Caracas pod kontrolou Washingtonu
Veľa vecí sa v posledných mesiacoch v Caracase zmenilo. USA prevzali kontrolu nad predajom venezuelskej ropy, ujali sa venezuelských zlatých rezerv a odviezli si aj obohatený urán, ktorý bol určený ako palivo pre jadrový reaktor. O venezuelskej ekonomike sa dnes rozhoduje v New Yorku a vo Washingtone.
O kontrolu nad venezuelským energetickým sektorom dnes medzi sebou súperia predovšetkým spoločnosť Amber Energy, patriaca Trumpovmu oligarchovi Paulovi Singerovi, a spoločnosť Dalinar Energy, ktorú riadi investičná banka JP Morgan. O svoj podiel sa však uchádzajú aj Peter Thiel, Trumpov syn Donald junior a mnohí ďalší.
Prvú väčšiu zahraničnú cestu prezidentky Rodríguezovej ohlásil americký minister zahraničných vecí Rubio. Odprevadil ju do Indie uzavrieť kontrakt na dodávky venezuelskej ropy. Američania tým dali Indii i svetu vedieť, kto dnes ovláda najväčšie svetové ložiská čierneho zlata.
Práve venezuelská ropa údajne predstavovala jednu zo spojníc medzi americkými útokmi na Venezuelu a Irán. Kontrolou nad venezuelskými náleziskami vraj chceli Američania kompenzovať výpadky ropy z Perzského zálivu, s ktorými počítali po svojom vojenskom zásahu. Z dlhodobého hľadiska by podobná kompenzácia azda aj mohla dávať istý zmysel, ale krátkodobo je vylúčená.
Venezuelský ropný sektor vyžaduje po rokoch amerických sankcií dôkladnú obnovu, ktorá bude trvať niekoľko rokov. Washingtonu sa však aspoň hodilo, že od venezuelskej ropy odrezal Kubu, s ktorou chávistický režim udržiaval geopolitické aj ideologické partnerstvo.
Venezuelské spojenectvo s Iránom ako os zla
Avšak izraelská vláda Madurov pád nadšene privítala. Sionisti a neokonzervatívci považovali venezuelské spojenectvo s Iránom za os zla. Venezuela podobne ako väčšina štátov globálneho Juhu sympatizovala s Palestínčanmi, ale išla ďalej ako ostatní.
Budovala vzťahy s Iránom, po brutálnom izraelskom zásahu v Gaze v roku 2009 prerušila diplomatické vzťahy s Izraelom a jej nepriatelia ju obviňovali z podpory protizraelského terorizmu. Naopak, protimadurovská opozícia sa hlási k tvrdému sionizmu: vlaňajšia laureátka Nobelovej ceny za mier María Corina Machadová už v roku 2018 vyzvala Benjamina Netanjahua, aby zvrhol venezuelskú vládu. Juan Guaidó, z ktorého sa prvá Trumpova administratíva pokúšala urobiť venezuelského prezidenta, sľúbil otvoriť venezuelské veľvyslanectvo priamo v Jeruzaleme a počas svojho virtuálneho prezidentovania dokonca vymenoval caracaského rabína za veľvyslanca v Izraeli.
Preto aj Rodríguezová ešte ako Madurova viceprezidentka obviňovala z únosu prezidenta sionistické kruhy. Ako však ukázalo vydanie Saaba do USA, v nasledujúcich mesiacoch sa veľa zmenilo. Rodríguezová si síce môže myslieť, že s Američanmi dokáže niečo vyrokovať, ale nechala si zviazať ruky.
Niežeby mala na výber. Ak by sa začala príliš búriť, Washington siahne po niekom inom. Protitrumpovská opozícia v Kongrese stále stavia na Machadovú a medzi predstaviteľmi postmadurovského režimu aj tradičnej protichávistickej opozície je dosť ďalších ambicióznych hráčov.
Situáciu vo Venezuele určuje to, že na rozdiel od Iránu nenašla v januári dostatočnú silu na vojenskú obranu. Ale bola to reálna možnosť? Ako dnes môže akákoľvek latinskoamerická krajina čeliť hegemónovi zo severu?
Koniec globálnej nadvlády USA vôbec nemusí znamenať širšie možnosti pre Latinskú Ameriku. Naopak, Washington môže o to pevnejšie zovrieť región, ktorý považuje za svoju výlučnú sféru vplyvu. Uvidíme, čo sa stane na Kube.
