Onkológ Zuzák: Keď sa človek stretne so smrťou z očí do očí, uvedomí si, že všetci sme v podstate na jednej lodi

Chodil som na hudobnú a na bojové umenie aikido. Tréningy som mával často, prežil som si tam takmer celú pubertu. Postupne sme trénovali aj ukážky a zápasili sme. Bavilo ma to.

Spomenuli ste aj temnejšie stránky detstva...

Myslel som tým hádky a konflikty v rodine. Prežíval som to zle. Odzrkadľovalo sa vo mne napätie, ktoré bolo cítiť v rodine. Na jednej strane som bol veselý chalan, no zároveň bolo vo mne napätie, časté výbuchy hnevu. Nevedel som to spracovať... Pomohlo mi, že som chodil na bojové umenie, pretože som to dokázal akoby vybiť, ale nebolo to úplne dostatočné. Stále to vo mne vrelo a bol som nahnevaný na rodičov, na to, aký je môj svet. Nechápal som, prečo musím byť v takom prostredí. Býval som nahnevaný aj na seba. Často som klamal a páchal hriechy. V tom čase som si neuvedomoval, že sú to hriechy, ale vedel som, že to, čo konám, je zlé. Preto som bol nahnevaný sám na seba a mal som v sebe nepokoj.

Keď som mal sedemnásť, kamaráti z aikida mi navrhli, aby som s nimi išiel na prednášky, v ktorých sa naučím zaujímavé veci. Priviedli ma na stretnutie Dni ezoteriky.

Čo ste tam zažili?

Diali sa tam všelijaké zaujímavé veci, ako napríklad prechádzanie do minulých životov, veľmi zvláštne transcendentné a uletené veci. Týmto spôsobom som sa dostal k budhizmu a meditácii zazen. Vtedy sa mi to pozdávalo – tí mnísi a ľudia, ktorí tam boli, nám názorne ukázali, ako meditovať a nájsť vnútorný pokoj. Nesmierne ma to oslovilo.

Pokračovali ste v tom?

Spravil som si špeciálnu podušku, na ktorej sa sedelo v určitej vzdialenosti od steny. Musel som nájsť jeden bod, veľmi spomaliť dych a zostať takto hodinu nehybne meditovať. Veľmi veľa som si o tom čítal a bolo to popretkávané aj bojovým umením. Snažil som sa v tom nájsť svoj vnútorný pokoj.

Fungovalo to?

Zdalo sa mi, že áno, no teraz už viem, že to bola iba taká príchuť. Okolo svojich osemnástich rokov som prežil nešťastnú, neopätovanú lásku. Utiahol som sa do seba. Chodieval som do prírody sám, strúhal som si drevo. Už poriadne neviem, čo presne sa vtedy dialo, ale v tom čase sa ma začal dotýkať Boh.

Ako ste tie dotyky vnímali?

Môj brat sa mi snažil dohovárať, aby som prestal s meditáciami, že je to hlúpe a sektárske. Ako by povedali moji synovia – drsne ma „disoval“. Nepomohlo to, práveže som mu oponoval tým, aby to skúsil aj on, že mu to môže pomôcť. Jedného dňa mi však namiesto slov vložil do rúk knižku, že ak budem chcieť, môžem si ju prečítať. Ani som na ňu nepozrel, rovno som ju odložil, pretože som mal rozčítané knihy o budhizme. Dostal som sa k nej neskôr. Bola to Biblia – Nový zákon.

Začali ste ju čítať?

Bolo to v období, ktoré by som ako lekár nazval úvodom do anestézie. Ako keď sa pacient chystá na operáciu. Niečo podobné sa asi dialo v mojom živote, pretože neviem presne povedať, kde sa to začalo a ako to prebiehalo. No viem, že Boh sa ma začal dotýkať v mojom srdci.

V Biblii som našiel veci ako hriechy, hnev, klamstvo a mnohé iné. Bolo to ako highlight, ako keď máte žltou fixkou vyznačené dôležité veci. Začali mi z nej vystupovať vety, ktoré boli odpoveďami na moje otázky, na to, čo sa mi nepáčilo vo svete. Boh sa mi zjavil ako ten, kto ma prijíma a miluje takého, aký som. Vtedy som mu povedal vo svojom živote „áno“.

Aké boli tieto začiatky vzťahu s Bohom?

Pamätám si, že som bol na Kamzíku, tam som si čítal Bibliu. Bol som prekvapený, ako konkrétne sa mi Boh prihovára cez svoje slovo a hovorí do môjho života. K viere som nebol nikdy vedený, nikto mi o Bohu nepovedal viac. Nikto mi nepovedal, že viera je z ohlasovania. Boh sa ma dotkol veľmi zriedkavým spôsobom.

