Natíska sa preto problém, ako sa dostať k takzvanej sladkej (pitnej) vode, ktorá udržiava pri živote prinajmenšom všetky suchozemské živočíchy a rastliny. Treba zároveň priznať, že z hľadiska pomeru sladkej a slanej vody je tento problém čoraz vypuklejší.
Varovania OSN
V deň inaugurácie amerického prezidenta Donalda Trumpa zverejnila Organizácia Spojených národov správu s názvom Globálny vodný bankrot. Argumentom na tento šokujúci názov bolo, že „bežne používané pojmy ako ‚vodný nedostatok‘ a ‚vodná kríza‘ nedostatočne odrážajú dnešnú realitu“.
Týmito slovami to vysvetlil takzvaný vodný think tank OSN, ktorého oficiálnym názvom je Inštitút pre vodu, životné prostredie a zdravie (INWEH) Univerzity OSN v kanadskom meste Richmond Hill.
Táto vrcholová organizácia združuje vedcov z viacerých odvetví týkajúcich sa vodného hospodárstva, ochrany životného prostredia či klimatológie a v januárovej správe upozornila na katastrofálny stav „chronického vyčerpávania podzemných vôd, nadmerného čerpania vody, degradácie pôdy a krajiny, odlesňovania a znečistenia“.
Tím vedcov pod vedením riaditeľa inštitútu Kaveha Madaniho rozmenil tento stav na drobné, pričom mnohé krajiny podľa neho prehnali svoju spotrebu vody, ktorá sa každoročne obnovuje v dôsledku kolobehu vody (odparovanie z oceánov – dážď – priesak do spodných vrstiev – vyrážanie prameňov – tok riek do mora).
Výsledkom tohto zlého vodného manažmentu je takzvaný vodný bankrot. Oproti vodnému stresu, ktorý INWEH charakterizuje ako krátkodobý zvrátiteľný nedostatok, a vodnej kríze, ktorú vysvetľuje ako krátkodobý (akútny) šok, sa bankrot považuje za „nezvratnú stratu prírodného kapitálu“.
Štúdia v časopise Water Resources Management, na ktorú sa univerzita OSN odvolala vo svojej správe, definuje vodný bankrot ako „trvalé nadmerné čerpanie povrchovej a podzemnej vody v porovnaní s obnoviteľnými prítokmi a bezpečnými úrovňami vyčerpania; a z toho vyplývajúcu nezvratnú alebo neúnosne nákladnú stratu prírodného kapitálu súvisiaceho s vodou“.
Inštitút z dôvodu akéhosi prijatia tejto správy vo svete vysokej politiky využil slovník financií, keď poznamenal, že „mnohé spoločnosti nielenže prekročili svoj ročný ‚príjem‘ obnoviteľnej vody z riek, pôdy a snehovej pokrývky, ale vyčerpali aj dlhodobé ‚úspory‘ v podzemných vodných vrstvách, ľadovcoch, mokradiach a iných prírodných zásobníkoch“.
„Výsledkami sú rastúci zoznam zhutnených podzemných vodných vrstiev, pokles pôdy v deltách riek a pobrežných mestách, zmiznuté jazerá a mokrade a nezvratne stratená biodiverzita,“ varoval INWEH.
Aj správa Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) za rok 2025 varovala, že dostupnosť obnoviteľnej sladkej vody na osobu klesla za posledné desaťročie o sedem percent. Podobne ako dokument medzinárodnej univerzity však priznala, že najohrozenejšími štátmi sú Bahrajn, Egypt, Saudská Arábia či Uzbekistan – teda štáty, ktoré zväčša alebo úplne ležia na púšti.
Podobne aj prestížny vedecký časopis Nature Communications už v septembri minulého roka upozornil na závažnosť rozmeru vodných bankrotov po celom svete. V ére človeka, známej ako antropocén (sporné obdobie trvajúce od začiatku priemyselnej revolúcie), sa po prvý raz objavilo celosvetové ohrozenie vodných zdrojov, ktorého dôležitým faktorom je prepojenosť globálneho poľnohospodárstva.
Problémom nie sú zásoby
Treba však pripomenúť, že únik molekúl vody z ekosystémov Zeme prebieha v zanedbateľnom množstve, keďže vrchné vrstvy atmosféry sú dostatočne studené na to, aby sa voda zrážala do kvapalného skupenstva. Problémom tak nie je miznutie vody samej osebe, ale nedostupnosť jej pitnej formy.
