Návrh zákona upravuje aj pravidlá jazdy malých elektrických vozidiel, napríklad kolobežiek, ktoré nebudú môcť jazdiť po chodníku. Možné to bude len v prípade, ak to dovolí dopravná značka. Zároveň zavádza legislatívu pri regulácii plateného parkovania.

Zákon hovorí aj o prísnejších podmienkach pre vodičov taxislužieb, pri ktorých bude teoretické preskúšanie povinné každých päť rokov, a zavádza nový systém vodičských kurzov. Po novom sa skúška z odbornej spôsobilosti u žiadateľov o udelenie vodičského oprávnenia rozdelí.

Žiadateľ najskôr absolvuje teoretickú časť vodičského kurzu a potom urobí teoretickú skúšku. Až po jej úspešnom absolvovaní bude pokračovať v praktickej časti vodičského kurzu, teda v jazdách na autocvičisku a v skutočnej premávke, a následne sa prihlási na praktickú časť skúšky.

V tomto smere možno hovoriť o zmenách, ktoré prispejú k zlepšeniu dodržiavania pravidiel na cestách.

Zákon však pod rúškom cieľa zlepšenia bezpečnosti cestnej premávky rozširuje okruh porušení pravidiel cestnej premávky, ktoré možno riešiť v rámci takzvanej objektívnej zodpovednosti.

Rozšírenie okruhu objektívnej zodpovednosti pre vyššie pokuty

Do objektívnej zodpovednosti sa zaraďuje aj porušenie povinnosti dodržiavať minimálnu alebo bezpečnú vzdialenosť. Zodpovednosť držiteľa vozidla sa navrhuje aj pri zabezpečení dodržiavania zákazu držať v ruke alebo iným spôsobom obsluhovať počas vedenia vozidla telefónny prístroj alebo iné telekomunikačné, audiovizuálne alebo obdobné zariadenie, ako aj pri povinnosti použiť bezpečnostný pás na prednom sedadle a pri zákaze jazdy v protismere.

Objektívna zodpovednosť znamená, že pri porušení pravidiel nesie zodpovednosť a platí pokutu držiteľ vozidla, a nie ten, kto priestupok skutočne spáchal. Ak teda nejaká firma, napríklad taxislužba, alebo fyzická osoba poskytne vozidlo inej osobe a vodič spácha priestupok, platiť ho bude držiteľ vozidla. Ten si následne má pokutu udelenú za priestupok niekoho iného vymáhať od danej osoby.

Zákon hovorí, že držiteľ vozidla má zabezpečiť dodržiavanie pravidiel cestnej premávky vodičom, ktorému zverí vozidlo. Ako presne to má dosiahnuť, to už nešpecifikuje.

Súčasná úprava pri vybraných priestupkoch umožňuje aj pri objektívnej zodpovednosti držiteľovi vozidla označiť podaním odporu skutočného vinníka, ktorého následne rieši polícia. Novela však hovorí o tom, že táto možnosť by sa zrušila a zodpovednosť by tak vždy niesol držiteľ vozidla namiesto osoby, ktorá bola v danom čase vodičom a porušila zákon.

Dôvodová správa hovorí, že týmto spôsobom štát vyberie viac na pokutách, a to tak, že „pri kvalifikovanom odhade možno očakávať zvýšený príjem za pokuty uložené za prekročenie rýchlosti vo výške približne 400-tisíc eur za rok“.

Štát nedokáže riešiť pokuty, a tak sa zbavuje zodpovednosti

Rozšírením objektívnej zodpovednosti teda chce štát viac pokutovať občanov, ale nechce vyvodzovať zodpovednosť voči skutočným vinníkom. To má robiť držiteľ vozidla cez dlhoročné a zložité súdne dokazovanie.

Štát totiž s celým svojím aparátom orgánov a možností hovorí, že je preň príliš zložité dokazovať vinu páchateľom priestupkov a je jednoduchšie, ak bude rovno pokutovať iných ľudí, ktorí sú držiteľmi vozidla. A tí nech si to už riešia svojpomocne.

Dôvodová správa v tomto smere špecificky hovorí, že „právne delikty držiteľa vozidla sú charakteristické tým, že zodpovednosť za porušenie pravidla cestnej premávky nesie držiteľ vozidla objektívne, bez zohľadnenia toho, či mohol reálne ovplyvniť spôsob správania [vodiča], respektíve dodržiavanie pravidiel cestnej premávky vodičom“.

Samotný štát tak priznáva, že držiteľ má platiť aj vtedy, keď reálne nemohol vplývať na vodiča.

V tomto smere treba dodať, že skutočne pozoruhodne (s odkazom na odporúčanie Najvyššieho kontrolného úradu) štát hovorí, že občan sa pri objektívnej zodpovednosti nemôže vyviniť ani uvedením mena vodiča, lebo by sa to zneužívalo na uvádzanie fiktívnych mien.

Prečo však štát následne nestíha občana, ktorý uvádza falošné údaje štátnym orgánom v správnom konaní, nevedno. Zrejme aj v tomto prípade si štátna moc povedala, že je to príliš zložité na dokazovanie.

Špecificky sa pri možnosti podať odpor zo strany držiteľa vozidla v dôvodovej správe spomína „vznik priveľa excesov“, čo v preklade znamená, že štát jednoducho nevedel vypátrať vinníka priestupku. A preto treba zrušiť možnosť, aby držiteľ vozidla mohol ozrejmiť, kto vlastne viedol motorové vozidlo.

