Amerika verzus anti-Amerika

Trump začal využívať svoje právomoci na potlačenie imigrácie a nie na jej podporu. Hoci najprv nerozumne dôveroval bývalému predsedovi Snemovne reprezentantov Paulovi Ryanovi, že splní sľub z kampane a pričiní sa o vybudovanie múru na hranici s Mexikom, s čím sa Ryan nikdy nestotožnil. Trump postavenie múru pozdĺž značnej časti tejto hranice napokon financoval zo svojej pohotovostnej rezervy. Postavilo sa vyše 300 míľ.

Jeho sudcovské nominácie robili radosť väčšine konzervatívcov. Väčšina voličov prosperovala viac než v čase, keď sa ujímal úradu. Na zužujúcom sa pracovnom trhu sme pozorovali vyššie zvyšovanie miezd v nízkopríjmových skupinách než v tých najvyšších.

To všetko sa zmenilo s vírusom, ktorý v čase písania tohto textu usmrtil 200-tisíc Američanov, milióny ďalších vystrašil a desiatky miliónov Američanov, prinajmenšom, na istý čas priviedol do nezamestnanosti. Sociálne narušenie spôsobené pandémiou COVID-19 je rovnako hlboké ako to ekonomické: Američania prakticky zo dňa na deň prestali pracovať vo svojich kanceláriách, nakupovať v obchodoch, jesť v reštauráciách, chodiť do divadiel, kín, na koncerty, do kostola, navštevovať priateľov a príbuzných a zúčastňovať sa ďalších každodenných činností, aké charakterizujú civilizovaný život. Mnohí Američania už ľudí, ktorých stretnú, nevnímajú ako spoluobčanov či potenciálnych nositeľov milosti, ale ako potenciálnych nositeľov ochorenia.

Takéto ponuré pozadie izolácie ešte zdôraznili niektoré hrozné scény, aké boli len niekoľko mesiacov pred začiatkom pandémie nepredstaviteľné. Ľudia totiž zistili, že nemôžu navštíviť svojich umierajúcich blízkych ani smútiť za nimi, keď zomreli, pretože nemocnice a opatrovateľské zariadenia prísne obmedzili počet návštevníkov a kostoly a pohrebné ústavy sa jednoducho zatvorili.

Takýto bolestivý dopad pandémie sa ešte zďaleka neskončil, hoci riziko, ktoré v marci doviedlo Ameriku k uzavretiu – strach, že nemocnice by prevalcoval valiaci sa nápor pacientov vyžadujúcich si starostlivosť pre koronavírus – už opadlo. Mnohé obchody, reštaurácie a divadlá, ktoré zvykli robiť život príjemnejším, sa už nikdy znovu neotvoria. Američania si čoraz viac zvykajú na svet, v ktorom menej a menej ľudí na ľubovoľne dlhý čas čo i len vychádza z domu.

Amazon z tohto uzavretia mimoriadne profituje. V Amerike však existujú niektoré horšie javy, s ktorými u vás, našťastie, nemáte také skúsenosti. Veľkú časť Ameriky postihol hlboký nepokoj. Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb vydalo na konci júla prieskum so šokujúcimi výsledkami: 10,7 percenta všetkých respondentov a 25,5 percenta z nich vo veku 18 až 24 rokov v posledných 30 dňoch pre pandémiu zvažovalo samovraždu. Viac ako štvrtina všetkých opýtaných – 26,6 percenta – uviedla, že v dôsledku pandémie zažíva traumu alebo poruchu súvisiacu so stresom a 13,3 percenta priznalo užívanie liekov alebo alkoholu na vysporiadanie sa so stresom.

Samozrejme, pandémia spôsobila problémy na celom svete a niektoré z najviac zasiahnutých štátov USA, konkrétne New York a New Jersey, boli poškodené hlavne v dôsledku rozhodnutí svojich protitrumpovských demokratických guvernérov. Napriek tomu je nepochybné, že najviac obviňovaným človekom za pandémiu je Trump. Čiastočne pre postoj médií, ktoré sú voči nemu od začiatku roka 2016, až na niekoľko výnimiek, obsedantne nepriateľské.