Vo všeobecnosti považuje vedecká komunita radikálnu zmenu kolobehu vody za dôsledok klimatických zmien. Ruku k dielu však nesporne priložil aj človek, a to nesprávnym vodným manažmentom.
Najvypuklejším prípadom je Irán, ktorý už niekoľko rokov figuruje na popredných priečkach krajín vystavených dlhodobému vodnému stresu. Slovami portálu Scientific American však už od roku 2008 „surovo“ odčerpával zásoby spodnej vody na bežnú spotrebu a poľnohospodárstvo, čo vyústilo do stavu, keď sa prázdne rezervoáre uzavrú a spodná voda sa nemá kam doplniť.
Voda z dažďov tak steká po povrchu namiesto presakovania do podzemných prírodných rezervoárov. Kurióznym následkom je aj klesanie pôdneho profilu – a to rýchlosťou až 35 centimetrov ročne, ako poznamenal časopis Science. To zase vzbudzuje obavy z možných zosuvov pôdy či dokonca lokálnych zemetrasení.
Opačným prípadom je Marocké kráľovstvo. Po zimných dažďoch v januári tohto roka oznámila tamojšia vláda koniec sedemročného sucha, ktoré v dôsledku plánovaného rozširovania vodnej bezpečnosti ostane minulosťou.
Tamojší minister infraštruktúry a vodného hospodárstva Nizár Baraka v pléne parlamentu 12. januára oznámil, že množstvo zrážok počas poslednej zimy bolo o 95 percent vyššie ako pred rokom a o 17 percent prevýšilo sezónny priemer. Miera naplnenia priehrad sa zvýšila na 46 percent kapacity.
Baraka však ešte v decembri pre agentúru Reuters povedal, že Rabat plánuje zabezpečiť až 60 percent spotreby vody z odsoľovania do roku 2030. Už v tom čase pokrývalo kráľovstvo štvrtinu dodávok z upravenej vody z Atlantického oceánu.
Cieľom do konca dekády je podľa ministra odsoliť a dodať do potrubnej sústavy 1,7 bilióna litrov vody. „Všetky nové odsoľovacie zariadenia budú napájané obnoviteľnými zdrojmi energie,“ dodal Baraka na okraj vlaňajšieho Svetového vodného kongresu v Marakéši.
Odsoľovacie zariadenia sa paradoxne stali najdôležitejším terčom vojny, ktorú 28. februára rozpútali USA a Izrael proti Iránu. V posledných júlových týždňoch Teherán niekoľkokrát zasiahol inštalácie v Kuvajte, predtým sa cieľmi stali rovnaké zariadenia v Bahrajne či Emirátoch.
Štáty Perzského zálivu pritom udržiavajú zásoby odsolenej pitnej vody približne na mesiac spotreby. Ak by prišli o zariadenia schopné reverznej osmózy, milióny ľudí by ostali bez vody. Treba však pripomenúť, že nejde o chybu samotnej technológie, ale o dôsledok vojny, ktorú ľudstvo všeobecne považuje za nešťastie.
Ľudský génius ako najcennejšia komodita
Systémy pracujúce na báze spomínanej reverznej osmózy – tlačením vody cez polopriepustnú membránu, ktorá zachytáva soli a ďalšie zložky morskej vody – sú čoraz výraznejším prejavom ľudského génia, ktorý sa už neraz ukázal ako najcennejší ekonomický vklad.
Ľudská kreativita a schopnosť tvoriť vynálezy stáli už za stredovekými objavmi vačkového hriadeľa či vodného mlyna – ktorých autorstvo či aspoň vylepšenie sa pripisuje cisterciánskym mníchom. Vodné koleso okrem mletia múky používali v kláštoroch po celej Európe aj na iné práce ako na rezanie dreva či drvenie rastlín (konopné hámre).
Práve technológia vačkových hriadeľov, ktorá sa dodnes používa v spaľovacích motoroch, sa rozšírila najmä pôsobením mníchov svätého Bernarda z Clairvaux. Keďže otáčavý pohyb kolesa sa cez tento hriadeľ mení na priamočiary vratný, umožňuje široké možnosti od hýbania píly až po kladivá (buchary) na drvenie rudy.
V spojitosti s vynálezom parného motora od škótskeho vynálezcu Jamesa Watta sa prenos pohybu vačkového hriadeľa vymenil – po novom to bol piest, ktorý tlačil na hriadeľ a vytváral rotačný pohyb. Parné valce tak začali poháňať kolesá tkáčskych stavov či železničných rušňov.
