Edita Gruberová: Dokonalá. Milovaná

Žiaľ, veľkolepé plány zmietla pandemická vlna. Nezmazala však nič z hrdosti Slovákov na svetoznámu rodáčku. Edita Gruberová bola jednoducho fenomén, s akým sa v dejinách operného umenia stretneme len výnimočne. Do daru dostala mimoriadne vzácny materiál, ktorý vybrúsila do podoby unikátneho drahokamu. Stalo sa tak cieľavedomým budovaním vokálnej techniky, minucióznym osvojením si štýlových princípov, a tiež osobitým interpretačným vkladom, aký si môže dovoliť len stopercentne pripravená muzikálna umelkyňa. Operný historik Jaroslav Blaho ju v doslove k slovenskému prekladu Rishoiovej monografie nazval osamelým zjavom, jedinou medzi mnohými, bez konkurentiek (aj nasledovníčok?): „Gruberová sa nedá plagiovať, nanajvýš môže poslúžiť ako príklad húževnatosti, vytrvalosti, náročnosti na seba samu i na druhých.“

V citovanom texte Blaho zároveň vyzdvihol trvácnosť pozície Edity Gruberovej na belcantovom tróne. Štafetu spasiteľky predverdiovského romantického štýlu, ktorý postwagnerovská estetika i neadekvátna spevácka interpretácia takmer vytlačili na smetisko dejín, prebrala po Marii Callasovej, Joan Sutherlandovej či Monserrat Caballé. No ako píše Blaho, kým ony sa v spevácky chúlostivej oblasti zdržali pomerne krátko, „Gruberová sa stala kráľovnou a postavenie prvej dámy vokálneho belcanta si hravo drží dodnes“. Ktovie, či tento erudovaný svedok debutu mladučkej konzervatoristky v SND a empatický kritik jej banskobystrických začiatkov šípil, že platnosť jeho tvrdenia sa ešte zďaleka nekončí? V tom čase päťdesiatosemročná speváčka mala pred sebou ďalších štrnásť rokov skvelej kariéry.

Vokálna dlhovekosť Edity Gruberovej spočívala v harmónii troch podstatných ingrediencií: popri dare od Boha to boli správna technika a múdro volené roly, vždy zohľadňujúci prirodzený naturel jej hlasu. Repertoár Edity Gruberovej stál na silných pilieroch: Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi, Richardovi Straussovi a talianskom predverdiovskom belcante. Vražedné koloratúry Kráľovnej noci z Čarovnej flauty jej na predspievaní v roku 1969 vyslúžili zmluvu s Viedenskou štátnou operou. Technicky extrémne náročný part, pozostávajúci v podstate len z dvoch nesmierne ťažkých árií (v čase, ktorý ich delí, speváčka „chladne“ v šatni), spievala neuveriteľné dve dekády. Neskôr, keď jej krištáľovo čistý soprán nadobudol dramatické dimenzie, sa jej mozartovskou doménou stala najmä tragická Donna Anna z Dona Giovanniho. Po Kráľovnej noci posunula Editu Gruberovú k ďalším métam ekvilibristická Zerbinetta z Ariadny na Naxe. Práve tento „krasokorčuliarsky“ part, naštudovaný pod vedením legendárneho Karla Böhma, odštartoval v roku 1976 jej strhujúcu medzinárodnú kariéru. A napokon sú to Vincenzo Bellini a Gaetano Donizetti, kto za novú renesanciu svojej tvorby vďačí aj slovenskej kráľovnej.

Prah interpretačne náročného belcantového štýlu prekročila vo Viedni v roku 1978 postavou Lucie di Lammermoor, pod dirigentskou taktovkou Giuseppeho Patanèho a po boku dvadsaťšesťročného Petra Dvorského ako Edgarda. V Gruberovej životopise jej patrí rovnako podstatné miesto ako Kráľovnej noci a Zerbinette. Nikdy ju nespievala ako infantilnú bábiku s bielym hlasom a slávičími trilkami, ale ako uveriteľnú tragickú hrdinku. Spočiatku skôr krehkú, cudnú a dievčensky zraniteľnú, s pribúdajúcimi interpretačnými skúsenosťami, ale tiež vďaka osobnostnému dozrievaniu čoraz dramatickejšiu a psychologicky prepracovanejšiu. Túto charakteristiku možno v súvislosti s Gruberovej belcantovými kreáciami zovšeobecniť: Prirodzeným umeleckým i ľudským vyzrievaním interpretky sa stávali emocionálne plnšími, dramaticky nasýtenejšími a strhujúcejšími, pričom jej osobitou doménou sa stali scény šialenstva. Duševná rozorvanosť a široká paleta výrazových odtienkov boli tým vokálno-hereckým priestorom, v ktorom sa Edita Gruberová ocitala v najvlastnejšom živle. Ako konštatoval kritik Pavel Unger, „scény šialenstva boli zakaždým šokujúcou gradáciou, snúbiacou vokálnu ekvilibristiku, nie chladnú exhibíciu, s emóciou stvárňovaného charakteru“.

Markus Thiel, autor jej najnovšej monografie, vyzdvihol ako vzácnu vlastnosť Edity Gruberovej jej oddanosť a empatický vzťah k divákom, ktorý sa popri inom odrazil v minimálnom počte odrieknutých predstavení. „Pri všetkej skromnosti si uvedomuje, že väčšinou len kvôli nej stáli dlhé hodiny v rade na lístky a neraz museli siahnuť hlboko do vrecka. Dobre vie, komu vďačí za slávu – nie dámam ani pánom vo vedúcich pozíciách divadiel, ale tým, čo jej večer čo večer tlieskajú v hľadisku.“

Hovorí sa, že dokonalosť možno obdivovať, no je ťažké ju milovať. Edite Gruberovej sa to podarilo. Stala sa dokonalou, ostáva navždy milovanou.

Nech odpočíva v pokoji!