Edita Gruberová: Dokonalá. Milovaná

Asi žiadna speváčka v histórii opery si nevyslúžila toľko superlatívnych prívlastkov. Ešte by sa nemalo zabudnúť aj na Svätú z Bratislavy, Zerbinetissimu, tých prívlastkov bolo viacero.

Fenomenálna sopranistka Edita Gruberová, rodáčka z bratislavskej Rače, ktorá sa nezmazateľne zapísala do dejín operného umenia, náhle a nečakane odišla 18. októbra vo veku sedemdesiatštyri rokov.

Slovenské národné divadlo, 19. február 1968, jedna z prvých repríz novej inscenácie Rossiniho Barbiera zo Sevilly. V postave Rosiny vystupuje dvadsaťjedenročná poslucháčka bratislavského konzervatória, koloratúrka Edita Gruberová. Jej scénický debut má úspech, kritika víta nový talent. Vedenie SND však nadanej dievčine angažmán neponúka, a tak prvé profesionálne skúsenosti zbiera v banskobystrickom opernom súbore. Čoskoro už drží v ruke elévsku zmluvu s Viedenskou štátnou operou a pred sebou má oslnivú, no zároveň svedomito vydretú a nejednou slzou skropenú kariéru. „Poctivosť a pokora v prístupe k partitúram, húževnatosť, cieľavedomosť, možno zdravá tvrdohlavosť, ale aj schopnosť sebareflexie,“ tak definoval tajomstvo jej úspechu operný kritik Pavel Unger.

Prvé mesiace ešte Edita Gruberová pendlovala medzi Banskou Bystricou a Viedňou. No takéto riešenie sa v súkromnej – a ako čoskoro vysvitlo, na prahu normalizácie aj politickej – životnej rovine stalo neúnosným. V roku 1971 teda spolu s matkou a manželom emigrujú do Viedne. Československo sa za ňou zatvorilo, v neprítomnosti ju odsúdili na dva roky väzenia za nedovolené opustenie republiky. Uplynuli takmer dve dekády, kým znovu legálne prekročila slovenské hranice. Dovtedy pokorila najvýznamnejšie operné mekky: po Viedni nasledovali Salzburg, New York, Londýn, Paríž, Mníchov, Miláno,...