Piliere slobody a cena za rovnosť

Charakter francúzskej slobody slova však nezmenilo iba narastajúce množstvo zákonov. Postupne sa začal vytrácať aj jej pôvodný závan voľnosti. V Spojených štátoch sa sloboda prejavu stala jedným zo základných pilierov demokracie a získala silnú ochranu pred zásahmi štátu.

Francúzsko sa však vydalo inou cestou, pretože popri slobode vždy kládlo minimálne rovnaký dôraz na rovnosť. Práve tu vzniká napätie, ktoré prístup k slobode prejavu sprevádza dodnes.

Alexander Solženicyn pri svojom prejave vo Vendée v roku 1993 pripomenul, že sloboda a spoločenská rovnosť majú tendenciu sa navzájom vylučovať. Sloboda prirodzene vytvára rozdiely medzi ľuďmi. Naopak, snaha tieto rozdiely odstrániť vyžaduje čoraz väčšie zásahy a obmedzenia voľnosti.

Nejde, samozrejme, o rovnosť pred zákonom, bez ktorej nemôže fungovať žiadna slobodná spoločnosť. Problém sa začína vo chvíli, keď chce štát zaistiť nielen rovnaké práva, ale aj rovnosť výsledkov, postavenia alebo pocitov jednotlivých spoločenských skupín.

Práve vývoj francúzskej slobody prejavu túto Solženicynovu myšlienku dobre ilustruje. Francúzsko sa prostredníctvom novodobých zákonov postupne rozhodlo klásť väčší dôraz na ochranu rovnosti a dôstojnosti jednotlivých skupín ako na čo najširšiu ochranu samotného prejavu. Nešlo o jeden plošný zákaz. Hranica sa posúvala pomaly prostredníctvom jednotlivých noviel a nových skutkových podstát.

Od skutkov k trestnému činu názoru

Najdôležitejšími medzníkmi tejto premeny sa stali Plevenov zákon z roku 1972, Gayssotov zákon z roku 1990 a neskôr aj zákon Avia, ktorý sa pokúsil rovnakú logiku preniesť do prostredia internetu a sociálnych sietí.

Plevenov zákon predstavoval prvý zásadný posun. Francúzske právo už nemalo trestať iba priamu výzvu na násilie alebo konkrétny útok na určitého človeka. Po novom sa zameralo aj na verejné podnecovanie k diskriminácii a nenávisti voči skupinám podľa pôvodu, národnosti, etnickej príslušnosti alebo náboženstva.

Na prvý pohľad išlo o pochopiteľnú reakciu na rasizmus. Zároveň sa tým však otvoril oveľa širší priestor na súdny výklad. Nenávisť totiž nie je tak ľahko merateľná ako konkrétna výzva na trestný čin. Súdy tak už neposudzovali iba bezprostredné nabádanie na určitý skutok, ale aj to, či výrok podnecuje nepriateľstvo voči celej skupine.

Ešte ďalej zašiel Gayssotov zákon z roku 1990. Ten zaviedol trestný postih za spochybňovanie alebo hrubé zľahčovanie niektorých zločinov proti ľudskosti, predovšetkým holokaustu. Štát už týmto zákonom nechránil iba konkrétnu skupinu pred nenávisťou, ale začal chrániť aj určitý výklad historickej skutočnosti. Spor o minulosť sa tak čiastočne presunul z univerzít, kníh a verejných debát do súdnych siení.

Práve tu sa ponúka otázka, či Francúzsko nevytvorilo fenomén, ktorému jeho kritici hovoria délit d'opinion, teda trestný čin názoru. Nešlo už iba o zákaz priameho podnecovania k násiliu alebo diskriminácii. Trestným sa mohlo stať samotné verejne vyslovené tvrdenie o historickej udalosti.

Nie je v tom určitý rozpor s pôvodným duchom Deklarácie práv človeka a občana? Tá predsa označila slobodné oznamovanie myšlienok a názorov za jedno z najcennejších práv človeka. Súčasne však už jej článok 11 pripúšťal zodpovednosť za zneužitie tejto slobody v prípadoch stanovených zákonom.

Francúzsky spor sa preto nevedie o to, či môžu existovať nejaké hranice, ale o to, či má štát medzi zakázané zneužitie slobody zaradiť aj nesprávny, lživý alebo morálne odpudivý výklad histórie.

Virtuálny svet a mrazivý efekt

Poslednou etapou tohto vývoja bol zákon Avia z roku 2020. Ten mal za cieľ preniesť pravidlá proti nenávistným a rasistickým prejavom aj do virtuálneho sveta. Internetové platformy mali nahlásený obsah rýchlo posúdiť a v prípade zjavnej nezákonnosti ho odstrániť.

Tým sa však rozhodovanie o hraniciach slobody prejavu čiastočne presúvalo zo súdov na súkromné spoločnosti. Tie by pod hrozbou sankcií mali prirodzenú tendenciu vymazávať aj sporný, ale stále legálny obsah. Zákon preto narazil na francúzsku Ústavnú radu, ktorá jeho hlavnú časť zrušila ako neprimeraný zásah do slobody prejavu. Ukázalo sa tak, že boj proti nenávisti môže veľmi ľahko skĺznuť k preventívnej cenzúre.

Nejde pritom len o debatu z politickej filozofie alebo o spor nad základmi práva, pretože tieto zákony majú veľmi praktické dôsledky. V roku 2022 francúzske súdy evidovali 1 249 odsúdených za širší okruh rasisticky motivovaných trestných činov a priestupkov.

Veľkú časť tvorili urážky a ohováranie, zatiaľ čo za podnecovanie k diskriminácii, nenávisti alebo násiliu bolo v prípadoch, v ktorých išlo o hlavný trestný čin, odsúdených 24 ľudí. Pri popieraní zločinov proti ľudskosti ide podľa dostupných štatistík skôr o jednotky prípadov ročne.

Lenže nejde iba o počet skutočne odsúdených. Už samotné obvinenie môže človeku na niekoľko mesiacov prevrátiť život naruby. Obvinený sa musí obhajovať, vysvetľovať každé slovo a čakať, ako si jeho výrok vyložia polícia a súd. Do tohto súkolia sa navyše nemusia dostať len profesionálni provokatéri, ako sú antisemitský publicista Alain Soral alebo komik Dieudonné.

Stačí niekoľko neuvážených slov a telefón, ktorý všetko natočí, pričom v priebehu niekoľkých minút sa výrok objaví na sociálnych sieťach, veľmi často bez pôvodného kontextu. Možno je to cena za väčšiu rovnosť.

Spoločnosť, v ktorej ľudia začnú vážiť každé slovo zo strachu pred udaním alebo súdom, už však svoju slobodu pomaly stráca, aj keď ju má stále napísanú v zákone.