Stávka z roku 1980
Tento princíp stál za sebaistotou, ktorú v roku 1980 prejavil ekonóm Julian Simon voči biológovi Paulovi Ehrlichovi. Ich stávka je dnes všeobecne známa a vyslúžila si aj vlastnú stránku na portáli Wikipédia.
Ehrlich v roku 1968 vydal svoju alarmistickú knihu Populačná bomba, v ktorej argumentoval, že celosvetový nárast počtu obyvateľov predbehne množstvo prístupných zdrojov, čo povedie ku kolapsu štátov. Okrem iného tvrdil aj to, že v dôsledku roztápania arktických ľadovcov „Anglicko nebude existovať do roku 2000“.
Simon otvorene vyjadril skepticizmus a navrhol stávku, pri ktorej spoločne s Ehrlichom kúpili na burze päť kovov – meď, chróm, nikel, cín a wolfrám –, pričom ekonóm tvrdil, že ich cena za desať rokov klesne, kým biológ očakával zdraženie.
Stávku oficiálne uzavreli 29. septembra 1980 a aspoň na papieri „kúpili“ každý z kovov za 200 dolárov. Výsledná suma stávky teda predstavovala tisíc dolárov a víťaz mal porazenému vyplatiť rozdiel, ktorý vznikol rastom či poklesom ceny.
Počas sledovaného obdobia desiatich rokov vzrástla celosvetová ľudská populácia o 850 miliónov ľudí – išlo o najrýchlejší nárast počtu obyvateľov v histórii človeka. Cena piatich kovov zároveň poklesla úhrnom o viac ako 50 percent a zo základnej sumy tisíc dolárov musel Ehrlich Simonovi zaplatiť 576 dolárov.
Už rok po uzavretí stávky totiž Simon zverejnil knihu Posledný zdroj, v ktorej argumentoval tým, že nezáleží na množstve primárnych surovín, keďže práve ľudská vynachádzavosť je ultimatívnym zdrojom, ktorý všetky ostatné spracúva znova a znova – v zásade položil základy pre politiku odpadového hospodárstva.
Na túto knihu sa odvoláva aj ďalšie optimistické dielo s názvom Supernadbytok, ktorého autori Gale Pooley a Marian Tupy vymysleli novú veličinu, aby dokreslili obraz stúpajúceho blahobytu.
Na rozdiel od myšlienkového experimentu Malthusovej pasce autori tvrdia, že pribúdanie ľudí na zemi pozitívne ovplyvňuje ceny surovín, ktoré teda klesajú. Kľúčom na pochopenie tohto diela je Pooleyho a Tupého veličina známa ako „časocena“ – množstvo času, ktorý treba odpracovať na to, aby sme si mohli niečo kúpiť.
Povedzme, že bežný chlieb v júli 2026 stojí 1,59 eura. Túto sumu je možné na európskom trhu práce zarobiť za dve minúty, časocena chleba je teda dve minúty.
Pooley a Tupy poukázali na fakt, že počet minút potrebných na „zarobenie si na chlieb“ sa skracuje napriek tomu, že ako zdroj by mal byť drahší pri vyššom dopyte (väčšej populácii). Autori argumentujú rovnako ako ich predchodca Simon: „Čím viac ľudí, tým viac nápadov, čo vedie k väčšiemu počtu vynálezov. (…) Na konci tohto procesu objavovania zostávajú ľuďom inovácie, ktoré prekonávajú nedostatky, stimulujú hospodársky rast a zvyšujú životnú úroveň.“
Aj súčasné štúdie udržateľnosti, ako je tá od Hannah Ritchieovej, priznávajú Simonovmu svetonázoru vyššiu pravdepodobnosť, keďže ľudskú myseľ považujú za aktívnu zložku vo svete, ktorá ovplyvňuje vývoj ostatných veličín.
Julian Simon stavil na to, že ľudský génius ochráni celé ľudstvo pred systémovým nedostatkom – a vyhral. Ani systémy reverznej osmózy nerastú voľne v prírode, ale ich niekto vymyslel a zabezpečil tak pitnú vodu pre milióny ľudí najmä v púštnych oblastiach Blízkeho východu a severnej Afriky. Ide tak o ďalší dôkaz toho, že sme ako druh opäť prekonali samých seba a dokázali sme získať pitnú vodu – priamo z mora.
