Obranné sily Izraela (IDF) spustili v piatok ráno novú pozemnú inváziu do južného Libanonu. Najneskôr od polnoci opätovne bombardovali pozície považované za súčasť infraštruktúry hnutia Hizballáh. Podľa šéfa rezortu obrany stihli za pol dňa zničiť „všetky“ domy v obciach blízko spoločnej hranice.
Šíitskí militanti, ktorí sa napriek 25 rokov trvajúcim výzvam stále neodzbrojili a ohrozujú sever Izraela, reagovali na nestiahnutie izraelských vojakov raketovým a dronovým útokom na pozície IDF. Sily židovského štátu v odvete spustili masívne vzdušné útoky, na ktoré Hizballáh v novej špirále smrti reagoval raketovým útokom na konvoj blížiaci sa k pohoriu Alí al-Tahír.
IDF v útoku stratili veliteľa tankového práporu a ďalších troch vojakov, piati vojaci utrpeli zranenia. V súvislosti s týmito stratami vyhlásil minister národnej bezpečnosti Itamar Ben-Gvir, že „celý Libanon musí zhorieť“. IDF už stihli útoky predĺžiť do údolia Bikaá na východe Libanonu.
Minister obrany a bývalý šéf izraelskej diplomacie Jisrael Kac v televízii Channel 14 vyhlásil, že napriek odporu Hizballáhu sa izraelská armáda z juhu Libanonu nestiahne. Len deň predtým pritom izraelská delegácia rokovala s Američanmi o výnimke z nedávno prijatého memoranda o porozumení, ktoré malo viesť k mieru medzi Iránom a Spojenými štátmi.
Irán medzitým informoval Hizballáh, že rokovania so Spojenými štátmi nemôžu pokračovať bez zavedenia komplexného prímeria. Agentúre Reuters to oznámil poslanec hnutia Hassan Fadlalláh a pripojil výzvu vláde, aby odmietla akékoľvek priame rokovania s Izraelom, pokiaľ budú pokračovať v útokoch na Libanon.
Izrael a Hizballáh sa podľa vojenského rozhlasu IDF (Galei Cahal) krátko pred 15.00 h SELČ dohodli na prímerí. Pokoj zbraní nevyriešil ani otázku stiahnutia Izraelčanov ani odzbrojenia militantov, a po necelých 20 minútach izraelské letectvo obnovilo paľbu na Nabatíju.
Vyprázdnenie Libanonu
„Nikto nám nebude hovoriť, čo máme robiť,“ povedal minister. Dodal, že vnútri bezpečnostnej zóny, ktorú IDF zriadili v polovici marca na pozadí vojny proti Iránu, zničili všetky obytné budovy – dôvodom údajne bolo podozrenie, že ich militanti používajú ako úkryty.
Vojna v južnom Libanone sa obnovila 2. marca, teda len dva dni po prvom americko-izraelskom útoku na Irán. Vláda Benjamina Netanjahua totiž počítala s možnosťou, že Teherán využije Hizballáh ako predĺženú ruku proti izraelskému územiu a civilnému obyvateľstvu.
Do polovice júna prišlo o život viac ako 3 500 ľudí, väčšinou civilisti. Boje a následné zriadenie bezpečnostnej zóny vyhnalo z domovov takmer 1,2 milióna ľudí, ktorým Kac nedávno zakázal vrátiť sa. Na toto uvoľnené územie sa podľa vlastných slov chystajú reprezentanti izraelského osadníckeho hnutia – ktorí ešte v roku 2024 založili organizáciu na osídlenie južného Libanonu.
Okrem údolia Bikaá a tamojšieho centra, ktorým je mesto Baalbek, sa IDF sústredili najmä na juh. Mesto Nabatíja bolo z väčšej časti zničené, pričom zábery po bombardovaní pripomínajú snímky Pásma Gazy.
Kontroverzným krokom bol aj fakt, že IDF dostali od ministra rozkaz prekročiť rieku Litáni – pôvodnú hranicu bezpečnostnej zóny z roku 2000 – a postúpiť k severnejšej rieke Zahrání. V predošlej pozemnej operácii obsadili aj križiacky hrad Beaufort.
„Zrovnali sme so zemou celú prvú líniu dedín v južnom Libanone, všetky domy boli zničené. Obyvatelia ich už nikdy neuvidia stáť – 200-tisíc libanonských obyvateľov, ktorí sa nachádzali v ‚bezpečnostnej zóne‘, sa už nikdy nevráti,“ pokračoval Kac.
Odmietnutie „Džawláního“ nebolo náhodné
Minister obrany a faktický najvyšší veliteľ IDF sa vyjadril aj k plánu, ktorý na samite skupiny G7 predostrel americký prezident Donald Trump. Ten ešte v utorok povedal, že navrhol Netanjahuovi, aby porážku Hizballáhu nechal na džihádistického veterána a faktického vodcu Sýrie Ahmada Husajna Šaru.
