Pozrime sa napríklad na kávu, o ktorej sa často hovorí ako o ohrozenom produkte. Očakáva sa, že tento rok dosiahne svetová produkcia kávy opäť rekordnú úroveň – bude viac než dvojnásobná oproti produkcii spred 50 rokov. Plodiny, ktorých pestovanie je vážne ohrozené, zvyčajne nedosahujú rekordné úrody. A hoci ceny v posledných rokoch kolísali, dlhodobý trend je jasný: reálna cena kávy od roku 1960 klesá. Po zohľadnení inflácie stála káva v tomto storočí v priemere len polovicu toho, čo v storočí minulom.
Ako je možné, že médiá ako New York Times dokážu tak výrazne skresliť obraz? Tým, že úplne ignorujú infláciu – porovnávajú ceny kávy zo 70. rokov minulého storočia, uvedené v dolároch tej doby, s dnešnými cenami v dnešných dolároch. Pri takomto porovnaní je všetko vždy na historickom maxime.
Adaptácia na nové podmienky
Aj samotná reportáž magazínu Nature o káve vyvracia svoj vlastný dramatický titulok o tom, „ako vedci bojujú za záchranu kávy pred zánikom“. Etiópia napríklad uchováva viac ako 12-tisíc odrôd arabiky v génových bankách, aby z nich mohli šľachtitelia vytvárať rastliny odolnejšie voči horúčavám a suchu.
„Verím, že máme dostatočne veľký genofond na to, aby sme dokázali čeliť klimatickým zmenám,“ hovorí etiópsky rastlinný genetik, ktorý projekt vedie.
Farmári v teplejších oblastiach už prechádzajú na odolnejšie druhy kávy, ktoré ani profesionálni degustátori nerozoznajú od kvalitnej arabiky. To nie je zánik kávy. Je to prirodzený vývoj poľnohospodárstva: prispôsobovanie sa novým podmienkam a neustále zlepšovanie.
Podobne je to aj s údajnou krízou olivového oleja. Podľa údajov Organizácie Spojených národov sa jeho celosvetová produkcia od roku 1961 strojnásobila a od roku 1990 zdvojnásobila. Posledné roky spolu s výnimočnou úrodou v roku 2018 patria medzi najlepšie obdobia v histórii z hľadiska množstva vyrobeného olivového oleja.
Ak zohľadníme infláciu, jeho ceny od roku 1990 dokonca mierne klesli. Aj tu teda platí, že moderné poľnohospodárstvo a väčšia pestovateľská plocha majú na produkciu oveľa väčší vplyv než akékoľvek zmeny klímy.
Druhá strana klimatických zmien
Príbehy o potravinových katastrofách často používajú rovnaký postup: vyberie sa jeden nepriaznivý jav počasia, pripíše sa globálnemu otepľovaniu, nezohľadní sa inflácia a ignorujú sa dlhodobé štatistiky. Bežné výkyvy spôsobené počasím, ekonomikou, obchodnou politikou či dotáciami sa potom prezentujú ako dôkaz blížiacej sa katastrofy.
Často sa pritom zabúda na skutočný dôvod rastu cien potravín: vysoké náklady na hnojivá, energiu a dopravu. Paradoxne časť týchto nákladov zvyšujú aj klimatické politiky, ktoré zdražujú fosílne energie potrebné na výrobu a prepravu potravín.
Neraz sa opomína druhá stránka klimatických zmien – niektoré ich účinky môžu rastlinám dokonca pomáhať. Oxid uhličitý je základnou „potravou“ pre rastliny, preto ho pestovatelia v skleníkoch zámerne pridávajú, aby zvýšili rast a úrodu plodín, napríklad paradajok. Satelitné pozorovania NASA ukazujú, že planéta sa za posledné štyri desaťročia výrazne zazelenala. Rastlinstva na Zemi pribudlo natoľko, že nová listová plocha zodpovedá najmenej dvojnásobku rozlohy Amazonského dažďového pralesa.
Stávka na inovácie
Klimatická zmena bude síce poľnohospodárstvo celkovo zaťažovať, no tento vplyv je v porovnaní s rastom produktivity zanedbateľný. Často citovaná štúdia v magazíne Nature ukazuje, že ak by sa klíma nemenila, globálna produkcia potravinových kalórií by medzi rokmi 2010 a 2050 vzrástla o 51 percent. Aj v prípade extrémneho a nereálneho oteplenia by bol nárast stále 49 percent. Vo všetkých modeloch a scenároch je rozdiel v dostupných kalóriách na jedného obyvateľa zanedbateľný – predstavuje len jednu desatinu percenta.
Je to preto, že ľudstvo sa neustále zlepšuje v pestovaní potravín. Produkcia obilnín sa za posledné storočie zvýšila viac než päťnásobne, zatiaľ čo reálne ceny potravín klesli na menej než polovicu.
Veľký zlom priniesla takzvaná zelená revolúcia v 60. rokoch minulého storočia. Vďaka novým, výnosnejším odrodám plodín, širšiemu používaniu hnojív a lepším zavlažovacím systémom sa mnohé krajiny, ktoré kedysi bojovali s hladom, dokázali stať sebestačnými a dokonca začali potraviny vyvážať. Príkladom je India. V minulosti bola považovaná za krajinu, ktorá sa nezaobíde bez zahraničnej potravinovej pomoci. Od roku 1961 však zvýšila produkciu ryže štvornásobne a dnes je najväčším vývozcom ryže na svete.
Zlepšenie je viditeľné aj v každodennom živote ľudí. Priemerné množstvo dostupných potravín na osobu vo svete vzrástlo – denný príjem energie z potravín sa zvýšil z menej ako 2 200 kalórií v roku 1961 na viac ako 2 900 kalórií dnes. Zároveň výrazne klesol podiel ľudí trpiacich hladom: podiel podvyživených ľudí v rozvojovom svete klesol zo štvrtiny populácie začiatkom 90. rokov 20. storočia na dnešných menej ako 10 percent.
Teraz je dôležité tento pokrok ďalej rozvíjať. Väčšia pozornosť by sa mala venovať aj plodinám, ktoré boli doteraz zanedbávané, napríklad ciroku, manioku (tapioka) či prosu. Práve tieto plodiny sú základnou potravou pre približne dve miliardy ľudí v rozvojových krajinách, no veľké šľachtiteľské programy im venujú minimálnu pozornosť.
Ak budeme investovať do biotechnológií, precízneho poľnohospodárstva a odrôd odolných voči suchu, pomôže to ľuďom v núdzi – a v konečnom dôsledku aj našim peňaženkám pri nákupoch v potravinách – oveľa viac než akékoľvek emisné limity.
Ak chceme v budúcnosti uživiť viac ľudí kvalitnejšie a spoľahlivejšie, najlepšou cestou je pokračovať v tom, čo už prinieslo výsledky: v inováciách.