Štát rezignoval na svoje povinnosti pre ich náročnosť

Dôvodová správa ďalej opisuje, že je pre celý štátny aparát príliš zložité pátrať po skutočných vinníkoch priestupkov, a tak je jednoduchšie na to rezignovať a pokutovať tých, ktorí sú aspoň nejako spojení s konkrétnym motorovým vozidlom.

Ako sa týmto prístupom zlepší bezpečnosť na cestách, ak skutoční vinníci nebudú pokutovaní, ale platiť budú ľudia, ktorí poskytujú autá pri podnikaní alebo práci iným osobám, nevedno. Túto informáciu sa občan pri zákone nikde nedozvie.

Nedozvie sa ani to, ako vlastne môže obyčajný človek alebo firma s obmedzenými možnosťami zabezpečiť potrestanie vinníka, teda zaplatenie pokuty, ak to nevie urobiť štát so všetkými masívnymi ľudskými a technickými prostriedkami, ktoré má k dispozícii.

Novela dokonca ruší aj pravidlo oznámenia skutočného vinníka a striktne trvá na pokutovaní človeka, ktorý delikt nespáchal.

Odborná literatúra od zavedenia objektívnej zodpovednosti v roku 2012 upozorňuje, že čisto formálne uplatňovanie objektívnej zodpovednosti môže viesť k nespravodlivým výsledkom, pričom štát nemôže mechanicky sankcionovať držiteľa len preto, že má v evidencii jeho meno.

Dôvodová správa pri zavedení objektívnej zodpovednosti do právneho poriadku výslovne uvádzala, že preukazovanie zodpovednosti za niektoré porušenia pravidiel cestnej premávky je mimoriadne náročné v prípadoch, keď páchatelia priestupkov nie sú bezprostredne po spáchaní priestupku zastavení, identifikovaní a riešení na mieste.

Štát síce môže vytvoriť osobitný režim zodpovednosti držiteľa vozidla, ale nesmie z neho urobiť náhradný trestný alebo priestupkový proces pre prípady, keď sám nedokáže identifikovať skutočného vodiča. A ešte to zaobaliť do tézy, že sa tak zvýši výber pokút.

Vlastníctvo alebo držba vozidla nemôžu byť samy osebe dôkazom spáchania priestupku. Ešte stále totiž platí prezumpcia neviny a dôkazné bremeno štátu. Štát musí preukázať skutkové okolnosti a nemôže automaticky prenášať dôkaznú povinnosť na držiteľa vozidla.

Zákon v rozpore s európskou judikatúrou

Navrhovaný prístup v novele je nielen otvoreným priznaním neschopnosti štátu plniť si svoju základnú úlohu, teda postihovať skutočných páchateľov protiprávnej činnosti, ale ide aj o rozpor s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP).

Európsky súd vo veci Krumpholz proti Rakúsku riešil situáciu, keď rakúske orgány vyvodili voči vlastníkovi vozidla záver, že bol vodičom, v zásade len z toho, že bol vlastníkom auta a nevysvetlil, kto šoféroval. Súd v danom prípade konštatoval porušenie práva na spravodlivé konanie a prezumpcie neviny.

Štát teda nemôže nahradiť dôkaz o osobe vodiča domnienkou, že vodičom bol vlastník vozidla. Vlastníctvo auta samo osebe nie je dôkazom viny a mlčanie alebo odmietnutie vysvetľovať nemožno bez ďalších dostatočných dôkazov premeniť na dôkaz zodpovednosti.

Vo veci Telfner proti Rakúsku ESĽP zdôraznil, že dôkazné bremeno nesie obžaloba, respektíve sankčný orgán, a že prezumpcia neviny je porušená, ak sa dôkazné bremeno presunie z orgánu verejnej moci na obvineného alebo sankcionovanú osobu.

Súd v inom prípade Falk proti Holandsku síce pripustil model, pri ktorom je pokuta za dopravný delikt uložená registrovanému vlastníkovi, ak sa nepodarilo zistiť vodiča. Súd však zdôraznil viacero limitov: ide o menší dopravný delikt, existuje možnosť súdneho preskúmania, vlastník má reálne obrany a môže namietať, že polícia mala reálnu možnosť vodiča zastaviť a identifikovať.

Ani tento prípad by pri novele zákona o cestnej premávke neobstál, pretože vlastník vozidla reálne stráca možnosti obrany tým, že nemôže ani uvádzať meno skutočného vinníka. Má iba zaplatiť pokutu a tú si následne vymáhať od danej osoby.

Ak štát nevie zistiť, kto telefonoval za volantom, kto nebol pripútaný alebo kto nedodržal bezpečnú vzdialenosť, nemôže bez ďalšieho dokazovania viny určiť evidenčného držiteľa vozidla za vinníka.

V právnom štáte platí opačná právna logika – verejná moc má dokazovať, nie administratívne prenášať svoje zlyhanie na občana. Vlastníctvo auta nie je dôkazom viny a držba vozidla nie je generálnou zárukou za každé osobné rozhodnutie vodiča, pri ktorom samotný štát priznáva, že nevie ovplyvniť správanie vodiča.

To všetko iba v mene toho, čo občania široko vnímajú ako problém – sústredenie sa na výber predpísaného množstva pokút namiesto reálnych riešení pri porušovaní pravidiel.