Zmenil sa nejako váš život po tomto dotyku Boha?

Mal som osemnásť rokov a pripravoval som sa na medicínu s jedným dievčaťom. Trávili sme u nej doma veľa času. Zažila ma ako úplne neveriaceho a zrazu dostala šok, lebo som jej začal ohlasovať, že Boh je živý, že Ježiš Kristus je tu. Nespoznávala ma a nevedela, odkiaľ som to vzal.

Začal som chodiť do kostola. Keďže som predtým na omše nechodil, všetko som sa musel naučiť sám. Odpozeral som od ľudí, čo robia, čo hovoria. A Boh si ma postupne viedol. Časom som prijal sviatosť prvého svätého prijímania, neskôr som sa začal pripravovať na birmovku.

Ktosi sa ma vtedy spýtal, či nechcem mať stretko. Myslel som si, že ho nepotrebujem, že mi stačí Boh, no hneď, ako som to vyslovil, Boh vo mne vzbudil túžbu. A tak sme spolu s dvoma sestrami, ktoré spievali v zbore, založili malé stretko. Nevedeli sme síce, ako má také stretnutie vyzerať a či sa nám to oplatí. No jedna lekárka z nemocnice, kde som popri škole robil, ma povzbudila, že ak budeme verní, Boh bude pri nás. Stretávali sme sa teda a chválili Pána jednoduchými piesňami. Postupne sa k nám pridalo viac ľudí. Boh tam konal zázraky. Dotýkal sa a uzdravoval ľudí.

Ako vaša cesta s Bohom pokračovala ďalej?

Raz ma jedna doktorka oslovila, či by som nechcel ísť na modlitebné stretnutie, ktoré bude trochu zvláštne, aby som sa na to pripravil. Že ľudia tam budú dvíhať ruky a budú sa zvláštne správať. Takto som sa dostal do spoločenstva, kde som mohol využiť aj svoju hudobnú školu z detstva. Vedel som hrať na flautu, tak som sa spýtal Braňa Letka a Richarda Čanakyho, či sa môžem zapojiť do chvál a pridať sa k nim. Postupne prišli aj iné služby, dostal som sa do Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, kde som aj s manželkou dodnes, za čo som Bohu vďačný.

Ako vás prijalo okolie po vašom obrátení?

Prvá sa to dozvedela moja kamarátka Petra, s ktorou som sa pripravoval na medicínu, potom to bola rodina. Ak si dobre spomínam, rodičia z toho boli šokovaní. Nevedeli, čo sa so mnou deje, a báli sa, či to nie je sektárske. Ako mladý obrátenec som narobil množstvo chýb. Silou-mocou som presviedčal rodičov o viere. Presviedčal som ich o tom, čo je dôležité a čo majú robiť. Bol som ešte neobrúsený kamienok. Postupne však sami u mňa videli zmenu k lepšiemu – dokázal som odpustiť, zaujať lepší postoj...

Pracujete ako onkológ. Poviete nám o svojej práci viac?

Prácu onkológa robím od roku 2014. Vďaka Bohu, bolo to už po mojom obrátení. Občas sa zamýšľam, prečo som si vybral práve onkológiu. Keď som začínal medicínu, myslel som si, že budem robiť lekárske inžinierstvo alebo genetiku. Onkológia je odbor, v ktorom sa človek stretáva so smrťou, čo je veľmi ťažká téma. Keď sa s tým človek stretne z očí do očí, uvedomí si, že všetci sme v podstate na jednej lodi. Je jedno, či ide o vysokoškolského profesora alebo o upratovačku... Všetko, čo si človek budoval, táto choroba preskúša ohňom. Ustojí, neustojí to? Snažím sa byť svojim pacientom blízko a prinášať im svetlo, ktorým je Kristus.

Ako sa vám to darí prakticky?

Viackrát sa mi stalo, že som cítil, že sa mám za niekoho pomodliť. Vnímal som to ako jeho potrebu. Bolo to vždy vzácne. Niekedy to boli zomierajúci ľudia, ktorí sa trápili nielen fyzicky – trápili ich aj vzťahy, neuzmierenie, vzťah s Bohom, trápili sa sami so sebou. Modlil som sa pri nich, priamo pri lôžku, aby sa ich Pán dotkol a vedeli, že on je pri nich a je tam prítomný. Myslím si, že to ľudia zažívali – a bolo to silné aj pre mňa. Tá tvár pacientov, ktorá je napätá strachom z toho, čo príde... no je v nej vidieť, že keď sa priblíži Boh, tvár sa uvoľní. Ľudia sú za to vďační, veľa ráz plakali.

