Izrael a Libanon uzavreli pred víkendom rámcovú dohodu o prímerí a odzbrojení všetkých neštátnych aktérov. Pri podpise bol prítomný aj americký minister zahraničia Marco Rubio. Nezdá sa však, že by mediácia Washingtonu garantovala trvanlivosť prímeria.
Obranné sily Izraela (IDF) si totiž opäť vynútili výnimku z bodu „stiahnutie vojsk“, ktoré požadoval Bejrút. „Izrael zostáva v bezpečnostnej zóne v južnom Libanone,“ avizoval tesne po podpise premiér Benjamin Netanjahu s tým, že je to „ťažký úder pre Irán“.
Z územia, ktoré IDF v súčasnosti držia pod svojou kontrolou, vyčlenil Tel Aviv dve menšie zóny, na ktorých bude odzbrojovanie šíitského militantného hnutia Hizballáh viesť libanonská armáda. Netanjahu v piatok spresnil, že jedna z týchto zón je na sever od rieky Litání a druhá na južnom brehu.
Ešte v priebehu dňa však Izraelčania oznámili obsadenie výšiny Alí al-Tahír v smere na mesto Nabatíja, o ktorú bojovali od 2. marca, keď proti Hizballáhu otvorili vedľajší front americko-iránskej vojny. Hizballáh správu odmietol.
Krehké prímerie a sporné nárazníkové zóny
Izrael sa v memorande o prímerí zaviazal aj k tomu, že na libanonskom území nemá žiadne teritoriálne ambície. To na domácom politickom ihrisku prekazilo plány osadníckeho hnutia, ktoré vo všeobecnosti podporuje Netanjahuovu vládu – k otázke zakladania židovských osád v povodí Litání sa teda zrejme dostanú v blízkej budúcnosti.
Do libanonských ozbrojených síl však podľa piatkovej dohody plánujú investovať aj Spojené štáty. Cieľom tohto financovania je posilnenie armády, aby bola schopná demilitarizovať Hizballáh vo vlastnej réžii. Podľa hodnotení IDF na to Bejrút v súčasnosti nemá kapacity.
Tel Aviv si vyhradil právo kontroly v bezpečnostných zónach – ak by IDF zistili, že Hizballáh nebol odzbrojený, na dve vyznačené územia by sa vrátili. Stanica Channel 15 spresnila, že židovský štát sa nezaviazal k žiadnemu časovému rámcu a vojaci môžu byť v Libanone neobmedzene.
Zotrvanie IDF v Libanone si ešte v piatok večer vyžiadalo reakciu zo strany tamojších šíitov, ktorí zorganizovali rozsiahle demonštrácie proti dohode. Stovky ľudí obsadili ulice Bejrútu a mávali žltými vlajkami Hizballáhu na podporu militantov, ktorí podľa časti libanonského politického spektra strážia južnú hranicu pred Izraelom.
V pondelok ráno sa preto k dohode vyjadril libanonský predseda parlamentu Nabíh Berrí, ktorý odmietol dokument ratifikovať. Predseda šíitského hnutia Amal, v ktorom sa združuje aj politická reprezentácia Hizballáhu, označil súčasné znenie za „diktát“. Rovnako odmietavo sa k dokumentu vyjadril aj vodca Hizballáhu Naím Kásim.
Pripomeňme, že Libanon má konfesionalistickú ústavu, ktorej časť o delení moci utvrdila národná dohoda z roku 1941. Podľa týchto dvoch dokumentov musí byť prezidentom vždy kresťan maronita (libanonský katolík), predsedom vlády musí byť sunnitský moslim a predsedom parlamentu šíita. Prezident Joseph Aún aj premiér Nawáf Salám preto znenie dohody prijali, Berrí ho však vníma ako obmedzenie najmä voči svojim spoluveriacim.
Hneď v prvých hodinách po oznámení dohody si však IDF a Hizballáh vymenili paľbu, čo opäť otvára otázku, či nešlo len o ďalšie kolo kupovania času. Prímerie, ktoré Izrael a Libanon uzavreli v apríli, totiž aj Netanjahuovi spolupracovníci vnímali len ako promoakciu voči prezidentovi Donaldovi Trumpovi.
Libanon neuznal Izrael
Už na aprílových rokovaniach vo Washingtone otvoril tamojší izraelský veľvyslanec Jechiel Leiter otázku normalizácie vzťahov, ktorú v Libanone obratom odmietli. Libanon totiž neuznáva existenciu Izraela – podobne ako väčšina arabských a islamských krajín Blízkeho východu.
V roku 2020 sa ku krátkemu zoznamu krajín, ktoré uznali existenciu Izraela, pridali Spojené arabské emiráty a Bahrajn, a to podpísaním Abrahámovskej dohody. Okrem Emirátov uznali Izrael iba Egypt a Jordánsko, pričom Irán po revolúcii v roku 1979 svojej uznanie stiahol.
Hizballáh vznikol v gescii Iránskych revolučných gárd na pozadí občianskej vojny v roku 1982 ako reakcia šíitov na izraelskú okupáciu. S Izraelom je vo vojne od októbra 2023, keď juh židovského štátu napadol palestínsky Hamas. IDF v septembri 2024 uskutočnili pozemnú inváziu do Libanonu.
Obnovené vojenské operácie na juhu Libanonu si od začiatku marca vyžiadali viac ako 4 200 životov, vyhnali z domovov viac ako 1,2 milióna ľudí – ktorí sa po likvidácii civilnej infraštruktúry zrejme nemajú kam vrátiť – a ďalej napínajú personálne možnosti IDF do prasknutia.
Prímerie, ktoré sa malo implementovať v polovici júna, zase zlyhalo po troch dňoch. Aj v tomto prípade sa IDF odmietli stiahnuť, čo viedlo Hizballáh k raketovému a dronovému útoku na ich pozície. Následne izraelské letectvo spustilo rozsiahly útok na južné predmestie Bejrútu a časti Libanonu v povodí Litání a prímerie sa tým opäť skončilo.
Môže vyhrať mier?
Práve na tretej vojne v Libanone sa ukazuje, že konflikt sa nedá ukončiť zvyšovaním tlaku a vzájomným odmietaním podmienok. Izraelu prekáža prítomnosť Hizballáhu, tomu prekážajú izraelskí vojaci v Libanone. Jedna zo strán spustí novú prestrelku, druhá odpovie a koleso zabíjania sa opäť roztáča.
Za tento rok takýmto spôsobom zlyhali hneď dve prímeria. Rovnako sa Tel Aviv popálil aj v Pásme Gazy, keď bojoval proti Hamasu už v roku 2021. V tom čase pozorovatelia tvrdili, že za „izraelské víťazstvo“ sa dá považovať len stav, keď militanti znovu nezaútočia – čo sa však stalo len o dva roky neskôr.
Aj keď IDF počas vojny zaznamenali mnohé taktické úspechy, na zabezpečení civilistov na severe Izraela sa nepodpísal prakticky ani jeden. Židovský štát sa teda opakovane stáva obeťou historickej poučky, že nie je dôležité vyhrať vojnu, ale vyhrať mier.