v nemeckom Mannheime neďaleko od francúzskych hraníc. Afganec zaútočil nožom na Nemca a prítomní policajti namiesto zásahu viackrát kričali „Odhoď nôž!“.

Zatiaľ čo Afganec na očiach polície pokračoval v zasadzovaní rán nožom svojej obeti, na útočníka sa holými rukami vrhol starší Nemec. Na toho sa následne vrhol jeden z policajtov. Afganec sa „odvďačil“ tak, že policajta, ktorý ho zbavil nemeckého dôchodcu, bodol do krku. Policajt útok neprežil.

Obdobné prípady nájdeme vo viacerých krajinách – z tých väčšieho rozsahu možno spomenúť konanie španielskej polície počas násilných stretov medzi Španielmi a Maročanmi v meste Torre-Pacheco v lete 2025, ktoré sa začali útokom Afričanov na 68-ročného Španiela. Konanie domácich obyvateľov postihovala polícia podstatne rýchlejšie a tvrdšie ako vyčíňanie Maročanov.

Protibelošské zmýšľanie však presahuje konanie policajtov, ba hranice Európy, a zasahuje aj belochov mimo starého kontinentu. Hovorkyňa eurokomisie v júli 2025 pre Štandard potvrdila, že belosi v Juhoafrickej republike, v ktorej žijú niekoľko storočí, budú pri prerozdeľovaní peňazí z Bruselu znevýhodnení, a to na základe svojej rasovej príslušnosti.

Problematike súčasného postavenia Európanov v ich vlastných krajinách sa venujú knihy, časopisy, aktivisti v uliciach a na sociálnych sieťach, ako aj niektorí politici volajúci v poslednom čase po reemigrácii väčšieho množstva migrantov a zmierňovaní nepomeru medzi trestnými sadzbami Európanov a Neeurópanov.

Hoci Brusel venuje nemálo energie a finančných prostriedkov na programy rovnosti a na stratégie boja proti rasizmu, celoeurópska otočka smerom k zastaveniu protibelošského rasizmu je zatiaľ v nedohľadne.