Prezident Donald Trump opakovane vyhlasoval, že nedovolí Iránu získať jadrovú zbraň. Kľúčovou otázkou pritom zostáva osud iránskych zásob vysoko obohateného uránu, z ktorých by bolo možné vyrobiť najmenej desať jadrových bômb.
Väčšina tohto uránu je pravdepodobne ukrytá tak hlboko pod zemou, že by ju nedokázali zničiť ani špeciálne americké bomby určené na likvidáciu podzemných bunkrov. Pokus amerických jednotiek o jeho získanie by bol mimoriadne riskantný.
Nebezpečenstvo by nepredstavovala len samotná vojenská operácia, ale aj samotný urán typu yellow cake [žltý koláč, pozn. red.], ktorý by sa pri úniku a kontakte s vlhkosťou mohol stať veľmi toxickým.
Trumpova administratíva sa preto sústreďuje na diplomatické riešenie a snaží sa presvedčiť Irán, aby materiál odovzdal výmenou za ekonomické výhody.
„Irán je sankcionovaný preto, lebo vlastní vysoko obohatený urán a pokračuje v jadrových aktivitách,“ povedal minister zahraničných vecí Marco Rubio počas svojho utorkového vystúpenia pred senátnym výborom pre zahraničné vzťahy. „Ak sa Irán týchto aktivít vzdá a bude dodržiavať dohodnuté podmienky, dočkajú sa zrušenia sankcií.“
Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) vo februári uviedla, že Irán mal k júnu 2025 zásoby približne 440 kilogramov uránu obohateného na 60 percent. Tento materiál býva uskladnený v tlakových nádobách veľkosti potápačských fliaš, vďaka čomu sa dajú zásoby ľahko ukryť na viacerých miestach.
Bez úplných inšpekcií MAAE nie je možné presne určiť, kde sa iránsky jadrový materiál nachádza. Toto je prehľad miest, kde by podľa odborníkov mohol byť, a dôvodov, prečo by bolo jeho získanie také náročné.
Podzemný jadrový komplex v Isfaháne
Podľa Rafaela Grossiho, šéfa Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE), sa väčšina iránskeho vysoko obohateného uránu pravdepodobne nachádza v podzemnom komplexe pri meste Isfahán. Ak by sa Irán rozhodol tento materiál využiť na výrobu jadrovej zbrane, na jeho ďalšie spracovanie by mu stačilo len niekoľko týždňov.
Komplex je ukrytý hlboko pod horou – pravdepodobne mimo dosahu bômb určených na ničenie podzemných bunkrov, uvádza analýza Židovského inštitútu pre národnú bezpečnosť Ameriky, výskumnej organizácie z Washingtonu.
Keď sa Spojené štáty minulý rok na krátky čas pridali k Izraelu počas 12-dňovej vojny, ich nálety vážne poškodili vstupy do tunelov vedúcich k isfahánskemu areálu. Satelitné snímky naznačujú, že sa neskôr pokúsili odstrániť sutiny z niektorých vstupov. Krátko pred začiatkom ďalšieho konfliktu, ktorý vypukol vo februári, ich však Irán opäť zasypal zeminou, pravdepodobne aby ich lepšie ochránil pred ďalšími útokmi.
Najnovšie zábery z tohto roka odhaľujú aj čerstvo navŕšené hlinené valy. Inštitút pre vedu a medzinárodnú bezpečnosť (ISIS) sa domnieva, že majú slúžiť ako zátarasy proti prípadnému pozemnému útoku. Analytička inštitútu Sarah Burkhardová navyše upozornila na ďalšie nové objekty pri jednom z vchodov, ktoré pravdepodobne slúžia ako úkryty pre obrannú vojenskú techniku.
Podľa niektorých analytikov existujú indície, že Irán stihol obohatený urán do Isfahánu presunúť tesne pred 12-dňovou vojnou minulý rok. Satelitné snímky spoločnosti Airbus, o ktorých ako prvý informoval francúzsky denník Le Monde, zachytili pri jednom z vchodov nákladné auto. Jeho náklad sa nápadne podobal na špeciálne kontajnery, v ktorých sa preváža jadrový materiál.
Okolo celého prípadu je však stále veľa otáznikov. „Máme tu príliš veľa neznámych. Netušíme, či v tom aute bol skutočne urán, alebo len iné chemikálie pre metalurgickú výrobu, ktoré chce Irán udržať v tajnosti,“ povedal Joseph Rodgers, odborník na jadrové otázky z Centra pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS).
Natanz a hora Krompáč
Podľa Grossiho sa menšia časť vysoko obohateného uránu môže nachádzať v Natanze, najväčšom iránskom zariadení na obohacovanie uránu.
Spojené štáty a Izrael bombardovali Natanz v júni 2025 a spôsobili rozsiahle škody. Ďalší úder nasledoval v marci počas zatiaľ poslednej vojny. Podľa jadrového experta Josepha Rodgersa mohlo byť cieľom týchto útokov aj zasypanie alebo zneprístupnenie zásob obohateného uránu, ktoré sa mohli nachádzať v areáli. Ani v tomto prípade však nie je známe, čo sa s uránom v Natanze stalo.
Zhruba kilometer od komplexu Natanz sa nachádza ďalšie podzemné zariadenie, známe ako hora Pickaxe [Krompáč], ktoré je podľa odborníkov vo výstavbe od roku 2020. Satelitné snímky ukazujú, že Irán pokračoval v prácach aj po vojne v júni 2025. Nedávno tam pribudol bezpečnostný múr okolo celého areálu a niektoré vstupy boli spevnené – pravdepodobne ako ochrana pred budúcimi útokmi.
Pod troskami vo Fordú
Podzemné zariadenie vo Fordú bolo prakticky zničené, keď naň americké sily v júni 2025 zhodili približne tucet bômb určených na ničenie podzemných bunkrov. V posledných týždňoch satelitné snímky ukázali, že Irán na cestách vedúcich k zasypaným vstupom do tunelov umiestnil nové prekážky – podľa Inštitútu pre vedu a medzinárodnú bezpečnosť to môže byť snaha spomaliť prípadný útok.
Okrem známych lokalít ako Isfahán, Natanz a Fordú však v hre zostáva aj možnosť, že Irán ukryl časť obohateného uránu na úplne inom, tajnom mieste. Odborníci varujú, že ak Teherán odmietne spolupracovať, vypátrať alebo zlikvidovať tieto zásoby bude takmer nemožné.
„Ak by sa Irán obával, že Spojené štáty, Izrael alebo obe krajiny spoločne by sa mohli pokúsiť tento materiál získať alebo odstrániť vojenskou silou, bolo by logické rozmiestniť ho na viaceré miesta,“ uviedol Scott Roecker, viceprezident programu pre bezpečnosť jadrových materiálov v organizácii Nuclear Threat Initiative.
Irán navyše nevlastní iba urán obohatený na 60 percent, ktorý je najbližšie k úrovni potrebnej na výrobu jadrovej zbrane. Podľa najnovších údajov MAAE má krajina celkovo viac ako deväť ton obohateného uránu. Súčasťou týchto zásob je približne 184 kilogramov uránu obohateného na 20 percent a viac ako šesť ton uránu obohateného na päť percent.
Hoci by spracovanie týchto zásob na kvalitu vhodnú pre jadrovú zbraň trvalo dlhšie, Irán si túto schopnosť zachováva dovtedy, kým má funkčné zariadenie na obohacovanie uránu.
Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Autori článku: Samuel Granados a Yeganeh Torbati. Vychádza so súhlasom redakcie.