Edita Gruberová: Dokonalá. Milovaná

Absolútna primadona, Edita Veľká, La Gruberova, Kráľovná belcanta, Slovenský slávik.

Asi žiadna speváčka v histórii opery si nevyslúžila toľko superlatívnych prívlastkov. Ešte by sa nemalo zabudnúť aj na Svätú z Bratislavy, Zerbinetissimu, tých prívlastkov bolo viacero.

Fenomenálna sopranistka Edita Gruberová, rodáčka z bratislavskej Rače, ktorá sa nezmazateľne zapísala do dejín operného umenia, náhle a nečakane odišla 18. októbra vo veku sedemdesiatštyri rokov.

Slovenské národné divadlo, 19. február 1968, jedna z prvých repríz novej inscenácie Rossiniho Barbiera zo Sevilly. V postave Rosiny vystupuje dvadsaťjedenročná poslucháčka bratislavského konzervatória, koloratúrka Edita Gruberová. Jej scénický debut má úspech, kritika víta nový talent. Vedenie SND však nadanej dievčine angažmán neponúka, a tak prvé profesionálne skúsenosti zbiera v banskobystrickom opernom súbore. Čoskoro už drží v ruke elévsku zmluvu s Viedenskou štátnou operou a pred sebou má oslnivú, no zároveň svedomito vydretú a nejednou slzou skropenú kariéru. „Poctivosť a pokora v prístupe k partitúram, húževnatosť, cieľavedomosť, možno zdravá tvrdohlavosť, ale aj schopnosť sebareflexie,“ tak definoval tajomstvo jej úspechu operný kritik Pavel Unger.

Prvé mesiace ešte Edita Gruberová pendlovala medzi Banskou Bystricou a Viedňou. No takéto riešenie sa v súkromnej – a ako čoskoro vysvitlo, na prahu normalizácie aj politickej – životnej rovine stalo neúnosným. V roku 1971 teda spolu s matkou a manželom emigrujú do Viedne. Československo sa za ňou zatvorilo, v neprítomnosti ju odsúdili na dva roky väzenia za nedovolené opustenie republiky. Uplynuli takmer dve dekády, kým znovu legálne prekročila slovenské hranice. Dovtedy pokorila najvýznamnejšie operné mekky: po Viedni nasledovali Salzburg, New York, Londýn, Paríž, Mníchov, Miláno,…

Na bratislavské pódium sa po prvý raz postavila v roku 1991, na komornom benefičnom koncerte v Slovenskej filharmónii, ktorého výťažok putoval na detskú onkológiu. Gruberovej životopisec, americký operný kritik Niel Rishoi, označil toto vystúpenie napriek búrlivým záverečným ováciám za jeden z najtichších a najdojemnejších večerov, aké vôbec zažil. Na nasledujúce stretnutie s vyťaženou umelkyňou čakali jej rodáci šesť rokov – koncert pod taktovkou Ondreja Lenárda sa stal triumfálnou ouvertúrou Bratislavských hudobných slávností 1997. V roku 2001 sa stala čestnou prezidentkou tohto festivalu a následne ju Bratislava vítala o čosi častejšie. V roku 2003 jej nadšení poslucháči aplaudovali hneď dvakrát: slávnostnému galakoncertu v Redute predchádzala verejná generálka pre tých, ktorým sa neušiel lístok na beznádejne vypredané podujatie. Pani Edita obe vystúpenia odspievala v plnom nasadení a časť honoráru opäť venovala na dobročinné účely. O ďalšie dva roky, v septembri 2005, sme konečne aj doma spoznali jej fenomenálnu Elisabettu z Donizettiho Roberta Devereux, ako Gennaro stál po jej boku mladý slovenský tenorista Michal Lehotský. Aj pred týmto koncertom sa konala verejná generálka. Veľkorysosť hodná kráľovnej.

V roku 2009 vstúpila Edita Gruberová po prvý raz od elévskeho debutu na javisko historickej budovy SND. Nie však v predstavení prvej opernej scény, ale ako titulná hrdinka koncertného uvedenia Belliniho Normy, ktorou otvorila jubilejný 45. ročník BHS. O dva roky sa vrátila v koncertnom uvedení Donizettiho Lucrezie Borgie, znovu obklopená slovenskou speváckou mlaďou (Pavol Bršlík, Jozef Benci, Terézia Kružliaková), neskôr na BHS 2014 dala po svojom boku príležitosť barytonistovi Richardovi Švedovi. Nezištná podpora mladých umelcov bola vzácnou osobnostnou črtou slávnej divy. Veľký talent objavila aj za klavírom a následne dirigentským pultom – jej dvorným sprievodcom sa stal Peter Valentovič. Čoskoro sa predstavila i v novej budove SND, najprv ako hosť festivalu Viva Musica! s komorným piesňovým programom (2016), potom ako hlavná hviezda galakoncertu Vianoce v Bratislave (2018).

Kdesi v tomto období sa začala postupne odoberať od scén a postáv, ktoré zohrali v jej živote kľúčovú rolu. Viac než nostalgické rozlúčkové turné však táto séria vystúpení pripomínala víťazné ťaženie. Posledná mníchovská repríza ikonickej inscenácie Roberta Devereux v réžii Christofa Loya, ktorý charakter Elisabetty ušil v roku 2004 priamo na telo Edite Gruberovej, bola speváčkiným obrovským triumfom. Hľadisko sa vlnilo transparentmi s jej menom a diváci ju nekonečných päťdesiat minút nenechali odísť do šatne. Podobná atmosféra vládla aj na koncertoch vo Viedni, Berlíne, Budapešti, Prahe, St. Gallene. A určite by takú mali aj rozlúčkový koncert na BHS 2020 či košická inscenácia Roberta Devereux, ktorá by bola jej prvým javiskovým vystúpením na slovenských javiskách od emigrácie a zároveň posledným scénickým výkonom v kariére.