Práve Šará v počiatkoch občianskej vojny v Sýrii viedol sunnitských extrémistov organizácie Front an-Nusrá, ktorá prisahala vernosť svetoznámej teroristickej organizácii Al-Káida. Po zvrhnutí prezidenta Bašára Asada však odmietol ďalej používať pseudonym Abú Muhammad al-Džawlání, ku ktorému sa, naopak, vrátil Kac.
„My budeme bojovať proti Hizballáhu, nepotrebujeme al-Džawláního. Tento terorista v obleku musí zostať v Sýrii. Vieme presne, kto je a aká je Sýria. Mal by zostať v Sýrii. Nemal by sa do nás miešať, a ak to urobí, my sa budeme miešať do jeho záležitostí,“ odmietol Kac rezolútne.
Šará ako vodca Nusry stál na strane protivládnych sunnitských džihádistov, ktorých vyzbrojovala CIA v rámci operácie Timber Sycamore. Ako náboženský radikál však rovnakou mierou bojoval aj proti šíitom z Hizballáhu, ktorých, naopak, Irán používal na podporu šíitského alavitu Asada.
Po zvrhnutí Asada v decembri 2024 sa Šará začal usilovať o napravenie obrazu Sýrie vo svete, čo sa mu podarilo vo vzťahu k Európskej únii. Brusel totiž krátko po prevrate zrušil väčšinu sankcií, čo Washington spravil až v septembri 2025 v predvečer Šarovej návštevy Bieleho domu.
Keďže vystupuje ako technokrat ochotný chrániť menšiny, Trump na samite v meste Évian-les-Bains vodcu Sýrie pochválil za „úžasnú prácu“. „Ak Izrael nedokáže urobiť svoju prácu bez toho, aby zabíjal všetkých ostatných, potom ju urobí on. Sýria to urobí,“ dodal Trump.
„Izrael neopustí žiadne bezpečnostné zóny – ani v Gaze, ani v Sýrii, ani v Libanone. IDF musia byť na druhej strane hraníc Izraelského štátu,“ uzavrel Kac s tým, že armáda v bezpečnostnej zóne pri Golanských výšinách zostane, „pretože sa musíme chrániť pred tým, čo tam v Sýrii vidíme“.
Pretláčanie s Tureckom
Pripomeňme, že IDF v reakcii na zvrhnutie Asada neoslavovali, ale v náletoch po celej krajine zničili takmer tri štvrtiny vojenského arzenálu, potopili celé loďstvo (okrem ruských lodí v Tartúse) a obsadili pás územia medzi okupovanými Golanskými výšinami a zvyškom provincie Qunajtra.
Okrem Izraela však na sýrske ihrisko vstúpilo aj Turecko, ktoré poskytovalo krytie sunnitským povstalcom v provincii Idlib na severe krajiny. Práve Ankara čoraz častejšie vystupuje ako kľúčový hráč Blízkeho východu. Nedávno poskytla krytie gazskému hnutiu Hamas ako náhradu za oslabený Irán.
Aj preto sa Tel Aviv pozerá na Šarovu vládu s podozrením a prípadné prenesenie vojny s tureckým krytím bližšie k izraelským hraniciam je scenár, ktorému by sa radšej vyhol. To je zároveň dôvod, prečo Izrael podporuje Kurdov na severe Sýrie a Iraku – ich separatistické zoskupenia považuje Turecko za teroristické organizácie.
Sýrskeho vodcu teda Izrael považuje za akúsi predĺženú ruku prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, ktorý od začiatku vojny v Pásme Gazy pravidelne odsudzoval izraelské konanie ako genocídu. Keďže Ankara v podstate prevzala časť iránskej osi odporu, je otázne, či a kedy začnú podporovať aj Hizballáh.
Tým by sa však dostali do nepriameho konfliktu so spojencom v Severoatlantickej aliancii – so Spojenými štátmi. Hoci po oficiálnej linke Washington odsúdil bombardovanie Bejrútu a konkrétne jeho južnej štvrte Dahíja, podľa denníka Israel Hayom bolo s Tel Avivom „plne zosúladené“.
Denník napojený na sionistickú miliardárku a Trumpovu podporovateľku Miriam Adelsonovú otvorene priznal, že minister zahraničia Marco Rubio na prezidenta zatlačil, aby podporil izraelskú odvetu na iránske raketové útoky zo začiatku júna.
Túto spojitosť podporila aj korešpondentka portálu American Conservative (AmCon) Courtney Bonneauová, ktorá odhalila, že pozostatky munície a techniky, ktorú Izrael použil pri likvidácii dedín v južnom Libanone, poukazujú na americký pôvod.
Napriek tomuto závažnému prepojeniu AmCon vyzval americkú vládu, aby zatlačila na Izrael s cieľom upokojiť situáciu u jeho severného suseda. Bez prímeria v Libanone je čerstvo podpísané memorandum (ktoré spĺňa znaky rámcovej dohody o mieri) len kusom papiera.