Výsledkom je, že z Trumpa ako favorita volieb sa v priebehu roka 2020 stal výrazný outsider. V skutočnosti čelí riziku, že sa stane druhým Herbertom Hooverom, čo bol človek, ktorý bol preklínaný desaťročia po tom, čo sa demokratom podarilo zvaliť vinu za Veľkú hospodársku krízu na republikánov.

Pandémia sa v máji stala iba časťou širšej krízy, keď počas policajného zásahu v Minneapolise zomrel černoch George Floyd. Po rozsiahlych protestoch v tomto meste rýchlo nasledovali nepokoje a tento vzor sa zopakoval po celej krajine.

Ľavica v posledných desaťročiach využívala svoju rastúcu kultúrnu silu na vykreslenie histórie západnej civilizácie v tých najtemnejších možných farbách, jednak vo všeobecnosti a konkrétne v USA. Plody tohto úsilia sa ukázali, keď si výtržníci naprieč celou úniou vzali za svoje terče sochy, pomníky a iné pamätné miesta americkej a západnej histórie. Hoci vandali cielili asi najmä na vodcov Konfederácie a na Kolumba, v bezpeční nezostala žiadna socha akéhokoľvek bieleho muža. Poškodené boli napríklad sochy pešiaka z prvej svetovej vojny v Birminghame, abolicionistu z 18. storočia vo Filadelfii, Johna Greenleafa Whittiera v Kalifornii, Tadeusza Kosciuszka vo Washingtone D.C., Winstona Churchilla v Londýne či Roberta Brucea v Bannockburne.

Dav neušetril dokonca ani svätých. Za obeť padla socha sv. Junipera Serru v Kalifornii a demokratická kongresmanka Alexandra Ocasio-Cortezová navrhla, aby sochu otca Damiána z Molokai na Kapitole nahradila socha domorodého Havajčana, nehľadiac na skutočnosť, že Damiána si domorodí Havajčania vážili a ctili, keďže im slúžil až do svojej smrti.

V davoch boli, samozrejme, aj „nebieli“, ktorí sa snažili poškodiť sochu akéhokoľvek „mŕtveho bieleho muža“, aká bola v dosahu. Najpozoruhodnejšie však bolo to, že väčšinu protibelošských vandalov tvorili zjavne samotní belosi. Tieto sebanenávidiace sa produkty amerických škôl začali veriť, že ľudia vyzerajúci ako oni sú pôvodcom všetkých problémov sveta. Nemajú žiadnu hrdosť na svoju krajinu, na svojich predkov či na seba samých, a to o čo sa usilujú, nie je nič menšie než zrušenie Ameriky.

Stručne povedané: Američania zažívajú začiatok udalostí, ktoré v roku 1988 predpovedal Sam Francis, ako nevyhnutne nasledujúcich po rozhodnutí vyhlásiť Deň Martina Luthera Kinga štátnym sviatkom so všetkým, čo k tomu patrí: „Ak ako národ ideme uctievať Dr. Kinga ako oficiálneho hrdinu, potom si súčasne nemôžeme naďalej ctiť vlajku Konfederácie a tú politickú a kultúrnu identitu, ktorá je hlavným obsahom jej symboliky. (...) No rovnaká logika, ktorá núti zanechať symboly Konfederácie, siaha ďalej. Tri najvýznamnejšie pamätníky vo Washingtone, D.C. patria Georgeovi Washingtonovi, Thomasovi Jeffersonovi a Abrahamovi Lincolnovi. Existuje dnes v USA nejaké školopovinné dieťa, ktoré by nevedelo, že prví dvaja vlastnili otrokov? Existuje v Amerike nejaký gramotný človek, ktorý by nevedel, že ani jeden z tejto trojice nebol rasovým rovnostárom? (...) Rovnaký argument, ktorý (...) strháva transparent pripomínajúci poslednú obranu zúfalého ľudu, zničí aj obelisk a svätyne pripomínajúce hlavných štátnikov amerického národa.“

Sochy Washingtona, Jeffersona a Lincolna vskutku patrili medzi tie, ktorí boli počas tohto leta zvrhnuté alebo znehodnotené.

