Amerického prezidenta Donalda Trumpa od masívnejšieho útoku na Irán odradila obava, že iránska odveta by si vyžiadala neúmerne vysokú spotrebu nákladných striel protivzdušnej a protiraketovej obrany.
Jadrom problému je výrazná nákladová asymetria. Irán môže vyslať relatívne lacný dron v cene nižších desiatok tisíc dolárov alebo raketu, zatiaľ čo Spojené štáty proti nej často musia použiť interceptor Patriot, THAAD či námornú strelu v cene miliónov dolárov. Aj technicky úspešná obrana sa tak stáva ekonomicky nevýhodnou. Teherán núti Trumpa vynakladať násobne vyššie sumy, než koľko stojí jeho vlastný útok.
Skutočnú cenu amerického úderu preto netvoria iba zvrhnuté bomby a prevádzka lietadiel. Musia sa k nej pripočítať očakávané náklady následnej obrany amerických základní, Izraela a ďalších spojencov. Relatívne lacný útok na Irán tak môže vyvolať oveľa drahšiu obrannú reakciu.
Ešte významnejší než účtovná cena rakiet je ich alternatívny náklad, vlastne náklad obetovanej príležitosti. Strela použitá dnes nad Blízkym východom je „obetovaná“ a už nemôže byť využitá pri prípadnom konflikte okolo Taiwanu alebo na podporu európskych spojencov. Hodnota posledných kusov v zásobníku preto prudko rastie. Z ekonomického hľadiska má každý ďalší interceptor vyššiu strategickú cenu ako ten predchádzajúci.
Spojené štáty pritom nenarážajú primárne na nedostatok peňazí, ale na nepružnú ponuku. Kongres môže rýchlo schváliť desiatky miliárd dolárov, výrobu sofistikovaných rakiet však nemožno v priebehu niekoľkých mesiacov znásobiť. Chýbajú špecializované výrobné linky, raketové motory, elektronika, výbušniny aj kvalifikovaní pracovníci. Krátkodobo preto vyšší dopyt zvyšuje predovšetkým cenu, nie počet dodaných striel.
Americký zbrojný trh navyše pripomína kombináciu štátneho monopsonu [existuje jeden kupujúci a veľa predávajúcich, pozn. red.] a dodávateľského oligopolu. Pentagón je dominantným zákazníkom a jednotlivé typy zbraní často vyrábajú len jedna či dve spoločnosti. Firmy preto dlho neudržiavali drahé rezervné kapacity, pretože nemali istotu trvalých objednávok. Aktuálne viacročné kontrakty výrobu zvýšia, no až s niekoľkoročným oneskorením.
Munícia tak získava charakter strategického kapitálu. Jej spotreba dnes znižuje vojenské možnosti Spojených štátov v budúcnosti. Trump preto nezvažuje iba to, koľko stojí útok na Irán, ale aj cenu stratenej schopnosti čeliť inému konfliktu.
USA si širšiu vojnu finančne dovoliť môžu. Nemusia si však dovoliť jej alternatívne náklady. Práve preto môže aj najbohatšiu armádu sveta zastaviť nedostatok času, výrobných kapacít a dostatočne hlbokých zásob, a nie nedostatok dolárov.
Text pôvodne publikovali na webe lukaskovanda.cz.