Fanfára pre obyčajného človeka

Úvodnou melódiou konferencie je od začiatku skladba Fanfára pre obyčajného človeka. Túto skladbu zložil Aaron Copland a celosvetovú slávu jej priniesla nahrávka skupiny Emerson, Lake & Palmer. Umelci sa objavujú v priebehu celého programu.

Na začiatku konferencie ARC 2026 bol jedným z nich klavirista Ignat Solženicyn, ktorý popri prednesení osobného prejavu zahral skladbu na klavíri. V tej istej konferenčnej sekcii vystúpil aj Sabin Howard.

Howard je známy americký figuratívny sochár v tradícii modernej klasiky. Vyrastal v New Yorku a Turíne, študoval na Philadelphia College of Art a titul Master of Fine Arts (MFA, magister umenia) získal na New York Academy of Art. Preslávil sa predovšetkým dielom A Soldier’s Journey (Cesta vojaka), veľkou bronzovou skupinou sôch v Národnom pamätníku prvej svetovej vojny vo Washingtone, D. C.

Svoj príspevok začal anekdotou. V roku 1982, vo veku 19 rokov, sa vzdal svojho zamestnania. Hoci nevedel kresliť, chcel študovať na umeleckej škole. Na základe odporúčania si kúpil knihu Kreslenie pravou hemisférou mozgu, ktorá mu pomohla naučiť sa klasicky kresliť. Po 90 dňoch prišiel na umeleckú školu s portfóliom 90 kresieb a bol prijatý.

Človek je stvorený na Boží obraz

Hlavným posolstvom Sabina Howarda bolo, že kultúra, ktorá chápe človeka ako stvoreného na Boží obraz, vytvára umenie, pamiatky a inštitúcie svedčiace o jeho dôstojnosti. Klasické figuratívne umenie je zakorenené v tejto tradícii. Berie telo vážne, pretože samotného človeka treba brať vážne. Hľadá mieru, proporcie, svetlo, držanie tela a výraz, pretože odhaľujú viac než len formu: odhaľujú duchovný zmysel človeka.

Uviedol niekoľko príkladov. Tvrdil, že kultúra, ktorá odmieta Boha, krásu a pravdu, stráca zo zreteľa aj človeka.

Howard zaujíma polarizujúci postoj, pokiaľ ide o moderné umenie. Nie každý provokatívny objekt je automaticky zmysluplný len preto, že stojí v galérii. Ani každý akt ničenia si nezaslúži, aby bol označený za hlboký. Keď umenie znetvoruje človeka, vysmieva sa posvätnému alebo systematicky nahrádza krásu šokom, plytvaním a cynizmom, potom môže byť označenie „odpad“ prísnym súdom. Kto však niekedy nestál v múzeu moderného umenia a necítil sa porazený čírou bezvýznamnosťou?

Nie únik, ale obnova

Pre Howarda nie je návrat k umeniu pravdy, dobra a krásy nostalgickým únikom, ale nevyhnutnou obnovou. Proti umeniu, ktoré sa snaží iba provokovať, ničiť alebo ponižovať, kladie spomienku na to, kým sme.

Pravda, dobro a krása sa nedajú od seba oddeliť. Tam, kde je umenie pravdivé, poukazuje na poriadok. Tam, kde je dobré, povznáša človeka. Tam, kde je krásne, zviditeľňuje, že stvorenie nie je bez zmyslu. Veľké umenie je preto viac než len sebavyjadrenie. Je to služba vyššej realite.

Na dvoch svojich dielach Howard ukázal, ako tieto myšlienky uvádza do praxe. Prvé z nich, Cesta vojaka, je monumentálny bronzový reliéf, ktorý tvorí srdce Národného pamätníka prvej svetovej vojny vo Washingtone, D. C. Dielo pozostáva z 38 postáv na úseku dlhom približne 17,7 metra. Zobrazuje osud amerického vojaka od rozlúčky až po vojnu, zranenie a návrat.

Projekt pamätníka zadala Komisia Spojených štátov pre sté výročie prvej svetovej vojny. Celkový areál navrhol architekt Joseph Weishaar, zatiaľ čo Howard vytvoril sochárske dielo. To bolo odhalené v septembri 2024 ako posledný významný prvok pamätníka.

Cesta vojaka

Podľa Howarda nie je dielo Cesta vojaka len vojenským pamätníkom. Viditeľne vracia človeku jeho dôstojnosť. Postavy nehovoria o histórii v abstraktných pojmoch. Ony ju stelesňujú. Rozlúčka, boj, zranenie, psychický kolaps a návrat domov sú zobrazené realisticky.

V strede stojí vojak trpiaci šokom z bombardovania, pretože odhaľuje, čo sa stane, keď je človek vytrhnutý z poriadku, domova, viery a zo zmyslu. Jeho skrútené telo nie je len znakom psychickej traumy, ale aj duchovným obrazom. Moderný človek stojí osamotený uprostred spustošenia a musí si znovu uvedomiť, že nie je stvorený z náhody a chaosu, ale je Božím stvorením.

Pre Howarda je toto bronzové súsošie zároveň protikladom k ponižujúcemu umeniu deštrukcie. Nešokuje pre prázdnotu. Vyvoláva v divákovi nepokoj, aby mu niečo pripomenulo. Skutočná telesnosť veteránov, klasická forma, naratívny pohyb a pátos postáv – to všetko slúži jednému cieľu. Pozorovateľ sa má spoznať v ceste vojaka.

Vojna môže človeka zlomiť, ale nemôže vymazať jeho božský pôvod. Keď národ postaví takéto sochy, vyznáva, že obeta, spomienka, krása a pravda k sebe patria a že národ má budúcnosť len vtedy, keď vie, kto je človek.

Oblúk slobody

Howard zakončil svoj príspevok predstavením svojho najnovšieho projektu – Veľkého oblúka slobody (Grand Liberty Arch). Ako povedal, 11. marca 2025 sa spolu so svojou ženou vydali na západ smerom k Salt Lake City so svojimi vecami, bez zadania či akejkoľvek oficiálnej podpory, ale s presvedčením, že tento projekt sa musí zrealizovať.

Podľa umelca sa má oblúk stať najväčším figuratívnym pamätníkom v USA a s hrdosťou osláviť americkú históriu pri príležitosti 250. výročia založenia Spojených štátov.

Howard vníma oblúk ako monumentálny symbol slobody. Päťdesiatšesť prepletených postáv s dĺžkou približne 18,3 metra a výškou 11 metrov má vytvoriť bránu do novej paradigmy.

Preňho nie je skutočným protagonistom žiadna konkrétna historická postava, ale samotný divák. Ten sa vydáva na hrdinskú cestu do budúcnosti, poháňaný myšlienkou, že sloboda a ľudská dôstojnosť môžu pretrvať len vtedy, ak je človek chápaný ako Božie stvorenie.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.