Médiá a demokrati sa po väčšinu leta neobťažovali skrývať svoje sympatie k vandalom. Narastajúca zhoda elít spočíva v tom, že každá časť amerického života je prerastená „systematickým rasizmom“ takým rozsiahlym, že je už ťažko rozpoznať, čo sa dosiahlo schválením Zákona o občianskych právach z roku 1964 či vynaložením miliárd dolárov na zmiernenie černošskej chudoby od tzv. „vojny proti chudobe“ vedenej Lyndonom B. Johnsonom či dvojnásobným zvolením Baracka Obamu za prezidenta. Najvýraznejšou národnou osobnosťou, ktorá odporuje tomuto rastúcemu konsenzu, podľa ktorého Amerika nikdy nebola veľká, je prezident Trump.

V týchto voľbách išlo pred koronavírusom o to, do akej miery Trump uspel v upevnení pronárodného chápania obchodu, zahraničnej politiky a imigrácie. Vďaka čomu pred štyrmi rokmi napriek všetkým vyhliadkam získal nomináciu Republikánskej strany a kreslo v Bielom dome. Tieto témy, o ktoré išlo vo všetkých prezidentských voľbách od konca studenej vojny, sú rovnako dôležité aj dnes a mnohí ľudia sa budú rozhodovať práve podľa nich.

Avšak čoraz viac sa vedie súťaž medzi stranou, ktorá považuje americkú minulosť za temnú a zlovestnú a tou, ktorá ju pokladá za pozitívnu a nádejnú, hoci nie bezchybnú. Jedna strana odsudzuje „belošské privilégiá“ a „patriarchát“ a je presvedčená, že jej nominant by mal byť (a bude) posledným belošským mužom, ktorý ju reprezentuje v celoštátnych voľbách. Druhá strana nehľadí na bielych mužov podozrievavo, hoci na jej zjazde vystúpili rečníci do veľkej miery reprezentujúci demografickú rozmanitosť krajiny.

Jedna strana akoby ľutovala, že Európania vôbec prišli k týmto brehom oceánu a priniesli so sebou kresťanstvo. Nominant druhej strany vo svojom akceptačnom prejave vyhlásil, že „Američania budujú svoju budúcnosť; nerúcajú svoju minulosť“ a úctivo si vypočul krásne prevedenie Ave Maria, ktoré pomohlo ukončiť stranícke zhromaždenie. Neskôr Trump podpísal vládne nariadenie, ktoré federálnym úradom zakazuje indoktrinovať svojich zamestnancov „kritickou teóriou rasy“ a vierou v „belošské privilégiá“ a takisto sa zaviazal, že od škôl bude opätovne požadovať vlastenecký pohľad na americké dejiny.

Stručne povedané, stali sa z toho voľby medzi Amerikou a anti-Amerikou. Až donedávna bol takýto zápas nepredstaviteľný, gramsciovskí termiti sú však od 60. rokov 20. storočia naozaj usilovní a jednu americkú inštitúciu po druhej spútavajú pod vplyv učeníkov Novej ľavice.

Richard Nixon dokázal v roku 1972 drvivo zvíťaziť poukázaním na argumenty, ktoré bolo vtedy počuť väčšinou z niektorých univerzitných kampusov. Donald Trump bude mať v skutočnosti šťastie, ak sa mu v Zbore voliteľov podarí dosiahnuť tesné víťazstvo, hoci rovnaké argumenty dnes každým dňom počúvame od demokratických politikov, elitných žurnalistov a veľkej väčšiny profesorov, umelcov a zabávačov národa.

Bože, pomôž nám!