Deravá solidarita
Na základe novej dohody budú členské krajiny viazané prijať jeden z troch druhov opatrení, ktoré si kladú za cieľ pomoc najzasiahnutejším krajinám, predovšetkým na juhu Európy. Mechanizmus solidarity ako súbor opatrení definovaný v článku 56 až 66 nového migračného zákona nahrádza Dublinskú dohodu.
Členské krajiny si na jeho základe môžu vybrať fyzickú solidaritu, teda umiestniť na svojom území osoby žiadajúce o azyl. Druhá možnosť je peňažná pomoc určená okrem iného na budovanie stredísk pre migrantov mimo EÚ.
Tretiu možnosť predstavujú alternatívne opatrenia, ako operačná podpora, ktorú konkrétnejšie odhalí až prax. Jednoducho povedané: členský štát EÚ buď prijme migranta, alebo za každú neuskutočnenú relokáciu zaplatí zhruba 20-tisíc eur, alebo sa bude podieľať na alternatívnom riešení. Poberateľmi výhod nového mechanizmu budú Cyprus, Grécko, Španielsko a Taliansko.
Bulharsko, Česko, Estónsko, Chorvátsko, Poľsko a Rakúsko budú však mať istý čas v rámci nového paktu úľavy, keďže čelia prítoku utečencov z Ukrajiny. Slovensko túto výnimku tiež žiadalo, no nedostalo ju. Námestník poľského ministra vnútra 6. júna vyhlásil, že Varšava mieni implementovať iba „rozumné prvky“ paktu a na viaceré, ktoré ohrozujú národnú bezpečnosť Poľska, nebude vláda jednoducho dbať a prednosť budú mať národné smernice.
Vlna odsunu
Ako s odkazom na Eurostat uvádza portál Politico, od apríla 2023 až do konca roka 2025 počet ľudí s občianstvom nečlenskej krajiny, ktorým bolo prikázané opustiť EÚ, dosiahol každý štvrťrok približne 100-tisíc. Napriek tomu skutočne opustila územie Únie len necelá tretina z nich.
Nové deportačné pravidlá – nahrádzajúce smernicu o návrate – majú okrem iného uľahčiť opatrenia proti zvyšným dvom tretinám. Túto skutočnosť kritizujú viaceré ľudskoprávne zoskupenia, ako aj organizácie, ktoré sa podieľajú na organizovaní nelegálnej migrácie do EÚ.
Opatrenia zamerané na nelegálnych migrantov, ktorí nedbali na povinnosť opustiť územie EÚ, budú spočívať v domových raziách a v prehliadkach „iných relevantných priestorov“, ktorých cieľom bude fyzicky donútiť takýchto ľudí odísť.
Na účely deportácie vzniknú v Afrike a Ázii zhromažďovacie strediská, pričom s dotknutými krajinami už členské štáty EÚ rokujú. Nateraz sa spomínali Kazachstan, Rwanda, Uzbekistan či Uganda. Na ich okamžitom sprevádzkovaní trvajú Berlín a Paríž.
Problémoví migranti budú môcť byť v prípade schválenia zákona zadržaní až na dva roky s možnosťou predĺženia lehoty až na 30 mesiacov. To je v porovnaní s 18-mesačnou lehotou zadržania podľa súčasného znenia zákona výrazný nárast. Migrantom, ktorí nebudú prihliadať na žiadosť o opustenie EÚ, budú môcť byť znížené sociálne dávky a ďalšie príspevky.
Ľuďom, ktorých úrady vyhodnotia ako bezpečnostnú hrozbu, by po novom mohol hroziť trvalý zákaz vstupu na územie Európskej únie namiesto dnešného maximálne 10-ročného zákazu. Opatrenia sa dotknú migrantov s odopretým právom na azyl, tých, ktorí prekročili povolenú lehotu pobytu alebo nemajú žiadne právo na pobyt.
Legálne? Smelo!
Pakt o migrácii a azyle už síce platí, k poklesu migrantov v Európe však nedôjde. Prípadný úbytok prisťahovalcov z radov nelegálnych migrantov totiž vyrovná a možno aj prevýši prítok legálnych migrantov z neeurópskych krajín.
Brusel v jeseni 2025 začal s uplatňovaním Paktu pre Stredomorie, ktorý si okrem iného kladie za cieľ „posilniť mobilitu v celom regióne“, ktorý v rámci paktu zahŕňa okrem krajín severnej Afriky aj Izrael, Jordánsko, Libanon, Palestínu a Sýriu.
Študenti z týchto krajín v zmysle paktu dostanú študentské víza a všetky príspevky, ktoré ponúka program Erasmus+. Okrem študentov však Európu čaká aj vlna – rovnako legálnej – pracovnej sily. V priebehu roka totiž vstúpi do platnosti prelomová európsko-indická dohoda.
V rámci nej vznikne aj „jednotné stredisko na podporu presunu“ Indov do Únie. V apríli zároveň Brusel informoval o parafovaní podobnej dohody s Bangladéšom – jedným z deklarovaných cieľov je posilnenie spolupráce v oblasti migrácie a výmeny ľudí (people-to-people exchanges).
Jednotlivé členské krajiny takisto prijímajú opatrenia, ktoré vedú k prílevu migrantov. V rámci voľného pohybu v EÚ tak v konečnom dôsledku ide o migrantov do Európy, nie iba do jednej členskej krajiny. Legálnych neeurópskych migrantov vo väčších množstvách na národnej úrovni prijímajú Slovensko, Nemecko, Španielsko, Česká republika, pričom ide o stovky tisíc migrantov.