Stretávate sa teda pomerne často so smrťou. Bývate niekedy kvôli tomu na Boha nahnevaný?

Smrť nie je konečnou stanicou. Verím tomu, že ľudia idú do lepšieho, pretože idú za Bohom. Nemôžem sa teda na Boha hnevať, keď viem, že on je tým ľuďom blízko. On nestvoril chorobu ani smrť, ale sám im vyšliapal cestu na Golgote. Aj nám, pretože každý raz prídeme k tomuto koncu. Ježiš nám tú cestu už prešiel dopredu.

Spomínam si, keď som chodil do táborov ako vedúci a pripravovali sme nočnú hru, tiež sme si museli dopredu prejsť cestu, aby sme vedeli, čo sa môže stať, kde sú aké nástrahy. Boh si tiež takto prešiel krížovú cestu, a tak nás môže viesť pevnou rukou.

Boli situácie, keď som videl umierať aj mladých ľudí. Jedna tridsaťtriročná žena, ktorá mala päťročné a ročné dieťa. Ešte na Vianoce bola zdravá, v apríli už zomrela. Bolo to v čase, keď sa nám narodila dcérka, a vedel som, že idem na dovolenku za manželkou, k pôrodu. Lúčil som sa s tou pacientkou a mal som zmiešané pocity. Vtedy vo mne zneli otázky, prečo Boh nič neurobí. Uvedomil som si, ako veľa závisí v mojom živote od toho, ako sa pozerám. Či hľadím ľudskými očami, alebo sa pokúšam pozrieť na veci očami Boha.

Čo je v týchto ťažkých chvíľach pre človeka najdôležitejšie?

Človek potrebuje nádej. Aj my s manželkou sme stratili dieťa. Zomrelo nám počas tehotenstva. Jeden náš synček je už v nebi. Bolo to len nedávno, pred trištvrte rokom. Takisto je to pre nás ťažké a bolestivé, ale viem, že v tom všetkom je stále prítomný Boh. Nemôžem sa na neho hnevať, pretože on je ten, ktorý nám pomáha a miluje nás. To, že niečomu nerozumiem, neznamená, že je to zlé.

Darí sa vám nachádzať Boha v každodennosti?

Ako kedy. Niektoré dni začnem nesprávne, ženiem sa a vtedy akoby stratím kontakt s Bohom. Ten signál na operátora, ktorým je Boh, je slabý, alebo som bez signálu. Vtedy ho potrebujem nájsť znovu.

Jedným z mojich rituálov je nájsť si ráno čas na Božie slovo. Potrebujem, aby mi Boh hovoril do života, nechávam sa ním nasmerovať. Môj deň je potom iný, ak ho začnem s Bibliou. Vidím v tom rozdiel. Keď kráčam s Pánom, pýtam sa ho a snažím sa, aby som mal s ním kontakt. Prosím ho, aby som šiel do dňa s ním a nie bez neho.

Vďaka čomu viete, že Boh je živý?

Túto otázku sa ma pýtajú aj deti. Keď som bol malý, tiež som sa ju pýtal svojej starej mamy. Odpovedala mi: „Ja mu verím, nepotrebujem dôkazy.“ Podobne aj ja. To, že Boh je živý, spoznávam vo svojom srdci.

Pred pár rokmi som mal veľkú obavu, či s manželkou finančne vyžijeme. Bolo to až v takej miere, že ma to skľučovalo a zvieralo. Nevedel som, ako uživím rodinu. Boh sa mi prihovoril počas jednej cesty v aute prostredníctvom piesne v rádiu. Povedal mi, že keďže je otec a dal mi deti, mal by som mu dôverovať, lebo aj on dôveruje mne. Neviem to úplne prerozprávať, lebo to neboli slová, ale niečo, čo som prežil. Ledva som to odšoféroval. Bola to pritom obyčajná svetská pieseň o chlapčekovi a jeho mame, ktorá je pre neho celým vesmírom a otec slnkom. Boh sa ma cez to dotkol. Cítil som, že tak, ako je tá matka pre neho celým vesmírom a nemusí sa báť, tak aj Boh je pre mňa zárukou a prihovára sa mi tichým spôsobom. Rovnako ako Eliášovi. Neprihováral sa mu v búrke alebo víchrici, ale v jemnom vánku. Takisto sa prihovára aj mne. Nemám preto dôvod pochybovať, lebo viem, že je to on, ktorý sa ma dotýka, a viem, že je živý. 

https://www.youtube.com/watch?v=d6BzUi-tjug

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 - Boh nie je mŕtvy.