Francúzsko a francúzsky spôsob myslenia sú pre mnohých symbolom slobody a nezávislého uvažovania. Deklarácia práv človeka a občana, prijatá 26. augusta 1789 počas Francúzskej revolúcie, sa stala jedným zo základných textov modernej liberálnej spoločnosti.

Pamätala aj na slobodu slova. Nie síce v dnešnom širšom zmysle slobody prejavu, ale ako na právo slobodne oznamovať myšlienky a názory. Každý občan podľa jej článku 11 smel slobodne hovoriť, písať a tlačiť.

Na konci 18. storočia išlo o úplne revolučnú myšlienku. Vo veľkej časti Európy stále vládli absolutistické monarchie, v ktorých tlač podliehala štátnemu alebo cirkevnému dohľadu. Kniha či noviny často potrebovali predchádzajúce povolenie a kritika panovníka, Cirkvi alebo spoločenského usporiadania mohla autora priviesť nielen pred súd, ale aj do väzenia.

Deklarácia práv človeka a občana potom našla svoje pokračovanie v zákone o slobode tlače z roku 1881. Ten sa začína jednoduchou vetou: tlač a vydavateľská činnosť sú slobodné. Z dnešného pohľadu sa v tejto formulácii skrýva až neuveriteľná krása jednoduchosti. Ide o krátke oznámenie, ktoré samo osebe otvára obrovský priestor na verejnú debatu.